Ikonická osobnosť veňareckých Slovákov, aktivistka, starostka Anna Hudeczová rodená Sirácka sa narodila 9. septembra 1942.
Pochádzala zo slovenskej roľníckej rodiny. Láska k práci a úcta k tým, čo vytvárajú hodnoty, boli charakteristické pre celý jej život. Rovnako hlboko bola v nej zakorenená náklonnosť k slovenskému jazyku a tradíciám.
Základnú školu navštevovala v rodnom Veňarci. Strednú školu absolvovala popri zamestnaní. V tom čase už mala vlastnú rodinu. Spolu s manželom vychovávali deti Máriu a Sándora. Vo verejnej správe na národnom výbore začala pracovať v roku 1962 ako hospodárka. V roku 1969, po odchode predsedu do dôchodku, sa stala predsedníčkou obecného zastupiteľstva a v roku 1990 bola zvolená za starostku. Túto funkciu zastávala do septembra 1997. Pracovala veľmi usilovne, často nad svoje sily. O svoje zdravie sa veľmi nestarala. Neskoro vyhľadala lekára a žiaľ, v priebehu pol roka si túto silnú ženu so silným duchom a telom vzala rakovina. Dňa 7. januára 1998 už nebola medzi nami. Spolu s manželom je pochovaná na evanjelickom cintoríne vo Veňarci, kam každoročne pred slovenskými Vianocami chodia členovia folklórnej skupiny Rozmarín s priateľmi, príbuznými a známymi z Maďarska a Slovenska, aby si na ňu spomenuli a vzdali jej úctu v nádeji, že jej obeť nebola zbytočná...
Bola zakladateľkou a vedúcou krúžkov na zachovávanie slovenských tradícií vo Veňarci: v roku 1973 založila páví krúžok, z ktorého vyrástol Folklórny súbor Rozmarín (1993) – stala sa jeho vedúcim a aktívnym členom, ako aj členom miestnej slovenskej organizácie a neskôr slovenskej samosprávy. V týchto oblastiach zohrala rozhodujúcu a vedúcu úlohu. Zanechala nám veľmi silný základ. Folklórny súbor Rozmarín, ktorý založila a ktorý má dnes už tri generácie členov, pokračuje v ceste, ktorú začala, a prináša na javisko staré i nové tance a zvyky. Dvadsiate výročie oslávili ešte spolu a ňou vtedy vypovedané slová sú aktuálne aj dnes: „Verím, že ak sa nám podarí pokračovať v šľachtení nájdeného pokladu, meno Veňarca bude žiť ďalej. Už dvadsať rokov si vedieme denník, ktorý sa začína slovami: To, čo robíme, robíme zo srdca, pre vlastné potešenie.“
To je aj motto ocenenia, ktoré na jej počesť založili v roku 2004 Združenie novohradsko-hevešských Slovákov a Slovenská samospráva v Šalgótarjáne. Ocenenie „Za našu národnosť, za našu tradíciu“ udeľuje kuratórium každoročne osobe alebo osobám, ktoré kráčali a kráčajú po stopách Annušky a ktoré si ho za svoju dlhoročnú prácu zaslúžia. Je to tak trochu aj ocenenie za celoživotné dielo pre tých, ktorí pracujú pre slovenský ľud v malých obciach.
Dedičstvo, do ktorého sa narodila, Annuška vedome prevzala a vedome sa postarala o to, aby ho mohla odovzdávať ďalej, pretože len ak ho zapíše a odovzdá generáciám, môže táto zvláštna hodnota prežiť. Cítila a chápala aj to, že inscenovanie zvykov si nevyhnutne vyžaduje odbornú, choreografickú pomoc. Nadšeného podporovateľa našla v Jurajovi Matiašovi zo Slovenska, ktorý dobre poznal slovenský novohradský folklór a luteránske tradície na oboch stranách hranice. Veľmi jej pomohol aj učiteľ-choreograf Ján Škoda, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami. Táto spoločná práca a priateľstvo potvrdili a potvrdzujú myšlienku, ktorá sa u nás udomácnila, že „Ipeľ nerozdeľuje, ale spája“. Spája nás dodnes s osadami Veľký Krtíš, Príbelce, Dobrá Niva, Hrušov, Dolná Strehová a mnohými ďalšími osobnými, ľudskými a príbuzenskými väzbami na Slovensku.
Všetko, čo je teraz vo Veňarci, z čoho potomkovia čerpajú pri svojich tradičných aktivitách, Annuška zasadila, urobila to „použiteľným“ pre nich, pre nás.
Preto máme folklórny súbor – síce ubúdajúci, ale fungujúci už viac ako 50 rokov – s kompletným scénickým repertoárom, originálnymi ľudovými krojmi, fungujúcu slovenskú organizáciu, slovenskú národnostnú samosprávu, slovenské regionálne centrum, oblastný dom, zbierku bábik v tradičnom ľudovom kroji, slovenské podujatia s plnými sálami, Haluškový festival, ako aj lásku a náklonnosť Veňarčanov k tejto veci.
Práca Anny Hudeczovej bola známa a uznávaná aj za hranicami župy a jej meno a osobnosť sa zaslúžene dostali do sŕdc Slovákov v Maďarsku. S láskou na ňu spomíname, keď ideme po jej stopách, a veľmi nám vo Veňarci chýba.
Ruženka Komjáthiová, Terézia Nedeliczká