Slovenská komunita v Telekgerendáši patrí medzi najstaršie organizované krajanské spolky nielen na Dolnej zemi, ale v celom Maďarsku. Od roku 1975 pôsobila ako Slovenský klub, od roku 2009 ako zaregistrovaná občianska organizácia pod názvom Páví krúžok Borouka. V máji 2025 si na počesť predkov rozšírili svoj názov na Páví krúžok Borouka a Slovenský klub v Telekgerendáši.

Korene slovenskej prítomnosti v tejto oblasti siahajú do konca 18. storočia, keď sa v miestnom chotári usadili slovenskí roľníci a založili hospodárstva so sálašmi. V dôsledku výmeny obyvateľstva v 40. rokoch 20. storočia sa obec etnicky premiešala a z veľkej časti pomaďarčila. Samostatná osada s názvom Telekgerendáš vznikla oficiálne v roku 1950 rozhodnutím Sálašskej rady z územia sálašov pri hlavnej ceste č. 47 a železničnej trati. Dnes má obec približne 1400 obyvateľov.

Slovenské povedomie však v obci nikdy úplne nezaniklo. Dňa 26. novembra 1975 traja zakladajúci členovia – Eva Fabulyová, Ondrej Tejši a Alžbeta Kováčová – iniciovali vznik Slovenského klubu, aby uchovali a rozvíjali slovenskú identitu v organizovanej podobe. Už v prvom roku mal klub približne 60 členov. Pri príležitosti 50. výročia tejto udalosti, ktoré oslávili 19. júla, vystúpila aj Eva Fabulyová, ktorá si zaspomínala na začiatky: spev, tanec, citarovú hudbu, obnovenie tradícií i divadelné predstavenia. Prítomní si s úctou pripomenuli osobnosti, ktoré formovali komunitu, učiteľ a choreograf ľudového tanca Tibor Pintér, učiteľ a výrobca citár Juraj Szelcsányi či jeho nasledovník Koloman Juhász. Osobitné poďakovanie patrilo aj zosnulej Alžbete Kovácsovej, ktorej bola v roku 2023 udelená cena „Za Telekgerendáš“ (in memoriam) a taktiež na jej počesť bola odhalená pamätná tabuľa na Slovenskom dome.

Ocenení boli aj ďalší aktívni členovia: Ildika Sándorová Papová, T. Szpisjáková, Melinda Csapová Mešnikovová, Judita Jánosová Oryszcsáková (ktorá je členkou pávieho krúžku takmer nepretržite 50 rokov), či manželia Oryszcsákovci.

Súčasná predsedníčka spolku a odborná vedúca hudobno-speváckeho súboru Borouka Erika Szatmáriová Baloghová v rámci osláv predstavila prierez históriou prostredníctvom fotodokumentácie rozdelenej do štyroch období:

1975 – 1985: začiatky sprevádzané pozornosťou médií,

1986 – 2008: účasť na folklórnych festivaloch (napr. v Detve),

2009 – 2015: registrácia občianskeho spolku,

2015 – 2025: najmä rok 2015, keď Telekgerendáš hostil náš najväčší sviatok, Deň Slovákov v Maďarsku.

Slávnosť vyvrcholila javiskovým programom, kde Páví krúžok predstavil kyticu piesní „Večierky“, pričom členovia vystúpili v kostýmoch z rôznych období histórie Borouky.

Oslavy pokračovali v Slovenskom dome – miestnohistorickej a národopisnej zbierke s kultúrnym priestorom, otvorenej v roku 2017 a zaradenej do miestneho Zoznamu hodnôt. Pri pamätnej tabuli zosnulých členov sa účastníci poklonili ich pamiatke. Tabuľu slávnostne odhalili primátor obce Ferenc Ránkli, generálny konzul SR Richard Kmeť a parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik. Medzi vzácnymi hosťami nechýbali predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Erika Tóthová, predseda Únie slovenských organizácií v Maďarsku František Zelman, predsedníčka Organizácie berínskych Slovákov Júlia Borgulyová, predseda Slovenskej samosprávy v Čabasabady Matej Kešjár, predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondrej Kiszely, regionálna vedúca Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Hajnalka Krajčovičová, predseda Čabianskej organizácie Slovákov Bence Püski-Liker, vedúci Slovenského klubu v Békešskej Čabe Michal Tóth a ďalší členovia miestnej komunity.

Zaujímavosti z histórie Telekgerendášu

- Prvý výlet zástupcov miestnej komunity viedol do békeščabianskeho oblastného domu.

- Osada prvýkrát figurovala v rozhlasovom vysielaní v apríli 1977 v relácii Ranná kronika na vlnách stanice verejnoprávneho rozhlasu Rádio Kossuth.

- V znamení zachovávania tradícií Telekgerendášania začali postupne organizovať batôžkové bály, fašiangové zábavy, veľkonočné zvyky, lúpanie kukurice (z ktorého sa neskôr vyvinul festival), páračky, zabíjačky. Časom oživili aj tradičnú svadbu a pečenie chleba, neskôr ich obohatili maľovaním kraslíc a tekvicovou večierkou. Telekgerendášske pečenie „cigánky“ odvysielala segedínska televízia v rámci programu Antenna 2. februára 1980. Túto dolnozemskú pochúťku spolu s makovou kukuricou zaradili v roku 2018 do miestneho Zoznamu hodnôt.

- O spoločnom šúľaní „gágorčekov“ zverejnil článok časopis Népújság s titulom „Má to inú farbu aj chuť”.

- Klub organizoval aj výstavy a prednášky, napr. o tkaní, zdraví, remeslách a národnostných zvykoch.

- V priestoroch miestneho kultúrneho domu pravidelne zriaďujú Telekgerendášania cenné výstavy. Tie počas desaťročí predstavili témy tkania a pradenia, ale popýšili sa aj prácami drevorezbára a maliara Sándora Szokolayho zo Slovenského Komlóša. Na vernisážach nechýbali odborní prednášatelia ako dozorca osvety Peštianskej župy János Kusnyár, miestny básnik Mihály Filadelfi, okresný lekár Mihály Tóth či etnograf, folklorista, osvetár, pedagóg a titulárny vedecký pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ondrej Krupa.

- Na kultúrnych stretnutiach si spev časom vyžiadal čoraz väčší priestor. Ani na jednom nemohli chýbať ľudové piesne Okolo Šopronu, Dobrý večer či Padá dáždik. Program pávieho krúžku s citarovým sprievodom a niekedy tancom viackrát natáčali rozhlas a televízia. K vysokej úrovni prednesu prispelo aj to, že Telekgerendášania veľmi starostlivo dbali na odborné zázemie. Svoju prvú kvalifikáciu, ktorou bol pochvalný diplom a päťtisíc forintov, dostali v máji roku 1980. Po nej nasledovali samé popredné uznania Celoštátneho združenia speváckych zborov, kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku (KÓTA) i Zväzu Slovákov v Maďarsku.

- Slovenský klub uzavrel a dodnes uchováva družobné styky s obcou Bzovík na Slovensku. V roku 2015 sa na za znak úcty vzájomne obdarili svojimi príznačnými hudobnými nástrojmi: ozembuchom resp. citarou. Na oslavách 40. výročia založenia obce sa o tom E. Szatmártiová Baloghová vyjadrila nasledovne: „Dostali sme ozembuch, hlas ktorého v nasledujúcej kytici piesní určite zaznie. Hoci nepatrí medzi hudobné nástroje tunajších Slovákov, stojí blízko našich sŕdc, veď podfarbuje melódie našej materskej krajiny.“

Ako potvrdzujú dejiny, komunita v Telekgerendáši prežila celé generácie, no jeden fakt ostáva nemenný – neutíchajúca aktivita a generačná pestrosť. Ich slovenskosť pretrváva a posilňuje sa vďaka hodnotám, ktoré tvoria základ ich identity. Ako o Telekgerendášanoch povedal generálny konzul SR R. Kmeť, „vaša slovenská komunita je útulným duchovným domovom.“ A na záver ešte slová primátora F. Ránkliho: „Nech na pevných základoch pretrvá v Telekgerendáši slovensko-maďarské priateľstvo!“

Hajnalka Krajčovičová
vedúca regionálneho strediska ÚKSM v Békešskej Čabe

Foto: autorka