Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Slovenská samospráva Békešskej župy (SSBŽ) 9. septembra predpoludním otvorili brány Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe. Jarmok – ako to všetci nazývajú – priniesol pravú festivalovú atmosféru návštevníkom na dvore slovenského kultúrneho strediska.
Národnostný festival V pokoji a mieri predstavil takmer všetky kultúrne, hudobné a gastronomické hodnoty slovenskej národnosti, čím vykreslil veľmi široký obraz pre záujemcov o národnostné žitie. V porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi boli na tohtoročnom festivale obvyklé pódiové vystúpenia a gastronomické nádvorie, pričom väčší dôraz bol kladený na kultúrne aktivity.
Konateľka ČOS Hajnalka Krajcsovicsová vysvetlila, že sa snažili ponúknuť širokú škálu programov a sprostredkovať ukážku bohatej činnosti slovenskej komunity, jej súčasný moderný život, nerozlučne spojený so zachovávaním tradícií a starodávneho hodnotového systému.
Jarmok otvorili predsedníčka SSBŽ Judita Krajcsoviczová, predseda ČOS Michal Lászik a podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku František Zelman.
M. Lászik svoj príhovor začal s čabianskym pozdravom „Pamodaj dobrí ďen!“. Hovoril o tom, že ČOS sa už pred 15 rokmi rozhodla, že dá našim Slovákom možnosť na stretnutie pod Veľkým chrámom. „Táto akcia prebiehala v znamení tradičných jarmokov, ktoré boli v Békešskej Čabe zorganizované štyrikrát ročne. Neskôr sa z finančných dôvodov jarmoky už nekonali, ale ČOS sa tradíciu stretávať sa so Slovákmi a všetkými prívržencami slovenskej kultúry snaží dodnes zachovať.“ Predseda pripomenul, že v posledných rokoch túto akciu organizujú spolu so župnou slovenskou samosprávou. Je veľmi dôležité poznamenať, že účastníci festivalu tvoria veľkú rodinu, a takáto akcia nám dáva príležitosť zomknúť sa a kochať sa v kráse dolnozemskej slovenskej kultúry. Na konci svojho príhovoru M. Lászik pozval každého k imaginárnemu prestretému stolu, na ktorom nájdeme jedlo, kultúru, spevy a všetko čo ľudská duša potrebuje.
F. Zelman poďakoval Čabanom, že k nim mohli zavítať Slováci z celého regiónu, aby ukázali svoje kultúrne a gastronomické hodnoty. „Budeme na javisku vidieť kúsok z našej kultúry. Ja sa teším, že máme toľko kvalitných súborov, že by nestačil na to celodenný program, aby sa všetci ukázali.“
J. Krajcsoviczová vo svojom prejave vyzdvihla: „Ochrana a pestovanie slovenskej kultúry a slovenského jazyka na Dolnej zemi je našou hlavnou povinnosťou.“
Kým na javisku prebiehalo vystúpenie škôlkarov zo slovenskej školy, vo veľkej sále DSK sa konala vernisáž výstavy z diel Slovenského výtvarného tábora vo Veľkom Bánhedeši. Výstavu otvorili parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik a predseda Slovenskej samosprávy vo Veľkom Bándedeši Ján Pepó, ktorý je zároveň aj iniciátorom tábora.
A. Paulik vyzdvihol cieľ výtvarných táborov v Bánhedeši. Vďaka tomu, že počas týždňa, keď sú tam výtvarníci zo Slovenska, všetci komunikujú po slovensky, a tak sa miestni znovu „učia” hovoriťpo slovensky. Putovná výstava diel slovenských umelcov už bola okrem Bánhedešu v Slovenskom Komlóši, Segedíne, Mlynkoch a Malom Kereši. „To znamená, že v Maďarsku aj vzdialené slovenské komunity vedia o tom, že táto výstava je a tábor existuje a zároveň majú záujem vidieť tieto obrazy. Aj keď dosiaľ nevedeli, že Bánhedeš existuje, teraz sa to zmení.“ J. Pepó povedal, že v tábore sa opäť zrodili poklady a sú veľmi hrdí na to, že sa k nim renomovaní slovenskí umelci každoročne vracajú. „Vytvárajú diela, ktoré nás tešia a šíria dobré meno slovenskej pohostinnosti v Bánhedeši.“
Po vernisáži nasledovala krátka prestávka a začala sa prezentácia knihy Tibora Mótyána Tranoscius: Cithara et Phiala Sanctorum. Pred sto rokmi vyšlo prvé dolnozemské vydanie evanjelického spevníka v Békešskej Čabe. Nové rozšírené vydanie predstavil evanjelický farár Nového evanjelického kostola Pavel Zahorecz: „Ako farár odporúčam túto publikáciu z celého srdca, aby sme sa ponorili do života našich predkov.“ Je dôležité zaoberať sa minulosťou, pretože je zdrojom prítomnosti a na nej môžeme budovať budúcnosť. V dnešnom svete sa musíme držať minulosti, a preto je dôležité zachovať tradície Tranoscia, aby sme mali čo odovzdať našim potomkom. Či už máme radosť, alebo smútok. Vyzdvihol: „Je veľmi dôležité vidieť, že spev je rovnako starý ako človek a nech je v akomkoľvek jazyku, vždy je to krásna pieseň, ktorá rozjasňuje ľudskú dušu.“ Tranoscius nie je len kniha, ktorú napísal jeden človek a potom ju čítali všetci. Je to esencia spôsobu života, ktorý deň čo deň pestovali tisíce ľudí. Musíme zdôrazniť, že tí, ktorí zakúsili čo i len malú časť Božej milosti, ktorá prevyšuje každé chápanie, spievajú nové alebo staré piesne, pretože je dôležité, aby túto radosť zo seba vydali. „To je to, čo robí z predmetu spôsob života, pretože Tranoscius bol po celý čas používaný a opatrovaný s veľkou láskou. Nemýľme sa, nebola to žiadna modloslužba, ale hovoríme o knihe, ktorá popri Biblii ohlasovala zázraky a skutky Pána.“
Na prezentácií hral kantor evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe Csaba Alföldi. Vďaka nemu sa účastníci mohli zoznámiť s prekrásnymi spevmi našej milovanej knihy.
Vonku zatiaľ pulzoval život. Veľkú zásluhu na zostavovaní programu mali Anikó Mladonyiczká a Alžbeta Liptáková. Okrem malých talentov zo slovenskej škôlky vystúpili aj deti zo škôlky Záhrada víl vo Viniciach, skupina školy ľudového tanca Hétpróbás, detský tanečný súbor Škovránky z Eleku, citarový súbor Borouka z Telekgerendášu a citarový súbor Iglice z Veľkého Bánhedešu.
Popoludní javisko obsadili dospelí. Organizátorom sa podarilo zostaviť pestrý program. Jedným z netradičných bodov bola módna prehliadka Anikó Kunovej. Návrhárka sa zaoberá s ľudovými motívmi a snaží sa ich aplikovať do moderného života. Nechýbali ani seniori Tanečného súboru Komlóšzo Slovenského Komlóša, ktorí ako vždy zožali obrovský úspech. Za nimi vyšiel na javisko Slovenský páví krúžok z Poľného Berinčoka. Samozrejme, nemohli chýbať ani hostitelia. Z metropoly dolnozemských Slovákov vystúpili spevokol Čabianska ružicka, citarový súbor Strapce, tanečný súbor Čabianske perly, tanečný súbor Balkán a gitarový klub Kemény.
Vyhľadávanou atrakciou bola kuchyňa. Boli tu tarkedľe, kapusňíka, gágorčoková poľjóka, tót-dog, birkacia kapusta a iné dolnozemské slovenské maškrty. V kreatívnom stane sa vyrábali obrazy z priadze a lístia, vytvárali sa ruže pomocou kukuričného šúpolia a farebného papiera. Takéto podujatia sú dôkazom, že na Dolnej zemi žije súdržná slovenská komunita, ktorá je hrdá na hmotný a duchovný poklad svojich predkov.
(BPL)
Foto: autor
