Dňa 9. mája predpoludním sme sazišli pred domom, na ktorom je umiestnená pamätná tabuľa Antona Straku. Jeho meno je mnohým neznáme, no v medzivojnovom období zohral mimoriadne dôležitú úlohu ako veľvyslanec kultúry medzi Maďarskom, Slovenskom a Českom.

Bol jedinečnou osobnosťou, ktorá si uvedomovala význam kultúrneho dialógu medzi susednými národmi. Na tradičnom májovom kladení vencov boli tentoraz prítomní len skalní, ktorí rok čo rok už vyše 20 rokov, prichádzajú na Americkú triedu č. 37, aby si uctili pamiatku tohto výnimočného človeka. Prítomných, medzi ktorými bol po prvý raz aj primátor Zugló András Rózsa, privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Anna Istvánová. Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena zaspieval maďarskú, slovenskú, českú hymnu ako aj hymnu Slovákov žijúcich v Maďarsku. Po krátkom príhovore A. Rózsu sme uložili vence k pamätnej tabuli a premiestnili sme sa do Domu národností, kde program pokračoval prednáškou profesora Historického ústavu ELTE Andora Mészárosa, venovanou pôsobeniu Antona Straku v Budapešti.

Anton Straka sa narodil v roku 1893 v Košiciach. Po vyštudovaní teológie začal pôsobiť ako katolícky kňaz. Už v mladosti sa hlásil k ideám československého štátu a aktívne podporoval jeho vznik. Počas svojej kariéry pôsobil ako vojenský duchovný a neskôr ako úradník ministerstva obrany. Opustil kňazské povolanie, oženil sa a vstúpil do diplomatických služieb. V roku 1925 bol vyslaný do Budapešti, kde pôsobil až do roku 1936.

Spočiatku sa venoval organizovaniu života českej a slovenskej kolónie v Budapešti. Skutočný obrat však nastal začiatkom 30. rokov, keď sa aktívne zapojil do organizovania kongresu PEN klubu v Budapešti. Toto podujatie sa stalo významným míľnikom v maďarsko-československých kultúrnych vzťahoch. Straka pochopil, že literárna spolupráca medzi národmi nie je len dôležitá, ale nevyhnutná. Úspech kongresu ho motivoval k ďalším aktivitám. Začal organizovať literárne večery a stretnutia, na ktorých sa zúčastňovali významné osobnosti maďarskej literatúry ako Attila József, Gyula Illyés či Lőrinc Szabó. Tieto takzvané „piatkové večery“ sa konali v Strakovom byte a stali sa základom pre plánovanú antológiu českej a slovenskej poézie v maďarskom preklade. Straka zabezpečoval preklady a vytváral priestor pre literárny dialóg.

V roku 1936 bol však z politických dôvodov povolaný späť do Prahy. Tam sa snažil pokračovať vo svojej práci v opačnom smere – chcel predstaviť maďarskú literatúru českému a slovenskému publiku. Žiaľ, tento projekt sa mu už nepodarilo dokončiť. V roku 1941 bol zatknutý a jeho ďalší osud ostáva nejasný. Pravdepodobne zahynul ako obeť druhej svetovej vojny.

Život Antona Straku je inšpiratívnym príkladom toho, ako možno kultúrou preklenúť rozdiely medzi národmi. Jeho činnosť zostáva aktuálna aj dnes – pripomína nám, že jazykové a kultúrne bariéry sú prekonateľné, ak existuje vôľa viesť dialóg a odvaha budovať mosty.

(ĽF)

Foto: autorka