Tohtoročné oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku sa v mnohom líšili od tých vlaňajších. V Sarvaši prebiehali v centre mesta obklopené majestátnymi budovami, v Níži uprostred zelene, v prírodnom prostredí malej obce. Obe dejiská mali svoje čaro, obe boli inak pekné.
Napriek množstvu odlišností, geografickej i časovej vzdialenosti, som však pri stane s veňareckými haluškami zažil skutočné Déjà vu („jav, keď má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého“ – zdroj: Wikipedia), až som sa musel uštipnúť, či nesnívam. Po vystátí dlhého radu pri stane s haluškami sa posledné porcie minuli rovno pred mojím nosom – presne ako v Sarvaši! Popularitu bryndzových či kapustových halušiek z Novohradu asi máločo dokazuje lepšie ako fakt, že rovnako ako vlani, aj teraz som sa opäť postavil do radu, akonáhle sa ku mne dostali chýry o uvarení novej dávky. Moju vytrvalosť korunoval úspech a veru oplatilo sa čakať, veňarecké halušky boli pre mňa aj tento raz kráľovnou jedál napriek tomu, že som sa nemohol sťažovať ani na ostatné maškrty ponúkané v stanoch zo všetkých kútov Maďarska.
Slovenský jarmok je neoddeliteľnou súčasťou našich najväčších osláv. Tohto roku čakal návštevníkov na dvore Základnej školy K. Mikszátha s otvorenou náručou počas celého dňa. Spolu so spomínaným haluškovým, pred ktorým som strávil najviac času, som narátal dokopy desať stanov – na každý prst jeden. Samozrejme, zastavil som sa pri každom, poďme si teda zrekapitulovať, čo všetko som v nich objavil.
Oproti novohradskému stanu s haluškami, ktorý bol v strede lúky separovaný od ostatných, dlhý rad modrých šiatrov v tieni stromov začal prenosným prístreším Komlóšanov. Najväčším lákadlom pre hladného novinára boli jednohubky – neuveríte – s komlóšskou klobásou. Míňali sa skoro rýchlejšie, ako ich Komlóšania stíhali pripravovať. K slanému sa však hodí aj dačo sladké, a tak hneď vedľa vábili sladké lekvárové „saladgáne“ i „studienke“ alias „studené kifle“. A aby bol pôžitok maximálny, Komlóšania pripravili pokrm aj pre dušu a intelekt, v podobe vzorkovaných tkanín, maľovaných krčahov, resp. rôznych publikácií literárneho i populárno-náučného rázu.
O klobásu či sladké zákusky nebolo núdze ani vo vedľajšom stane Sarvaša a jeho okolia (Čabačúd, Irminčok, Kardoš, Kondoroš), kde ponúkali na predaj aj DVD-nosič Folklórnej a citarovej skupiny zachovávajúcej tradície v Čabačúde s názvom Pamiatky pre budúcnosť (Emlékek a jövőnek). Zo záhadného priesvitného nápoja v pekne maľovanej sklenenej fľaši si autor týchto riadkov vzhľadom na vysoké júlové teploty, prítomnosť väčšiny prominentných osobností našej národnosti a rad zostávajúcich stanov radšej neprosil.
Virtuálnu túru po Dolnej zemi uzavrel stan Békešskej Čaby (a okolia). V ňom sa bezpochyby hemžila najbohatšia ponuka suvenírov od gumeného či plyšového prasiatka cez „čabjanskú“ sviňu vo vreci, šálky, okrasné vankúše, tašky, magnetky na chladničku až po rôzne publikácie – to všetko s čabianskymi motívmi. Ak smiem poznamenať, čabianski Slováci majú skvelý cit k marketingu! Ponúkanú čabiansku klobásu azda ani nenačim spomínať, aj tak viete, že nemohla chýbať.
Bakonský región vítal návštevníkov zaujímavou inštaláciou makety znázorňujúcou techniku, akou kedysi tamojší obyvatelia pripravovali svoje domovy od stien až po strechu. Pekne vyrezávané valašky a kovové sošky dokazovali šikovnosť remeselníkov, zaváracie fľaše s bazovým medom a džemom zase kulinárske umenie Bakončanov rovnako, ako množstvo slaných a sladkých zákuskov. Vyložené publikácie informovali o. i. o zbierke hodnôt Jášču, troch nárečiach Bakonského regiónu, či obyvateľoch Čerňe a Capára.
Centrálny stan Zemplínskeho regiónu lákal hlavne na zákusky, Starohuťania vystavili svoje sakrálne pamiatky a hneď vedľa „kapusníky“ aj s receptom. Novohuťania verní menu svojej obce hrdo prezentovali svoje dedičstvo prostredníctvom makiet pece na pálenie vápna či „bokše“ na pálenie dreveného uhlia ako aj množstvo sklených výrobkov od pohárov cez petrolejové lampy až po sódové fľaše. Oči dám potešili a peňaženky ich mužov vyprázdnili sklené výrobky na predaj: náušnice, náhrdelníky a ďalšie ozdobné predmety od výmyslu sveta.
Pripeštiansky región zinscenoval pri svojom stane menšiu výstavu kresieb svojich žiakov. Samozrejme, nechýbali ani ľudovoumelecké výrobky, ako ani Tranoscius z roku 1868, ktorý prezentovali s mimoriadnou hrdosťou. Hlavnú úlohu dostali tohto roku Iršania, ktorí okrem množstva publikácií a báboviek priniesli aj svoj vlastný recept na „kapusník“. Verím, že sa na Dni Slovákov v Maďarsku zabávali lepšie ako handrové bábiky vystavené pred ich stanom!
Čabianske plyšové prasa sa obzeralo po haravare aj v stane regiónu Vérteš-Gereče (spomínal som už skvelý čabiansky marketing?). Hovelo si nad kopou informačných brožúrok vedľa bábiky v kroji. Vôkol vyrezávaná mramorová doska z Tardoša, brožúrka o histórii a nárečí Bánhiďanov, publikácie bánhedešskej rodáčky Márie Žilákovej a najmä kopa sladkostí – pred poslednými dvoma stanmi sa už človeku ťažko kráčalo.
Uraziť ale Santovčanov zastupujúcich Pilíšsky región, keď lákajú na makové, orechové a tvarohové bajgle? Zrejme nie. V muzikálne založenom stane, kde dominovali CD-platne santovského Pávieho krúžku najviac predsa len upútal ďalší skvelý marketingový ťah: tričká s klasickými santovskými frázami ako „Horenka Horenka“, „Pome a pime“ alebo „Čo je“. Teraz ľutujem, že pri horúčkovitom plnení svojich pracovných povinností mi nenapadlo kúpiť si jedno. Možno o rok!
Bodku na koniec stanov a tohto príspevku dala Jača a jej okolie – konkrétne Ďurka. Posledný šiator bol zameraný na kroje, do ktorých boli okrem dvoch veľkých a štyroch malých bábok odeté aj niektoré dámy a páni za pultom. Po poslednej dávke sladkých zákuskov mi nezostávalo nič iné ako nájsť si odľahlé miesto v chládku a odovzdať sa tráveniu zážitkov a najmä dobrôt zo všetkých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska.
Zlatko Papuček
Foto: autor, Zoltán L. Havas
Níža hostila tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku