Pred pol rokom sme v našom periodiku písali o stretnutí dolnozemských slovenských básnikov v rumunskom Nadlaku. Vďaka Slovenskej samospráve XIII. obvodu v Budapešti a neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti SlovakUm sa 13. apríla uskutočnilo podobné stretnutie aj v Budapešti. Dejiskom bol Dom národností na ulici Övezet, kde sa stretli šiesti poeti z troch krajín, Rumunska, Srbska a Maďarska.
Na úvod prítomných privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu a šéfredaktorka Ľudových novín Eva Fábiánová. Ako vo svojom príhovore povedala: „Dolnozemská slovenská spolupráca nie je nijakou novinkou. My, básnici, sa domnievame, že sme ju začali onoho času, vari pred 30-40 rokmi, práve my.” Dodala ešte: „Chceme ukázať, že napriek tomu, že žijeme v rôznych krajinách, je medzi nami oveľa viac spoločného, než toho, čo by nás rozdeľovalo.”
Potom E. Fábiánová poprosila prítomných básnikov, aby sa v krátkosti predstavili. Ako prvý dostal priestor Ladislav Čáni. Básnik prezradil, že pochádza z Vojvodiny a napriek tomu, že dlhé roky býval v Bratislave, na staré kolená sa predsa vrátil do prostredia, kde žili jeho predkovia už takmer 300 rokov. Priznal sa, že nevie, ako sa dostal k poézii, vraj: „Nejako si ma poézia adoptovala”. Nie je prvý v rodine, kto sa venoval literatúre. Jeho otec bol spisovateľom, prozaikom. Na otázku, prečo práve poézia? odvetil, že s kamarátom Martinom Prebudilom spolu študovali slovenčinu na filozofickej fakulte v Novom Sade. V tom čase už M. Prebudila vydal svoju prvú zbierku. Chlapci sa skamarátili a dnes už nie sú len kamaráti, ale aj kmotrovia. Je presvedčený, že jeho sklony k poézii, majú korene aj v ich dlhoročnom priateľstve.
Ako druhý sa predstavil Gregor Papuček. Autor spod Pilíša vysvetlil ako sa stal z pomenovania Pleš, dnešný Piliš. Príčinu, podľa neho, treba hľadať vo vlastnostiach maďarského jazyka, ktorý nerešpektuje spoluhláskové zoskupenie na začiatku slov. Podľa svojho vyjadrenia sa dostal do kontaktu s poéziou pod vplyvom svojho rodiska, obce Mlynky, kde sa vždy spievalo. Texty piesní sú ľudové básne, preto sa rozhodol, že ich treba zachovať. Je presvedčený, že úlohou básnika je aj zbierať ľudové piesne.
Anna Karolína Dovaľová – Zimbran vyštudovala v Nitre psychológiu a geografiu. Momentálne pracuje ako školská psychologička v Nadlaku, na Lýceu Jozefa Gregora Tajovského. Jej vzťah k poézií začal na druhom stupni základnej školy. Tam, dnes už známa poetka, navštevovala literárny krúžok, kde písali slohové práce. Vtedy si uvedomila, že jej básne sedia. Jej vzťah s perom a papierom zohráva úlohu „osobnej terapie”.
Bývalý profesor chémie Ivan Miroslav Ambruš tiež pochádza z Nadlaku. Prezradil: „...nehľadal som poéziu, poézia si našla mňa.” Aj jeho otec písal básne. Zastáva názor, že ten, kto skončí chémiu v Nadlaku, musí písať aj básne. Odôvodnil to nasledovne: „Boli sme štyria chemici. Traja sme písali básne, a jedna spolužiačka prózu”. Je presvedčený, že spojenie a energia medzi chémiou a literatúrou je v Nadlaku niečím jedinečným. Určite to nie je náhoda, že Nadlačania si vybrali na pomenovanie svojho vydavateľstva Ivana Kraska. Aj vynikajúci básnik obdobia moderny bol vyštudovaným chemikom. I. M. Ambruša podľa vlastného priznania inšpiruje každodenný život.
Martin Prebudila porozprával príbeh, ako spolu s L. Čánim napísali pätnásťstranovú automatickú antologickú báseň s názvom Pred skokom na deviate poschodie. (Keď M. Prebudila rozprával príbeh vzniku názvu básne, spomenul, že práve v tom čase vyšla v preklade Daniela Heviera zbierka Charlesa Bukowského Básne pred skokom z 8. poschodia.) Počas jednej noci spolu napísali báseň takým spôsobom, že jeden verš napísal jeden a nasledujúci druhý. V súlade s I. M. Ambrušom povedal, že v láske k poézii je istá chémia, ako aj v láske k žene. Napokon sa vyznal: „Som rád, že som dnes tu s vami. Môžeme si kus svojho materinského jazyka vymeniť navzájom.”
Imrich Fuhl začal svoje predstavenie krátkou spomienkou na nedávnu históriu. Okrem iného uviedol, že podobné stretnutia s kolegami z Rumunska a Vojvodiny sa uskutočnili v 80. a 90. rokoch. V súvislosti s poéziou konštatoval, že vždy chcel vytvoriť niečo veľmi nové, veľmi moderné.Ako príklad vyrozprával príbeh, ako boli niektoré jeho básne vyradené z antológie Fialôčka, fiala, lebo odovzdal také, ktoré neboli v súlade s očakávaniami doby. Podľa vlastného priznania prestal písať, pretože sa zmenila doba. V súčasnosti sa venuje už len prekladom.
V ďalšej časti „šesťhlasného“ trojhlasu nasledovala recitácia básní, s ktorými sa autori chceli podeliť s obecenstvom. Opäť začal L. Čáni. Najsamprv sa vyznal, že na verejnosti nikdy nečíta dvakrát tú istú báseň. Preto boli pri tejto príležitosti po prvýkrát prednesené verše pod názvom Láska v tieni smrti. Ukážkou z tvorby pokračoval G. Papuček, ktorý recitoval zo svojej zbierky Konvalinky. Okrem vlastných básní predniesol aj niektoré svoje obľúbené preklady. (Určite všetci poznajú zbierku básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom, v preklade G. Papučka.) A. K. Dovaľová-Zimbran zarecitovala tri vlastné básne s názvami Čierne umenie, Stratený ťah a Frekvencia morálky. I. M. Ambruš prečítal aj báseň, ktorú napísal, keď mal dvadsať rokov a má názov Sonáta mesačného svitu. Okrem iných zarecitoval aj svoju Byť Slovákom. M. Prebudila v nadväznosti na myšlienku I. M. Ambruša, priznal: „Ja by som povedal, že nie je ľahké byť Slovákom v zahraničí”. Báseň na túto tému nesie názov Dva svety. Predniesol tiež báseň venovanú L. Čánimu. I. Fuhl zarecitoval svoje dve básne s názvami Poézia a Neprebudíme sa.
Na otázku moderátorky, či neplánujú vydať antológiu dolnozemskej slovenskej poézie najprv reagoval prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavel Hlásznik: „Problém nie je v zostavení antológie. Nemáme však finančné prostriedky na to, aby sme vydali antológiu dolnozemskej poézie teraz. Preto sme sa rozhodli, že sa pokúsime oprášiť takéto literárne stretnutie.“ Koncepciou Literárneho trojhlasu malo byť vlastne stretnutie v štýle antológie.
Podľa L. Čániho, ktorý sa už podieľal na zostavení dolnozemskej slovenskej antológie, je jednoduchšie nájsť finančné prostriedky a ťažšie je zostaviť takúto zbierku.(Do antológie Nikam a späť, ktorú pred rokmi vydal Dom zahraničných Slovákov, L. Čáni vyberal slovenské básne z Maďarska.)
Riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Vladimír Francisty prezradil, že myšlienka zvolať básnikov troch krajín k jednému stolu pochádza z Vojvodiny. Hlavným odkazom tohto podujatia podľa neho je: „Hoci sme rozdelení do troch krajín, ešte stále dýchame tými istými slovenskými pľúcami”. A toto je spôsob, ako to môžeme ukázať ostatným.
V záverečnej časti programu M. Prebudila spolu s I. Fuhlom odovzdali G. Papučekovi zbierku Reč kvetov na Slovensku. Poetickú antológiu zostavil Miroslav Demák a obsahuje 101 kvetov, ktoré kvitnú na Slovensku. Ku každému je priradených niekoľko veršov. Medzi nimi sa, okrem tvorby známych slovenských básnikov, nachádzajú aj rýmy L. Čániho a G. Papučka.
Literárne stretnutie sa skončilo voľnou diskusiou, na ktorej sa mohli prítomní opýtať autorov nielen na básne, ale aj na všetko ostatné, čo sa podľa nich týka Slovákov žijúcich na Dolnej zemi.
(zlh)
Foto: autor