„Čabiansky svetľík sa vráti domov,“ dočítame sa na facebookovej stránke predsedu Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondreja Kiszelya. Po prečítaní tejto vety môžu čitateľovi napadnúť dve otázky. Čo je to svetľík a prečo sa vráti do Békešskej Čaby? Svetľík je čabianske pomenovanie hornej časti šiat vyrobenej z modrotlače, veľmi populárnej súčasti miestnych krojov aj bytových doplnkov.
Ríbezľa egrešová, egreš, meruzalka kosmačka, srsťka... Slovenčina má pre toto zvláštne, príjemne trpké bobuľové ovocie veľa názvov. My, Čabania, ho nazývame poľke. V Čabe však toto ovocie nielen chutilo, ale bolo aj populárnym vzorom tu vyrábanej modrotlače. V bývalej továrni na modrotlač, patriacej rodine Sztaricskaiovcov, sa kedysi vyrábali stovky metrov modrotlače s týmto vzorom. Nachádzala sa na Garayho ulici, vedľa terajšieho Čabianskeho slovenského oblastného domu a v časti jeho dvora.
Zaujímavé je aj to, že okrem klasického modro-bieleho vzoru si mladí Čabania veľmi obľúbili modré farbivá na báze žltej a zelenej farby (hlavne na šatky), kým starší ľudia uprednostňovali tzv. dvojitú modrú, ktorá mala tmavomodrý, takmer čierny podklad a svetlejší modrý vzor.
Hľadanie a rekonštrukcia miestneho slovenského kroja inšpirovala mladý čabiansky tím k tomu, aby na základe získaných informácií obnovil tento krásny vzor.
Potomkovia spomínanej rodiny Sztaricskaiovcov dodnes uchovávajú dedičstvo svojich predkov a boli bádateľom veľkou pomocou. Žiaľ, všetky modrotlačové dielne v Békešskej Čabe a okolí už dávno zanikli, preto museli hľadať vo vzdialenejšom okolí.
Skontaktovali sa s Jánom Skorutyákom, majiteľom modrotlačovej dielne v Bácsalmási, ktorý ich požiadavku s nadšením prijal a pozval skupinu do viac ako 170 km vzdialeného mesta, aby im ukázal, ako obnovujú čabiansky vzor.
Po príchode sme zistili, že firma na Kossuthovej ulici, ktorú v súčasnosti vedie pravnuk zakladateľa, je viac ako dielňa, pretože je zároveň múzeom a návštevníckym centrom. Po rekonštrukcii v duchu 21. storočia, ktorá je hodná pamiatky predkov, sa tu môžu skupiny i jednotlivci oboznámiť s históriou dynastie modrotlačiarov a s pracovným procesom. Bohužiaľ, toto remeslo vymiera, keďže v súčasnosti je v Maďarsku len šesť dielní, pričom pred sto rokmi ich boli stovky a v 70. rokoch 20. storočia najmenej tri desiatky.
Po našom príchode nám majiteľ hrdo povedal, že podľa jeho výskumov ich rodina prišla do Báčskej župy z bývalej Oravskej stolice, územia dnešného Slovenska, niekedy v 18. storočí. „Podľa dobových matrík moji prví predkovia Skorutyákovci prišli do Kruščiću v 90. rokoch 17. storočia. Môj prapradedo Ján Skorutyák sa tam narodil v roku 1851, potom sa v roku 1875 presťahoval do Almásu (dnešný Bácsalmás), oženil sa tu a v roku 1879 kúpil dom, v ktorom dodnes funguje modrotlačová dielňa, ktorá sa dedí z otca na syna už štyri generácie. Osud chcel, aby som ja odovzdal toto remeslo ďalej.“ Ako prapravnuk zakladateľa mal ako prvý v rodine možnosť voľby. Rodičia ho povzbudzovali, aby pokračoval v štúdiu, pretože modrotlač nikdy nebola ľahkým, ani istým živobytím, aspoň taká bola dlhoročná skúsenosť rodiny. Preto vyštudoval Technickú univerzitu a zamestnal sa v Budapešti, čo ho dodnes viaže k hlavnému mestu. „Samozrejme, prvých osemnásť rokov môjho života medzi múrmi viac ako storočnej dielne neprešlo bez stopy. K domu, v ktorom sa narodili, žili, pracovali a zomreli moji predkovia, kde som vyrastal, mám veľmi silné puto. Moja detská izba sa napríklad nachádzala v tej istej miestnosti, kde sa roku 1943 narodil môj otec. Takže keď v roku 2014 zomrel, bolo mi jasné, že sa budem snažiť udržať remeslo pri živote spôsobom hodným mojich štyroch modrotlačiarskych predkov.“ J. Skorutyák uviedol, že po dôkladnej rekonštrukcii chceli vytvoriť pre návštevníkov priateľskú, živú dielňu, v ktorej fungujú všetky stroje a kde sa popri modrotlačovej technike môžu zoznámiť s históriou jeho rodiny. S pomocou múzejných odborníkov sa to podarilo do jesene roku 2015.
Odvtedy dielňa v Bácsalmási každoročne od jari do jesene víta stovky návštevníkov z celého sveta, ktorí si prehliadku vopred objednajú. V novembri minulého roka UNESCO zaradilo európsku modrotlač na svoj reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. Nominácia je spoločným úsilím piatich krajín – Nemecka, Rakúska, Českej republiky, Slovenska a Maďarska.
Roku 1993 sa s rodinou Skorutyákovcov spriatelil Zoltán Bakos, ktorý dlhé roky pracoval po boku otca dnešného majiteľa. Osvojil si toto remeslo a rozhodol sa pokračovať v stáročnej tradícii.
Keď sme vošli do jednej z miestností nádherne zrekonštruovaného objektu, s prekvapením sme zistili, že nie modrá látka je vzorovaná bielou, ale že vzory sú na bielej látke, ktorá je potom zafarbená na modro.
Proces sa začína tým, že biela látka, najčastejšie bavlna alebo ľan, sa najprv vyvarí, naškrobí a potom vysuší. Ďalším krokom je vzorovanie pomocou dreveného vzorovacieho nástroja, ktorý sa ponorí do hustej kaše nazývanej pap a vzor sa natlačí na bielu látku. Rodinná zbierka obsahuje 140 ručných a približne 200 strojových vzorovacích nástrojov, ktoré si môžete pozrieť na www.kekfesto.hu. Existuje aj vzorovací stroj vyrobený v roku 1868, ktorý si možno pozrieť v prevádzke, ale dokáže vyrobiť len meter tovaru široký 80 cm a oplatí sa ho zapnúť len vtedy, keď prídu stovky metrov objednávok. Po vysušení materiál prenesú do farbiaceho kúpeľa, kde tekutina nie je – ďalšie prekvapenie – modrá, ale zelenožltá. Okrem vody obsahuje indigový prášok, železitú žlč a hasené vápno. Materiál ponoria do farby na štvrť hodiny a vytiahnu ho, keď má ešte žltozelenú farbu, ktorá sa v priebehu niekoľkých minút pôsobením kyslíka zmení na modrú. Proces sa niekedy až desaťkrát opakuje, aby sa dosiahla požadovaná intenzita farby. Ďalším krokom je pláchanie a sušenie v kyseline, po ktorom nasleduje pláchanie v studenej vode a sušenie a nakoniec mangľovanie, t. j. žehlenie.
V tejto časti dielne je inštalovaný muzeálny žehliaci stroj z 19. storočia, ktorý kedysi poháňali koňmi. Súčasný žehliaci stroj má viac ako sto rokov.
Archívne fotografie majstra farbiara Jána Skorutyáka ilustrujú pracovný postup a pri každej fáze je na stene tzv. slovný oblak, ktorý obsahuje najčastejšie používané pojmy. Písmo je inšpirované zachovaným rukopisom jeho prastarého otca.
Z. Bakos roku 1993 o modrotlači nič nevedel, ale čoskoro sa do nej tak zahĺbil, že časom získal titul majster ľudovej umeleckej výroby.
Pozoruhodnosťou výstavy sú dokumenty z roku 1879. Jedným z exponátov je originál kúpnopredajnej zmluvy domu z 15. februára 1879, ďalším je malá ručne písaná kniha účteniek a platieb, ako aj dobové fotografie, odevy, vzorkovníky...
Na záver sa oplatí nahliadnuť do predajne, kde si môžete kúpiť rôzne výrobky – tašky, vreckovky, šatky, obrúsky, obrusy, utierky, rukavice, levanduľové srdiečka, figúrky zvieratiek atď. Všetky sú, samozrejme, vyrobené z modrotlače.
Po srdečnom privítaní a kompletnej prehliadke návštevníckeho centra sme sa všetci uistili, že čabianska modrotlač bude v dobrých rukách. Veríme, že začiatkom budúceho roka budeme môcť obdivovať hotové látky s obľúbeným vzorom našich čabianskych predkov.
Bence Püski-Liker
Foto: autor