Maliar a medzinárodne uznávaný jazykovedec Imrich Pacsai sa narodil roku 1947 v Sarvaši. Diplom učiteľa maďarčiny a ruštiny získal v Segedíne a na Debrecínskej univerzite. Dvadsaťpäť rokov vyučoval na vysokej škole v Níreďháze, kde sa stal slavistom, autorom troch kníh a viac než 120 odborných článkov.
So svojou rodinou sa natrvalo usadil na severovýchode Maďarska, kde sa venoval výskumu tirpáckeho nárečia, jazyka tamojších Slovákov, hoci sa nikdy v škole neučil po slovensky. Maľovať sa však učil odmalička, od známeho sarvašského akademického maliara Juraja Ruzicskayho. Jeho obľúbenými motívmi sú dolnozemský rodný kraj, sálaše, práca a každodenný život sedliakov, ako aj časti ulíc, stromy a rieky. Svoju tvorbu prezentoval na nespočetných kolektívnych a individuálnych výstavách.
Vývoj jeho umeleckej kariéry je spojený s rodným mestom, kde sa stal členom umeleckého krúžku Domu kultúry Pétera Vajdu, ktorý viedol vysokoškolský pedagóg István Zsáky. Jeho umelecké videnie ovplyvnil maliar Juraj Ruzicskay, známy rodák zo Sarvaša, ktorý mladého muža zaujímajúceho sa o výtvarné umenie povzbudzoval k pozorovaniu a zobrazovaniu krás prírody. Úroveň jeho raných prác potvrdila úspešná účasť na celoštátnom študentskom festivale Ferenca Erkela v roku 1965. Po ukončení štúdia na vysokej škole pokračoval v tvorbe ako člen Kruhu výtvarných umelcov v Békešskej Čabe, ktorý viedla maliarka Róza Kostová. Inšpirácie, ktoré získal v umeleckom krúžku, ešte viac posilnili jeho náklonnosť k maľovaniu nížin.
Zúčastnil sa na výstave umenia Alföld (Dolná zem), ktorú organizovalo Múzeum Mihálya Munkácsiho (1968), Kruhu výtvarných umelcov v Békešskej Čabe (1970, 1972), v Budapešti (1970), Zrenjanine (1971), na výstave umenia v Békešskej Čabe (1971, 1973) a na Sárrétskych dňoch (1970, 1971), na Výstave maliarov-pedagógov Hajdúsko-biharskej župy (Debrecín, 1975, 1976) a na výstave Alföldi Tárlat (1977) v Debrecíne. Milovníci umenia mohli vidieť jeho obrazy v Kultúrnom dome Mihálya Vácziho v Níreďháze (1992, 1994), Múzeu Ferenca Móru v Segedíne (1995), na vysokej škole v Níreďháze (1998, 2007), v Kultúrnom dome Imreho Madácha vo Vacove (2000) a na samostatnej výstave v Tokaji (2009). Zúčastnil sa medzinárodných výtvarných táborov v Berettyóújfalu (1984) a vo Vacove (2009).
Na obrazoch Imricha Pacsaia je rozpoznateľné spojenie s tradíciami nížin, jeho farby sú pokojné a atmosférické. Umelecké videnie maliara formovali predovšetkým jeho majstri a napriek týmto vplyvom sa v jeho obrazoch odráža jedinečný štýl. Medzi grafikami a maľbami nájdeme množstvo portrétov, ktoré okrem vizuálnej stránky presvedčivo vystihujú aj charakter portrétovanej osoby a vzťah umelca k nej.
Slavistické dielo Imricha Pacsaia získalo pozitívne ohlasy od bádateľov vo viacerých krajinách. Jeho práce boli publikované vo vedeckých časopisoch v jedenástich štátoch a sú často citované a recenzované výskumníkmi. Angažovanosť v slavistike je daná jeho pôvodom zo Sarvaša a príbuzenským vzťahom s tamojšími evanjelickými Slovákmi. Vďaka svojej prababičke, ktorá sa dožila deväťdesiatich deviatich rokov, mal možnosť spoznať príbehy zo života v meste spred sto rokov. Pri zvážaní obilia, varení slivkového lekváru, zabíjaní prasiat a účasti na rodinných a spoločenských stretnutiach spoznávala miestny folklór, ľudové piesne, anekdoty a vtipy, ktoré odovzdávala svojim vnukom.
Tieto zážitky z detstva boli hlavnou motiváciou jeho výskumu slovenského folklóru a ľudových tradícií. Vyštudoval učiteľstvo ruštiny v Segedíne a učil v Kétšoproni, kde si svoje vedomosti o slovenskom dolnozemskom etniku ešte prehĺbil poznávaním života slovenských obyvateľov sálašov v okolí Békešskej Čaby.
Pacsaiova vedecká práca sa rozvinula počas jeho pedagogického pôsobenia na vysokej škole v Níreďháze. Výsledky svojho výskumu v oblasti porovnávacej slovanskej jazykovedy prezentoval na medzinárodných konferenciách a nadviazal významné kontakty s mnohými výskumnými inštitúciami. Ako člen Slovenskej národnostnej samosprávy v Níreďháze sa aktívne podieľal na pestovaní tirpáckych slovenských tradícií. Výstavy organizované samosprávou prezentovali materiálne tradície, po nich nasledovala výstava starých fotografií miestneho slovenského obyvateľstva, všetko výsledky Pacsaiovej zberateľskej činnosti. Spolu s vtedajším predsedom slovenskej samosprávy v Níreďháze, dnes už nebohým Jánom Bánskym, navštevovali okolité sálaše (bokory) a osady a od tamojších obyvateľov sa im podarilo získať cenné informácie o miestnych tradíciách. Ich zberateľská práca bola zaznamenaná na videofilm, ktorým sa zapojili do filmovej súťaže o slovenských tradíciách v Číve.
O miestnych slovenských tradíciách a areálových znakoch ľudového jazyka Tirpákov sa diskutovalo na zasadnutiach Vedeckej rady Szabolčsko-satmársko-beregskej župy Maďarskej akadémie vied v roku 1996. Jeho prednášky o tirpáckych slovenských ľudových tradíciách boli publikované v roku 2003. V roku 2000 bol vo vedeckom časopise Ethnica Katedry etnografie Debrecínskej univerzity uverejnený jeho príspevok O kultúrnych vzťahoch v Karpatskej kotline v kontexte tirpáckej slovenskej ľudovej piesne, ktorý sa tiež viaže na miestny folklór. V prílohe Ľudových novín (Prameň, 2004) publikoval štúdiu Zhodné motívy v ruských a tirpáckych slovenských nárečiach, v ktorej predstavil materiál svojej zbierky níreďházskeho slovenského folklóru.
Okrem skúmania lokálnych slovenských tradícií sa Imrich Pacsai venuje aj kultúrnym tradíciám dolnozemských Slovákov v širšom kontexte. Jeho štúdia Slovenské etnografické zbierky ako zdroj jazykovedného výskumu (1997/4. 20-22) publikovaná v medzinárodnom slovenskom kultúrnom časopise Dolnozemský Slovák, opisuje úlohu slovenského etnografického výskumu v jazykovede a poskytuje autentický príklad jazykového stavu etnika. Imrichovi Pacsaiovi pri výskume slovenského folklóru výrazne pomohol slovenský národopisný tábor organizovaný v Malom Kereši, kde mu dôležité odborné rady poskytli renomovaní bádatelia slovenského folklóru a etnografie v Maďarsku (Ondrej Krupa, Anna Divičanová, Juraj Ando).
Údaje získané počas výskumov frazeológie súvisiacej so slovanskými jazykmi boli publikované ako nové vedecké výsledky v Slovníku historickej etymológie slovanskej frazeológie, vydanom v Moskve v roku 2005. Jeho štúdie publikované v týždenníku Ľudové noviny (Stopy jazykových a kultúrnych vzťahov vo frazeológii a prísloviach Karpatskej kotliny – 2005) bilancujú kultúrne vzťahy Karpatskej kotliny. Uvedené kontakty ilustruje na konkrétnom príklade analýzy ľudovej poézie v podaní známej slovenskej rozprávkarky a jej autobiografického materiálu v štúdii Znaky dvojjazyčnosti v slovenských a maďarských rozprávkových variáciách Žofie Drágosovej (tety Žofky), ktorú vydala Katedra všeobecnej jazykovedy Univerzity Loránda Eötvösa v roku 2001. Záujem Imricha Pacsaia o slovenskú ľudovú rozprávku a jej dôkladné štúdium sa prejavilo v jeho práci Znaky maďarsko-slovenskej kultúrnej a jazykovej súvislosti v slovenských ľudových rozprávkach, ktorá vyšla v roku 1999 v časopise Maďarský jazyk, a v štúdii Slavica Slovaca v roku 2011 v Jazykovednom časopise Slovenskej akadémie vied. V roku 2012 Slavica Slovaca uverejnila aj štúdiu s názvom Роль словацкого языка в исследовании этимологии венгерских слов (Rola slovenského jazyka vo výskume etymológie maďarských slov), v ktorej analyzuje úlohu slovenskej jazykovedy v maďarskom jazykovednom výskume.
Foto: Imrich Fuhl