Chceli by sme vám predstaviť kultúrny dom v Répášskej Hute, ktorý je menej známy, pretože naše veľké podujatia sa za dobrého počasia konajú na školskom dvore a za zlého počasia v obecnom dome. Náš kultúrny dom sa skrýva na konci dvora starostu obce. Budova prešla v roku 2014 kompletnou rekonštrukciou interiéru aj exteriéru. Má moderné vykurovanie, nové obklady podlahy a stien, kuchynku a vodný blok.

Na zadnej strane kultúrnej miestnosti bola namaľovaná nástenná maľba. Na žiadosť starostu obce zhotovili výtvarníčka Emilia Varsányiová a jej partner Zoltán Szabó v roku 2015 pohľad na Répášsku Hutu. Na základe zväčšeného obrazu z vtáčej perspektívy vymaľovali celú plochu steny vo svojej umeleckej vízii. Použili pritom hlavne farby zemitých tónov, ktoré odrážajú blízkosť prírody.

Ďalšou zaujímavosťou nášho kultúrneho domu je výstava fotografií usporiadaná do tabuliek, ktorá vznikla v roku 2015 s podporou a pod odborným dozorom pracovníkov Múzea Otta Hermanna v Miškovci. Hlavným cieľom bolo prostredníctvom fotografií zachytiť minulosť tradičných lesných remesiel – drevorubačstva, pálenia vápna a uhlia. Na zbere, skenovaní a usporiadaní fotografií sa podieľali László Buris, Anikó Kátaiová Szabóová, Zsófia Nováková Mlakárová a Gábor Telekes. Okrem tradičných remesiel sú na snímkach prezentované aj krásy a ťažkosti každodenného života. Na fotografiách boli zaznamenané všetky informácie, ktoré sa dali zistiť. Cieľom je vytvoriť databázu, aby ju záujemcovia o túto tému mohli skúmať aj v ďalších desaťročiach. Zhromažďovanie fotografií prebiehalo „na poslednú chvíľu“, pretože mnoho informátorov – ľudia narodení v 20. a 30. rokoch 20. storočia – už zomrelo. Väčšina fotografií vznikla v 50. a 60. rokoch 20. storočia, pretože fotoaparát mal aj lesník Pál Ternyik a učiteľ Sándor Varga. Z predchádzajúcich desaťročí sa zachovalo len málo snímok. Zhotovili ich okoloidúci turisti a cestujúci fotografi. V druhej polovici 40. rokov 20. storočia zachytil lesné remeslá profesionálnym okom etnograf Ferenc Bakó. Časť zbierky fotografií vyšla tlačou v roku 2020 a je k dispozícii na obecnom úrade.

Tretím pokladom nášho kultúrneho centra je veľká tabuľa s dielami Erika Mátraia. Séria štrnástich videoikon zobrazujúcich štrnásť zastavení Krížovej cesty Ježiša Krista. Toto dielo bolo prvýkrát vystavené v Ríme v roku 2007 v kostole svätého Bartolomeja a Alexandra z Bergamasku. Rodná obec autora je Répášska Huta. V súčasnosti žije so svojou rodinou v Budapešti. Pôsobí ako lektor a adjunkt na Univerzite výtvarných umení Károlya Eszterházyho v Egri. Štúdium maľby ukončil v roku 2004. V roku 2008 mu bola udelená cena March Youth Prize a v roku 2017 cena Master of Light. Doktorát získal v roku 2024.

Podľa profesijných pravidiel sa mohli vyhotoviť len tri kópie spomínaného diela. Jedna putovala do Ríma, jedna do Poľska a tretí exemplár daroval autor Répášskej Hute.

„Na začiatku mojej dráhy bolo obdobie, keď som cítil, že chcem robiť náboženské ikony v klasickom zmysle. Ikony, ale súčasnou technikou. Prvými takýmito boli Premena Krista, Svätý František káže vtákom a Pozdravy od anjelov. Tieto videoikony mali jedného alebo viacerých konkrétnych predchodcov, skopíroval som ich kanonicky, ako sa tieto sväté ikony odovzdávali po stáročia. Kompozície, postavy a farby nadväzovali na pôvodné zobrazenia, len technika bola moderná. Postavy sa pomaly pohybujú a časť príbehu sa odohráva. V roku 2007, keď som robil Krížovú cestu, nemal som žiadne konkrétne predobrazy, vytváral som vlastné kompozície, ktoré len čiastočne nadväzovali na prvky, ktoré som sa naučil v klasickej ikonografii. Pozadie 14 zastavení Krížovej cesty som fotografoval na Cypre a postavy som fotil v greenboxe v ateliéri a potom som ich montoval do pohyblivých obrazov. Myslím si, že v dnešnom svete, ktorý je taký preplnený obrazmi, už nie je možné vytvárať sväté obrazy a ikony tak, ako to bolo v 13. storočí. Ľudia sa dnes na obraz pozerajú úplne inak ako v dávnych časoch. V minulosti sa takéto dielo ani nevnímalo ako obraz, pretože na ňom bol zobrazený svätec, ale dnes sa tieto diela strácajú v záplave obrazov a pohyblivých obrázkov.“

Imre Kátai a Tibor Orliczki sa ujali úlohy vytvoriť z týchto ikon tablo, ktoré bolo dokončené v auguste 2024. Finančné prostriedky poskytol starostovský úrad.

Zostavila Anikó Kátaiová Szabová, do slovenčiny preložila Zuzana Mátraiová

Foto: Imre Kátai