Po 30. raz sa stretli fanúšikovia slovenského filmu na Filmovom seminári, ktorého organizátorom bol od roku 1992 Zväz Slovákov v Maďarsku, od roku 1995 Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a od roku 2008 Slovenské divadlo Vertigo, ale predovšetkým jeho riaditeľka Daniela Onodiová.
Tohtoročné stretnutie so slovenským filmom sa konalo 25. a 26. novembra. Dejiskom bolo v prvý deň budapeštianske kino umeleckého filmu Cirko-Gejzir a na druhý deň podujatie prebiehalo v priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti, na čele ktorého stojí riaditeľka Michaela Pánisová Ležáková.
Daniela Onodiová vyberala filmy na tohtoročnú prehliadku práve tak, ako po iné roky, na základe informácií v médiách, rozhovorov s odborníkmi, skrátka sleduje, čo sa zrodilo v dielňach slovenských tvorcov. Na otázku, či je po vzhliadnutí snímok so svojím výberom spokojná, odpovedala: „Myslím, že diváci mali možnosť pozrieť si zaujímavé diela. Ja osobne som veľkým milovníkom dokumentárnych filmov a preto bol tento žáner bohato zastúpený. Najviac sa mi páčil dokumentárny film, ktorý režíroval Maroš Brázda, Otázka budúcnosti.“ Film premietnutý ako prvý snímok prehliadky, je o maturantoch jedného bratislavského gymnázia, ktorých stužková slávnosť sa konala v deň ostatných parlamentných volieb. Všetci študenti sa rozhodli, že si podajú prihlášky na zahraničné vysoké školy. Je to na jednej strane ohromné, aké možnosti získať skúsenosti vo svete má dnešná mládež, a na druhej strane je nekonečne smutné, že sa mnohí z nich ani nehodlajú vrátiť, pričom každý jeden mladý človek, ktorý zmaturoval, stál štát viac tisíc eur. Aká budúcnosť čaká mladú generáciu a aká Slovensko? Čo študentov – maturantov viedlo k rozhodnutiu študovať a neskôr aj žiť v zahraničí, čiastočne zodpovedal vynikajúco spracovaný dokument. Ešte pred jeho premietaním sa divákom festivalu prihovoril generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Poukázal na skutočnosť, že všetky filmy tohtoročného Filmového seminára a prehliadky slovenského filmu sú produkciou predstavenou tohto roku. „Svedčí to o tom, že Danka má medzi slovenskými producentami meno, vďaka ktorému je schopná najnovšie filmy zabezpečiť. Nielenže jej svoje filmy dajú, ale navyše sa premietania zúčastnia, ba svoje diela uvedú tvorcovia. Je to skutočne výnimočná situácia, aké obyčajne nie sú bežné,“ dodal.
Premietaniu slovensko – českej drámy režisérky Ivety Grófovej Ema a smrtihlav predchádzal rozhovor s hlavnou protagonistkou Alexandrou Borbélyovou, ktorá sa narodila v Nitre, vyrastala na Slovensku, herectvo študovala v Budapešti, kde s rodinou žije, vynikajúco hovorí po slovensky. Je veľmi vďačná, že dostala do života slovenčinu, lebo vďaka tomu ju pozývajú a obsadzujú do filmov na Slovensku i v Čechách. „Keby som ju nemala, bola by som teraz asi zúfalá maďarská herečka,“ podotkla hlavná hrdinka filmu O tele a duši, réžisérky Ildikó Enyediovej, natočenom v roku 2017, ktorý si z Berlínskeho medzinárodného filmového festivalu odniesol hlavnú cenu a dostal sa do prvej päťky zahraničných filmov nominovaných na Oscara. Uvádzajúc film Ema a smrtihlav, hovorila o strastiach a peripetiách natáčania ťažkého filmu, ktorého režisérka si ju osobne vybrala. Nakrúcali dva roky. Neraz za neľudských podmienok, prepínajúc všetky medze fyzických možností. Dielo odborná verejnosť veľmi dobre prijala a na festivaloch vyhráva jednu cenu za druhou. Má byť tiež nominované na cenu Americkej filmovej akadémie. Stvárňujúc maďarskú krajčírku, vdovu Mariku, A. Borbély sprostredkúva temnú atmosféru II. svetovej vojny v čase, keď v Európe opäť zúri vojna. Dobu, keď sa ľudia museli skrývať, nenávideli sa, a ešte aj v kostole čelili vzájomnej ukrutnosti. Marika ukrýva vo svojom dome na slovensko-maďarských hraniciach židovského chlapca, stáva sa objektom záujmu slovenského kapitána Hlinkovej gardy a nemeckého nacistického dôstojníka. Stupňujúci sa nacionalizmus postihuje mladú vdovu z každej strany.
Diváci si ani nevydýchli po nápore ľudskej netolerantnosti, keď sa zo strieborného plátna privalila Smršť. Slovensko – český mysteriózny thriller režíroval Peter Bebjak.
Druhý deň 30. Filmového semináru sa začal ráno premietaním filmov poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Na úvod hovoril o dejinách inštitúcie a jej študentoch bývalý dekan fakulty, profesor Ondrej Šulaj, ktorý bol aj sám poslucháčom VŠMU v dobe, keď škola vzhľadom na spoločenské zriadenie v Československu, mohla byť aj prísnym väzením pre tvorivú pospolitosť. Je presne vo veku svojej alma mater a je s ňou spojený a previazaný 55 rokov. Ako prezradil, z maličkej katedry, kde si študenti museli zháňať peniaze na tvorbu sami, vyrástla veľká fakulta medzinárodného mena a študenti nachádzajú témy, ktoré zaujímajú nielen ich, ale aj ich pedagógov a publikum. Veď sa ich diela premietajú na rôznych festivaloch doma i v zahraničí.
Po študentských filmoch dostalo najmä mladé publikum možnosť nahliadnuť do tvorby dokumentaristov. Film Akvabely z Parndorfu z tvorivej dielne Pavla Koreca hovorí o prekonaní strachu z nesprávneho kroku, vďaka čomu sa človek stane slobodným. Vo filme sa „oslobodilo“ päť žien z dedinky Devičany pri Banskej Štiavnici, ktoré začali otužovať v banskom jazere, tajchu. Zo spoločnej záľuby sa stala terapeutická záležitosť, ktorá im pomáha meniť svoje životy.
Via Slovakia je dokumentárny film pútavo rozprávajúci zaujímavý osobný príbeh Slavomíra Duchoviča, objavujúceho poklady slovenskej prírody a kultúry na vyše 1870 kilometrovej, najdlhšej turistickej trase pozdĺž hraníc Slovenska. Hlavný hrdina zažil krízy, siahol na dno svojich síl, viackrát prekonal strach a sám seba, keď sa postavil a kráčal ďalej. Výzvou bolo preňho na kameru zachytiť úseky cesty, keď režisér Víťazoslav Chrappa a kameraman Tomáš Bartaloš nemohli byť s ním. Zato obaja tvorcovia s ním prišli do Budapešti, ako aj producent Peter Neveďal spolu s riaditeľkou distribútorskej spoločnosti Filmtropia Silviou Učňovou Kapustovou, aby sa podelili so slovenskými divákmi v Maďarsku o svoje snahy, pohnútky, ciele a výsledky svojej práce. Teraz to bol 83 minútový expresívny dokument, má však z neho byť dokumentárny seriál, ktorý bude v budúcnosti vysielať televízia na Slovensku.
Na počesť životného jubilea scenáristu profesora Ondreja Šulaja bol súčasťou filmovej prehliadky aj hraný, poeticko-filozofický slovenský film z roku 1995 Záhrada režiséra Martina Šulíka. Ako na úvod priznal autor scenára O. Šulaj, pôvodne týmto filmom neplánovali zanechať hlboké odkazy pre budúcnosť, ale podarilo sa. Aj v súčasnosti sa naň mladá generácia rada pozerá a nachádza v ňom úplne iné paralely, ako nachádzala pred takmer 30 rokmi.
Poslednou dokumentárnou snímkou bol film Evy Križkovej Vtáčnik. Film preniká do života obyvateľov jednej bratislavskej štvrte, Vtáčnika. Útržky príbehov miestnych obyvateľov sa miešajú so spomienkami režisérky na detstvo. Zapletá do príbehov vtáčie spoločenstvo. Skúmanie najstaršieho žijúceho živočíšneho druhu na zemi posúva lokálny urbanistický problém na globálnu filozofickú úroveň. Film uviedla autorka osobne a skalní diváci, respektíve tí, ktorí prišli práve kvôli dielu Evy Križkovej, mali možnosť sa s ňou porozprávať a rozpitvať ciele a odozvy videného. Dielo má byť súčasťou občianskej argumentácie obyvateľov v záujme vytvorenia miestneho územného plánu na sídlisku Vtáčnik.
Filmový seminár a prehliadka slovenského filmu boli opäť skvelou príležitosťou pozrieť si niečo nové, iné, zaujímavé a potom o tom premýšľať a hovoriť s ostatnými milovníkmi pohyblivých obrázkov, ktorých sa zišlo neúrekom, veď do hľadiska zasadli aj študenti slovenského gymnázia Budapešti a tak ako my ostatní, sa tešia na ďalší ročník.
Erika Trenková
Foto: autorka