Kresťania si 25. marca pripomínajú sviatok Zvestovania Pána. Tajomstvo Zvestovania si Východná cirkev pripomínala v tento deň už od roku 550. V Ríme slávenie tohto sviatku zaviedol pápež sv. Sergius I. (687 – 701). Jeho pomenovanie sa viackrát menilo. Poznáme ho pod názvami Zvestovanie anjela Panne Márii, Zvestovanie Pána, Zvestovanie Krista, v stredoveku Zvestovanie blahoslavenej Panne Márii, pričom slávnosť mala mariánsky charakter. Obsahom slávenia je a vždy bolo veľké tajomstvo vtelenia Božieho Syna a Máriin súhlas.
V Tárnoku, neďaleko Budapešti, si pripomínajú tento deň pod názvom Krvatačka. Starodávny zvyk tárnockých Slovákov, žijúcich v obci od 18. storočia siaha do ďalekej minulosti a doba kvitnutia mandľových stromov je postavená na zvestovaní Pána, označujúc tak jarné „občerstvenie krvi“.
Potomkovia pôvodných slovenských osídlencov dediny dodnes oduševnene pestujú miestne slovenské tradície. Takou je prvý sviatok roka, ktorý je okrem iného aj sviatkom jari. Tohto roku padol 25. marec na sobotu, kedy sa všetci na pozvanie miestnej slovenskej samosprávy nerušene mohli vybrať na jedinečný tárnocký Starý vrch a spoločne privítať jar, aby tak pokračovali v tradícii, ktorá koncom minulého storočia upadla do zabudnutia a bola obnovená pred takmer dvomi desaťročiami. Organizátorkou Krvatačky bola opäť slovenská národnostná samospráva pod vedením Márie Muskovicsovej Szabovej. Predsedníčka zboru na Starom vrchu privítala starostu obce Lászlóa Lukácsa, miestneho katolíckeho duchovného Istvána Lénarda Sisu, členov Slovenského klubu v Šóškúte, Slovenského klubu v Tárnoku, ako aj všetkých hostí. „Velice sme radi, že ňeskaj s vami móžeme odbavuvať tento deň,“ privítala všetkých aj v miestnom nárečí – po tárnocky – M. Muskovicsová Szabová.
Vo svojom príhovore hovorila o tom, že je to deň slávenia obnovy prírody, oslava požehnaného panenského plodu. V tento deň tradične tárnockí majitelia pivníc na Starom vrchu, spolu s rodinami a priateľmi, vyšli na kopec. Nielen chlapi, ako inokedy, ale aj ženy a deti mohli v deň oslavy do pivníc. Začiatkom minulého storočia žilo v Tárnoku mnoho Slovákov ako aj iných obyvateľov, rodín, ovládajúcich miestny jazyk pôvodných osídlencov, pevne spätých s kultúrou a tradíciami miestnych slovenských obyvateľov. Podľa starodávneho zvyku, na oslave Zvestovania Pána, na Krvatačke, na slávnosti zobúdzania sa prírody, strihania stromov a orezávania vínnej révy, sa zišli na Starom vrchu v duchu oslavy úrodnosti. „Svätá Panna Mária v tento deň prijala do svojho lona Ježiška a zvesť o tom jej do Nazaretu, kde žila, priniesol archanjel Gabriel,“ povedala predsedníčka slovenskej samosprávy. Dodala tiež, že tento deň je časom štepenia stromov, čistenia sadu a sadenia priesad, lebo štepy i sadenice budú takto požehnané. Kedysi prichádzali na vrch peši, prechádzali sa až k pivniciam, kde sa pomaličky – potichučky stratili účastníci Krvatačky do pivníc. Bola to dobrá príležitosť na debaty, popíjanie vínka, hranie kariet a potom pospevovanie. „Ženy sa s deťmi prechádzali až k Výmolu, kde museli „loviť“ fialky. Kedysi neboli tieto kvietky tak rozšírené ako dnes,“ prezradila Mária Muskovicsová Szabová. „Dnes už nie je ľahko navštíviť pivnice a potom sa opäť stretnúť na slniečku. Zostalo už len málo Tárnočanov, ktorí používajú svoju pivnicu. Buď ju boli nútení predať, alebo nechať napospas skaze. Pritom náš vínny vrch je zázrakom. Pivnice tvoria pravidelné uličky, ktoré zaberajú na kopci niekoľko poschodí a sú umiestnené vysoko, až po vrchol kopca. Je to mimoriadne zvláštne a cenné. Žijeme na mieste požehnanom jedinečnými zemepisnými a kultúrnymi hodnotami. Buďme hrdí na svoj vrch, vážme si prírodu, ctime zákony vrchu. Dbajme na čistotu, na jeho prirodzenú krásu, ktorú sme dostali do vena. Snažme sa zachovať jeho formu, kým sa ešte dá,“ zdôraznila vedúca tárnockých Slovákov.
Na tohtoročnej slávnosti, po zemiakových plackách na privítanie, obsadili javisko spevácke súbory. Najprv mužský spevácky zbor zo Százhalombatty Muslinca (Muška) a vzápätí miestna formácia Hajtóka (Chlopňa). Sviatok jari oslávili Tárnočania spevom aj pod stanmi v hľadisku. Veselo sa k nim pridali hostia zo Šóškútu. Prestávku si dali, len aby sa posilnili vínkom z miestnych pivníc, domácimi pagáčikmi, či koláčikmi, ktoré pripravili šikovné gazdinky z Tárnoku alebo od susedov. Samozrejme, počas rozhovorov vysvitlo, čie sú recepty, podľa ktorých vypekali, či sú autorkami známe súčasné „foodblogerky“, či niekdajšie šikulky, ktorých návody sa zachovali v zdedených starých zošitoch, starostlivo uchovávaných a opatrovaných ako poklad po desaťročia. Do spevu prísediacich neustále podnecoval vychýrený tárnocký spevák Jozef Lizička, pôvodom zo Šóškútu, ktorého honosná a dobre zachovaná tárnocká pivnica dokonca figuruje aj v novom vydaní kuchárskej knihy Slovákov z okolia Pešti Takto varila starká. Aj jeho červené víno farby krvi je lahodné, patričné na Krvatačku. Kapustové rožteky jeho ženy Evičky boli priam božské. Nečudo, že sa rýchlo minuli.
Historická prechádzka po Tárnoku
Skôr než sa účastníci Krvatačky vybrali na Starý vrch, etnografka a historička Andrea Muskovicsová, členka tárnockej slovenskej samosprávy, sprevádzala záujemcov po historickom náučnom chodníku v obci. Táto prechádzka priťahuje veľa milovníkov miestnej histórie. A ako prechádzka vyzerala?
– Stretli sme sa pri bývalom sídle niekdajších pánov Tárnoku, krátko sme hovorili o funkcii budov, ktoré sa tam nachádzajú dnes a o vzniku dediny. Dom Antona Heinricha je pozoruhodný preto, lebo Anton a jeho žena Viktória Muskovicsová mali krčmu a snívali o tom, že sa im tu podarí vybudovať centrum mládeže. V roku 1927 skutočne postavili tanečnú sálu. Budova stála tam, kde je dnes veľká sála osvetového domu. Potom sme sa venovali soche sv. Juraja, stojacej na mieste niekdajšej kaplnky. Pobrali sme sa ku kostolu Kráľovnej ruženca a obišli sme pamätníky nablízku, napríklad sochu sv. Jána Nepomuckého. Po hlavnej ulici sme došli k pamätníkom svetových vojen, kde som hovorila účastníkom cesty o tom, ako postihol obec „Máleňkij robot“. Na Kossuthovej ulici sa dostalo na pretras kino Petroa, ktoré nebolo v Tárnoku jediné, ako aj socha sv. Antona a jemu zasvätená kaplnka. Na hlavnej ulici sa najlepšie zachovali prvky starej tárnockej architektúry. Napokon sme prišli k cintorínu a vzdali sme hold krížu postavenému Matejom Horňákom v roku 1818. Spomenula som krátku históriu kaplnky sv. Rocha. V kaplnke je pochovaný blahoslavený kaplan Tárnoku, otec Ignác Oravecz. Žiaľ, nemali sme dosť času, aby sme navštívili aj Starý cintorín. Krížom cez lúku sme prešli do časti, ktorú dnes nazývame Berki. Tam sa nachádza niekdajší vodný mlyn. Odtiaľ sme už mali namierené k pálenici a kráčajúc po takmer trojhodinovej prechádzke do kopca, sme mohli obdivovať rady pivníc tvoriacich pravidelné uličky, – povedala nám Andrea Muskovicsová.
Aká Krvatačka, taká Veľká noc
V ľudovej tradícii sa Zvestovanie Pána výrazne premieta do pranostík. V tento deň vraj Madona vypúšťa z úľov včely a motivuje ľudí k začatiu jarných prác. K štepeniu stromov v sadoch a siatiu v záhradách. Panna Mária lastovičky zo zástery vypúšťa, a ak je chladno, zohrieva ich pri svojom láskavom srdci. Počasie 25. marca, podľa obsahu viacerých jarných pranostík, pomerne spoľahlivo signalizuje, ako asi bude počas Veľkej noci. V Tárnoku bolo čerstvo.
E. Trenková
Foto: autorka a Ondrej Ábel
