V robotníckej časti Békešskej Čaby, vo Viniciach, sa 17. februára 1909 v rodine železničiara narodil významný predstaviteľ ľudovej spisby Slovákov v Maďarsku Ján Gerči. Už bydlisko nachádzajúce sa chudobnejšej časti Békešskej Čaby ho predurčovalo na službu.

Po vychodení základnej školy ho matka, ešte ani nie štrnásťročného, zjednala za bíreša. Ján Gerči slúžil u viacerých majetných gazdov na samotách Gerendáš a Firješ. Už pri nástupe do namáhavej služby nemal šťastie, narazil na surového zbohatlíka so sto jutárovým majetkom, ktorého potom neskoršie stvárnil v autobiografickom scenári ako „pobožného diabla“ v literárnej postave Gazdu Pinkáša. Podobne ako ostatní Čabania, aj on ovládal zo začiatku len slovenské nárečie, ktoré si osadníci priniesli do Čaby zo severovýchodného Novohradu začiatkom 18. storočia. V škole sa učil iba po maďarsky a so slovenčinou sa stretol len raz do týždňa na vyučovaní náboženstva, kde prevládal spev. Počas služby u gazdov nemohol mať ani pomyslenie na to, že by si niečo po slovensky prečítal. „Až raz, keď gazda aj s čeľaďou odišli v nedeľu do mesta, kde žila jeho celá rodina, mne pripadla služba „taňáša“ a tak som prišiel prvýkrát do styku s gazdovým Čabianskym kalendárom, vtedy hádam jediným po slovensky vychádzajúcim ľudovým titulom. A toto čítanie sa mi hneď veľmi zapáčilo,“ zaspomínal si Ján Gerči, ktorého som v januári roku 1984 navštívil v Nových Zámkoch, kam sa v roku 1947 z Čaby presídlil. „Neskoršie som si slovenské slovo tak obľúbil, že som čítaval potajomky v noci v maštali, kde bolo moje vyhradené miesto počas služby u gazdu. Čítaval som pri svetielku, ktoré vydával kahanec s tekvicovým olejom. Stalo sa, že jednej noci ma gazda prichytil pri čítaní a povedal: „Jano, aby si vedel, že u mňa stačí, keď vieš koľko je krokov od konskej hlavy po konský chvost a nič viac!“ pripomenul si tajné miesto, kde si mohol niečo prečítať.

Dobové dokumenty, ako sú napríklad aj gazdovské denníky prezrádzajú, že v dolnozemských strediskách, kde sa usadili Slováci, sa z mnohých slovenských osídlencov časom stali majetní roľníci a veľa z nich bolo tak skúpych, že svojim sluhom nedali ani vydýchnuť. Tí museli robotovať od „svitu do mrku“, čiže od štvrtej ráno do desiatej večer. „Keď som slúžil u Pinkáša (prezývka istého gazdu), v jednu tuhú zimu mi v noci v maštali omrzli nohy i keď som spal obutý. Gazda mi počas spánku nedovolil vyzuť sa ani v lete, že vraj by to dlho trvalo, kým by som sa ráno začal obúvať. S omrznutými nohami musel som zo sálaša 18 km šliapať pešo do mesta k mame, ktorá ma potom vysileného na sánkach odviezla k lekárovi. Pritom gazdove kone stáli v maštali.“ Treba pripomenúť, že gazdova sálašská čeľaď pozostávala z pastiera, staršieho sluhu a dvoch mladších sluhov. Ján Gerči mi opísal aj vtedajší spôsob bežného života na samote. „Gazda varil denne pre všetkých. Na dvore mal vykresaný stolík s okrúhlym výrezom pre kotlík, z ktorého nám podával jedlo a to preto, aby bíreši, ktorí jedávali s drevenými lyžicami sa pri obede dlho nezdržiavali, aby strava v kotlíku rýchlejšie vychladla. A pri obede mal ešte taký zvyk, aby čeľaď menej zjedla, vždy počas obeda poslal niekoho, aby sa išiel pozrieť na statok, či má dostatok krmiva, či je v maštaliach všetko v poriadku,“ poukázal na lakomosť bohatých gazdov na čabianskych sálašoch. Ján Gerči takto už v mladosti prešiel ťažkými životnými skúškami, ktoré sa potom snažil zobraziť vo svojej spisbe. Čím mal menej príležitostí na čítanie kníh a iného tlačeného slova, tým ho to viac k literatúre priťahovalo. Po dokonalejšom zoznámení sa s viacerými kalendármi a knižočkami, rozhodol sa roku 1932 napísať do Čabianskeho kalendára prvú básničku Kurdišova Muca. Jeho nadanie si všimli i redaktor Čabianskeho kalendára Ľudovít Seberíni, kníhkupec Juraj Bavko a redaktor a zberateľ čiabianskych ľudových piesní Ján Sekerka, ktorí mladému začínajúcemu autorovi všestranne pomáhali a podporovali ho. Postupom času mu našli aj primeranú prácu v meste. Čím ďalej, tým viac sa u Jána Gerčiho prehlbovalo aj slovenské národné povedomie, čo ho povzbudzovalo k väčšej aktivite.

V kníhkupectve u Juraja Bavku sa zoznamoval s ďalšími uvedomelými Slovákmi a vzdelancami a keď mu kníhkupec výhodne predal písací stroj, pustil sa s chuťou do tvorivej činnosti. Vtedy sa už Ján Gerči zaradil k prvým tvorcom slovenskej poézie a prózy v Maďarsku. V roku 1940 vydal na vlastné náklady básnickú zbierku Zornička. Veľký úspech mala aj jeho divadelná hra napísaná v čabianskom nárečí „Vislúžená žena“. Okrem Čabianskeho kalendára básne a prózu uverejňoval aj v časopisoch Slovenská rodina a Sloboda. Dokonca bol členom redakčnej rady časopisu Sloboda.

Ján Gerči sa v roku 1947 v rámci repatriačnej akcie presťahoval na Slovensko a s rodinou sa usadil v Nových Zámkoch. V jeho rukopisoch zostali ešte nevydané krátke javiskové hry: Zora, Súmrak a hra pre deti V krajine trpaslíkov. Aj literárny scenár, vhodný pre filmové spracovanie, ktorý je autobiografiou jeho ťažkého a namáhavého bírešského života v mladosti, zostal nerealizovaný. Predstaviteľ ľudovej spisby Slovákov v Maďarsku tam zomrel 29. októbra 1984 v Nových Zámkoch vo veku 75 rokov. Pre slovenskú dolnozemskú literatúru zanechal hodnotné dielo.

Ján Jančovic

Foto autor