Evanjelický kňaz, etnograf, spisovateľ a mysliteľ Július Dedinský sa narodil 24. marca 1905 v Hložanoch, kde jeho otec, pôvodom z Horného Uhorska, pôsobil tridsať rokov ako farár. Jeho rodičia vedome vychovávali svoje deti k viacjazyčnosti.
Matka hovorila s deťmi doma po slovensky, otec po maďarsky a malého Júliusa po tretej triede základnej školy poslali do Vrbasu, lebo chceli, aby sa naučil po nemecky. V roku 1923 zmaturoval na gymnáziu v Békéšskej Čabe (dnešnom Evanjelickom gymnáziu) a potom pokračoval v štúdiu na teologických fakultách univerzít v Pätikostolí a Šoproni. Ako prvý teológ z Maďarska získal v roku 1927 polročné štipendium vo Fínsku.
4. septembra 1928 biskup Sándor Raffay vysvätil Júliusa Dedinského v Budapešti za farára a ustanovil ho za pomocného farára v Malom Kereši.
Po krátkej „obchádzke“ v Ipolyveci a Sarvaši si zbor v Malom Kereši povolal talentovaného mladíka späť a zvolil si ho za svojho farára. Jeho inštalácia sa uskutočnila počas veľkej hospodárskej krízy v roku 1931. V jeho osobnom živote to bolo šťastné obdobie, pretože v tom istom roku sa oženil s Margitou Veressovou a v nasledujúcich rokoch sa im narodili synovia Július a Tomáš. Obaja sa stali pastormi.
V roku 1942, po jedenástich rokoch služby v Malom Kereši, Július Dedinský prijal jedno z uvoľnených pastorálnych miest v Békéšskej Čabe, kde potom slúžil tridsať rokov, až do svojho odchodu do dôchodku.
Július Dedinský bol po celý život aktívny, ambiciózny, pracovitý, presný a precízny človek. Všetky jeho činy riadili zodpovednosť a láska. Ako duchovný si vážil a cenil prácu aj tých najjednoduchších ľudí. Bol to nezištný a obetavý človek, ktorý čas a energiu venoval svojej veľmi obľúbenej službe.
Jeho pastoračná činnosť bola ocenená aj na vyššej úrovni, keď bol okrem iného zvolený za hlavného notára diecézy v Bányi a jedného zo zástupcov notárov národnej cirkvi.
Proticirkevná politika v rokoch po druhej svetovej vojne priniesla do jeho života aj vážne ťažkosti. Ako prívrženec biskupa Lajosa Ordassa, ktorý v roku 1948 vystúpil proti znárodneniu cirkevných škôl, bol Július Dedinský zo svojej funkcie suspendovaný.
V tom čase bolo v oblasti Békéšskej Čaby dvetisíc sálašov. Farár sa často na týždeň odsťahoval, aby navštívil niektorú rodinu, slúžil bohoslužby a učil piesne v sálašských školách. V čase, keď mal zákaz vykonávať svoje povolanie, sa viac venoval miestnej histórii a etnografii.
Písanie mu bolo vždy blízke. Vo svojej autobiografii uvádza: „O svojich skúsenostiach z Fínska som písal v Šoproni do časopisu teológov Emmaus felé, a keď som bol mladým kňazom v Malom Kereši, uverejňoval som v Evanjelickom živote články o aktuálnych cirkevných otázkach. Taktiež počas môjho pôsobenia v Malom Kereši som napísal dvojzväzkovú knihu Nedeľa dieťaťa, ktorú sme redigovali s Lajosom Wolfom a Györgyom Kissom a ktorá vychádza z našich spisov. Zo začiatku mojej pastorácie v Békešskej Čabe pochádzajú knihy Okolo vianočného stromčeka (Győr, 1942) a Čo je pod farbou vody (Níreďháza) – malá publikácia, ktorá skúma život našej cirkvi. Za redakcie Emila Korena v 60. rokoch 20. storočia vychádzali moje texty a fínske preklady mojich poviedok v Evangélikus Élet a moje články uverejňovali aj slovenské noviny Posol spod Tatier a fínske Kotimaa.“
Dedinský, ktorý mal spisovateľskú dušu, o svojom tvorivom období v etnografii hovorí: „V pokojnom období po suspendácii a znovuprijatí do úradu, keď som sa z biskupského nariadenia nemohol veľa pohybovať ani navštevovať, nevediac zniesť relatívnu nečinnosť, som sa zameral na miestnu históriu a etnografiu a v oboch oblastiach som sa začal zaoberať minulosťou a prítomnosťou nášho evanjelického ľudu z Békéšskej Čaby. Napísal som asi dve desiatky štúdií a esejí v rozsahu od 60 až po 350 strojopisných strán, ktoré získali rôzne ocenenia, I. II. III. miesta v okresných a krajských súťažiach. Niektoré z nich, hoci značne skrátené, boli publikované tlačou.“
Od neho pochádza autentický folklórny opis čabianskej zabíjačky a výroby čabianskej klobásy. Okrem vlastivedného a etnografického výskumu Békéšskej Čaby publikoval aj v literárnych časopisoch, písal jazykovedné štúdie a prekladal osnovy kázní zo švédčiny, dánčiny a fínčiny. Vo svojom Čabianskom nárečovom slovníku zozbieral typickú slovnú zásobu čabianskych Slovákov. V knihe Cesta slovenského písma v Békéšskej Čabe opísal miestne slovenské publikácie. Venoval sa aj dejinám národnosti v Békéšskej Čabe a jazykovo analyzoval priezviská podľa miest pôvodu čabianskych evanjelikov, ktorí sa prisťahovali na Dolnú Zem po roku 1718. Pomocou informátorov zozbieral materiál pre svoju štúdiu o živote na statku, o náradí roľníkov a ich náboženskom presvedčení. [...] Vrhol nové svetlo na vzťah Ondreja L. Áchima a evanjelickej cirkvi. Písal o rodine Adolfa Straku a jeho práci vinohradníka. Humor obyvateľov Čaby zachytil v zbierke Veselá Čaba. Okrem luteránskych zvonárskych zvykov v Čabe zostavil aj životopisy luteránskych farárov, pomocných farárov a učiteľov viery v Čabe.
Farár, ktorý v roku 1972 dostal infarkt a odišiel do dôchodku, pokračoval vo svojej bádateľskej práci a usporiadal archív evanjelického zboru v Békéšskej Čabe. Evanjelická teologická akadémia mu v roku 1992 udelila čestný doktorát. V deväťdesiatom roku života, 22. mája 1994, ho Stvoriteľ povolal k sebe.
Do 31. decembra 2024 bola v Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békéšskej Čabe dostupná verejnosti výstava o živote a diele Júliusa Dedinského. Na jar bude dielo veľkého farára vystavené v Slovenskom oblastnom dome. Niektoré prvky komornej výstavy „Život Júliusa Dedinského, luteránskeho pastora a etnografa“, usporiadanej pri príležitosti 30. výročia úmrtia pastora a celoštátne uznávaného etnografa z Békešskej Čaby, sú dnes nielen dôležitými dokumentami, ale pozývajú na skutočnú cestu časom.