Drevorezbára Michala Zsolnaiho netreba komunite Slovákov predstavovať. Ani v Maďarsku, ani v okolitých krajinách. Poskytuje svoje diela samosprávam, plastiky do súťaží, ba aj lyžice a vychádzkové palice, ako aj množstvo milých, dôkladne a s láskou vystružlikaných drobností z rôznych druhov dreva rozdáva okolo seba pre radosť svojho okolia. 29. novembra predstavili v VI. obvode Budapešti obrázkový album diel rodáka zo Slovenského Komlóša, žijúceho desaťročia v hlavnom meste. Iniciátorom a vydavateľom publikácie je Kruh priateľov Slovenského Komlóša. Nadšene sa pridali ďalší, samosprávy, spolky, ba aj súkromné osoby priložili ruku k dielu.

Na úvod prezentácie albumu pozdravili tvorcu a hostí žiačky slovenskej školy zo Slovenského Komlóša. Aj viceprimátor Zoltán Horváth prišiel s delegáciou rodného mesta. Najskôr pätica malých speváčok zaspievala kyticu slovenských ľudových piesní za sprievodu harmoniky, na ktorej hral zástupca riaditeľky školy Gabriel Krčméri. Potom sa pozvaným hosťom prihovorila predsedníčka spolku Kruh priateľov Slovenského Komlóša a zároveň poslankyňa Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti. Alžbeta Hollerová Račková, teraz nie vo funkcii predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), v mene vydavateľskej organizácie hovorila o tom, že publikácia je výsledkom dvojročnej práce. V roku 2023 spolok prijal rozhodnutie zachytiť knižne tvorbu Michala Zsolnaiho. K iniciatíve sa pripojilo mnoho organizácií i osobností z kruhov Slovákov v Maďarsku. Najväčšou mierou podporili vydanie publikácie slovenské samosprávy XVIII. obvodu Budapešti a terezínsky slovenský volený zbor, vďaka ktorému dostala aj prezentácia albumu dôstojné miesto. Finančne k zrodu diela prispeli tiež ďalšie slovenské samosprávy, ba aj Verejno-prospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku viackrát podporila iniciatívu. Samotná kniha uzrela svetlo sveta v Slovenskom Komlóši. Do tlače album pripravil komlóšsky podnikateľ Ladislav Petrina, ktorý publikáciu aj vytlačil. Cieľom vydavateľa bolo umiestniť do albumu veľa obrázkov a málo textu a tak predstaviť, čo drevorezbár vytvoril. Do práce sa zapojili fotografi, spomedzi ktorých radno spomenúť Andreu Kiss-Kohutovú, ktorá sa prezentácie aj osobne zúčastnila. Fotografovali však aj Gábor Bunda, Csaba Lampert, Bence Püski-Liker i televízny redaktor Ján Benčik, ktorý do knihy napísal biografiu autora. Ako sa priznala Alžbeta Hollerová Račková, keď poskladali rukopis a mala pocit, že niečo chýba, navštívila Miška a ešte urobila niekoľko fotografií o dielach, ktoré pre úplnosť bolo bezpodmienečne treba ukázať. Slovenský text redigovala Vlasta Zsákaiová Držíková.

Okrem Jána Benčika sa vyjadrila o Michalovi Zsolnaiovi dlhoročná predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollóssyová. Zakladateľka a vedúca Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, aktívna členka klubu budapeštianskych dôchodcov si rada spomína na spoluprácu a priateľstvo s majstrom. Vo svojom prívete napísala, že Miško sa zapájal do všetkých podujatí slovenskej samosprávy hlavného mesta, s radosťou spieval v zbore, do každej tomboly i oceňovania rád prispieval svojimi drevenými prácami. Pritom bol tiež jedným z tých, ktorí sa úspešne snažili o založenie slovenskej samosprávy vo svojom bydlisku, v XVIII. obvode Budapešti.

Obrázkový album je rozdelený do štyroch častí. Prvá kapitola sa venuje koreňom. V druhej dostali miesto diela so sakrálnou tematikou. Je to snáď najvýznamnejšia časť knihy, lebo obsahuje fotografie artefaktov, ktoré sú spirituálne, majú každému, čo povedať. V ďalšej stati sú úžitkové predmety, ktoré Miško Zsolnai vyhotovil. Krabičky, vychádzkové palice, rámy zrkadiel, nábytok, zachytené sú predmety zo všetkých oblastí života. Do tejto kapitoly sa dostali aj pamätné tabule v slovenskej škole v Slovenskom Komlóši, spomedzi ktorých nemálo krásnych kúskov vyrezal Michal Zsolnai. „Najviac ťažkostí nám spôsobovalo a mám kvôli tomu zlý pocit,“ povedala Alžbeta Hollerová Račková, „že sme nedokázali ukázať diela, ktoré sú umiestnené v exteriéri.“ Autor sa podieľal na tvorbe nádherných sôch, súsoší a kompozícií na verejných priestranstvách. „Som smutná, že mnohé z nich sú v katastrofálnom stave. Dospeli sme k názoru, že by bolo nedôstojné fotografovať a potom uvádzať v umeleckom albume diela v zdevastovanom stave. Skôr človeku srdce stisne, než ho poteší, keď vidí spustošené diela ohlodané zubom času. Drevo je žiaľ citlivý materiál. Ak sa oň nestarajú a nenatierajú ho pravidelne, oschne, rozsuší sa, znehodnotí, zničí. Hoci sme vymenovali vystavené diela, na fotografiách sme zachytili len tie, ktorých stav je znesiteľný. Nechceli sme zarmútiť nikoho z tých, ktorí budú v albume listovať,“ konštatovala predsedníčka Kruhu priateľov Slovenského Komlóša. V krátkej stati sú fotografie výstav Michala Zsolnaiho, najmä preto, lebo prezrádzajú ako veľmi je tento ľudovoumelecký rezbár všestranný. Fotografie sú zároveň svedectvom atmosféry výstav. Publikácia obsahuje aj výber článkov z periodika Budapeštiansky Slovák, čo je zároveň jej záverečná časť a poukazuje na aktívnu účasť umelca v živote budapeštianskych Slovákov.

Ako sa začal umelcov vzťah s drevom? Podľa Jána Benčika, drevo a Miško sa začali milovať ešte v detstve. „Je to už tak dávno, že si kopu vecí ani nepamätám,“ zavtipkoval drevorezbár. „Moji rodičia, aj starí rodičia kúrili drevom, v šporáku v kuchyni. V šuplíku kuchynského stola som objavil ostrý vreckový nožík. Možno z nudy, začal som stružlikať drevá, ktoré čakali na vykurovanie. Otec sa tomu netešil, lebo som vyštrbil nože, ktoré potom on musel dávať do poriadku. Vyhrešil ma, aby som dával pozor, ale niečím sme sa museli zabávať. Bolo tesne po vojne, písali sa roky 1949, 1950. Hračky sme nemali. My sme si vyrábali svoje vlastné hračky, koníka, vozík, a podobne. A s tým sme sa potom hrali. Vtedy bol Komlóš dedinou a boli tam stolári, kolári, ešte aj debnár bol, pamätám sa. Ja som týchto remeselníckych majstrov vždy obdivoval. Neodolal som, aby som sa nepostavil do dverí ich dielne a nevypytoval sa, neočumoval, čo a ako robia. Ako robia sudy, opravujú kolesá, vtedy ešte boli vozy v dedine. Do mlyna ručne tlačili vrecia s obilím na vozíku s jedným kolesom. Učaroval mi ten pohľad, raz a navždy. Nádherná je výroba kolesa, či už od voza, tobôž od koča! Nevedel som od nich odtrhnúť oči. Už vtedy ma nakazila láska k drevu, jeho vôňa. Potom ma život unášal ako rýchly prúd, do škôl, na pracoviská, na rôzne miesta. Dlho som hral aj v divadelnom súbore Komlóša, 15 rokov určite. Aj hudbu som okúsil. Napriek všetkému, drevo je ten materiál, ktorý ma sprevádza celým životom. Aj kameň som zobral do ruky, ale ten je priveľmi tvrdý, práši sa z neho počas brúsenia, nezamiloval som si ho. Drevo je nádherné na pohľad, na dotyk, priťahuje ma svojou vôňou. Rôzne druhy rôzne voňajú. Spolu sú ako voňavá symfónia. Naozaj. Mal som vôňu dreva nesmierne rád a stále mám,“ vyznal sa drevorezbár Michal Zsolnai. Rozprával, ako sa rád učí novým hmatom, ba dokonca aj na vysokú školu by sa bol rád prihlásil, ale odhovorili ho. Už viac nebudeš tým, kým si dnes, radili mu. Boli roky, keď nevyrezával a potom sa drevo opäť „ozvalo“. Nejaký čas pobudol s rodinou v Afrike a keď sa vrátil, opäť sa vrátil k drevu, dokonca sa prihlásil, aby dostal odborný posudok. Odporučili mu, aby vstúpil do Združenia ľudových umelcov, členom skupiny je viac ako 30 rokov. Stále sa má čomu učiť, priznáva. Predovšetkým je rád, že jeho práce majú ľudia radi tak doma, ako v zahraničí. V Taliansku mal napríklad ohromný úspech s drevenými jasličkami, vo Viedni s betlehemom, ktorý si silou mocou chceli nechať.

Záver prezentácie opäť patril hudbe a vystúpeniu komlóšskych školáčok. Na konci večera nasledovala veselá autogramiáda.

Erika Trenková

Foto: autorka