V Rodnom dome a pamätnom múzeu A. Petőfiho v Malom Kereši je do konca septembra prístupná výstava s názvom Kedysi... – Hajdanán..., ktorá podáva bohatý prierez tradičnou odevnou kultúrou dvoch dolnozemských, pôvodne slovenských miest Malého Kereša a Sarvaša.

Expozícia je výsledkom spolupráce inštitúcie a Múzea S. Tešedíka v Sarvaši, v ktorom si ju návštevníci budú môcť pozrieť od októbra. Hlavnou kurátorkou výstavy je podpredsedníčka CSSM Katarína Király, ktorá určila koncepciu a zosúladila ľudový odev dvoch lokalít, kurátormi sú Erika Filusová, Helena G. Mihályová a Ondrej Csasztvan. Odbornú pomoc poskytla aj znalkyňa ľudového odevu Helena Barkócziová, ktorej bohatá súkromná zbierka krojov sa dostala aj do Inventára miestneho kultúrneho dedičstva v Malom Kereši.

V dejinách, kultúre a zložení obyvateľstva dvoch usadlostí badať značné paralely, ale rovnako aj rozdiely. Slovákov prilákala do Malého Kereša zemepanská rodina Wattayovcov v roku 1718, kým do Sarvaša sa dostali na pozvanie baróna Juraja Harruckerna v roku 1722. Osídlenie oboch lokalít evanjelickými Slovákmi sa teda začalo približne v rovnakom čase, pričom v Sarvaši sa usadili aj utečení poddaní a v menšom počte i katolíci. Ďalším styčným bodom je, že pochádzali sčasti aj z Hontianskej a Novohradskej stolice. Jedným dôležitým rozdielom je zloženie pôdy na spustošených územiach, kde si začali vytvárať nové domovy a tým pádom sa líšil typ hospodárenia, ktorý si vybrali za dominantný. Kým v Malom Kereši je pôda piesočnatá, zatiaľ v Sarvaši soľná, čo obmedzuje druhy rastlín, ktoré sa na nej môžu pestovať. Slovenskí osadníci si však neúnavnou, vytrvalou prácou a nesmiernou usilovnosťou vytvárali úrodné oblasti v týchto krajoch. Živobytie Malokerešanov zabezpečovalo predovšetkým vinohradníctvo, kým pre Sarvaš bol príznačný skôr chov dobytka a poľnohospodárstvo. Tento rozdiel sa odráža aj v určitých súčiastkach odevov.

V odevnej kultúre oboch miest je vo všeobecnosti totožné, že dievčatá už ako veľmi mladé začali s prípravou svojej výbavy, vena, štafírungu. Od svojich štrnástich-pätnástich rokov – keď sa dostali do veku vydaja – si už mohli zdobiť vlasy stužkou, vencom a inými ozdobami. Bol to náznak, že už môžu chodiť na bály, prechádzať sa po korze a dať sa do reči s mládencami. Súčasťou vena okrem textílií do domácnosti boli aj rôzne sukne, ich počet a kvalita látky svedčili o zámožnosti rodiny.

Čierna nebola výlučne farbou smútku, ale všeobecne sviatočného odevu dolnozemských slovenských evanjelikov. Dievčatám nekupovali každopádne nové šaty na svadbu, nevesty si často pri tejto významnej udalosti obliekli a ozdobili svoj najkrajší čierny sviatočný odev. Z polovice 20. storočia sú z Malého Kereša známe napríklad také situácie, keď v ten istý deň jedna nevesta stála pred oltárom v čiernom, kým druhá v bielom svadobnom odeve, farbou sa teda už prispôsobila všeobecnej móde doby. Po sobáši, s pribúdaním veku sa odev žien stával čoraz tmavším. V Malom Kereši – čiastočne pod vplyvom pestrofarebného kroja v neďalekej Kalocsi – mladšie vydaté ženy ešte nosili svetlejšie a farebnejšie sukne, ale zásteru museli mať jednoznačne čiernu. Kerešanky si na každý cirkevný sviatok vybrali inú šatku, svoj odev prispôsobili farbe oltárneho obrusu. Ak sa vybrali niekam ďaleko od svojho domova, vždy sa usilovali obliecť si najkrajšie šaty, hrdo tým naznačujúc, že „sme kerešské Slovenky a aj my máme taký krásny odev ako v iných osadách“. V Malom Kereši má aj mužský odev osobitný ráz. Na bielu košeľu si v chladnejšom počasí obliekli vyšívaný zamatový kabátik a navrch čiernu vestu. Takmer nikde inde nie je známy takýto odev.

V prípade Sarvaša sú charakteristickejšie skromnejšie farby, tzv. farby zeme – rôzne odtiene zelenej a hnedej –, a menej ozdôb. Obyvatelia tohto mesta poľnohospodárskeho typu si vďaka zámožnosti mohli dovoliť kupovať drahé látky na šaty, ako aj čipky a perličky. Oni teda uprednostňovali skôr takéto zdobenie jednotlivých súčiastok svojho odevu. Zaujímavosťou je aj zvyk zavesenia nevestinho čepca na hlavný trám. Vykonal ho družba ihlicou s dvoma hrotmi, keď mladú nevestu zaviedli do domu, a do svitania ho nikto nemohol odtiaľ odstrániť. Toto dojímavé gesto svedčilo o spolupatričnosti nového manželského páru. Úprava vlasov a zdobenie hlavy svedčili o veku ženy. Mladšie nosili čepce vyššie na hlave, naznačujúc tým hrdosť a mladosť, neskôr však – v dôsledku pribúdajúceho veku aj fyzickej záťaže – čepce zakrývali vzadu čoraz nižšie upravené vlasy. Sarvašania sú na výstave zastúpení aj pastierskym odevom. Najvýznamnejším jeho prvkom je nad členky siahajúca halena (širica) z hrubého bieleho súkna, ktorá bola pod hrdlom zopnutá remencom. Golier obdĺžnikového tvaru visel na chrbte a zdobili ho strapce. Tie mali okrem zdobenia aj praktický účel: v prípade nepriaznivého počasia sa mohli zviazať a slúžili na ochranu hlavy. Halenu nosili prehodenú cez plecia. Rukávy zvykli zašiť a slúžili ako kapsa, v ktorej nosili drobné predmety alebo jedlo. Okrem toho sú súčasťou výstavy gazdovská bunda a prekrásny vyšívaný ženský kožuch. Kožuchy dedila jedna generácia od druhej, často boli zapísané aj do závetu, pretože niektoré mali približne rovnakú cenu, ako jeden kôň, či hovädzí dobytok. V békešsko-čanádskom regióne boli sarvašské kožuchy vyšívané najtemnejšími farbami a najmenšími štylizovanými motívmi kvetov. Ukladali ich na spodok truhlice zviazané do konopného plátna, aby ich takto chránili od molí.

Okrem kompletných odevov oboch pohlaví v rôznom veku našu pozornosť najviac zaujali čepce z obidvoch miest. Kerešské sa vyznačujú pestrofarebnými, resp. vzorkovanými látkami. Sarvašské sú háčkované, zdobené perličkami a neoddeliteľne patria k nim aj ihličky do vlasov, vyrezávané z kostí, alebo zhotovené z medi. Ako sme sa dozvedeli od Ondreja Csasztvana, značná časť sarvašských čepjecov pochádza zo súkromnej zbierky svetoznámeho maliara, sarvašského rodáka Juraja Ruzicskayho (pôvodne Ruzsicska), ktorý väčšinu svojho celoživotného diela a zbierok venoval svojmu rodnému mestu.

Prostredníctvom výstavy sa môžeme kochať nielen v kráse starodávnych odevov, ale naskytne sa nám aj možnosť nahliadnuť do života komunít, v ktorom tieto poklady zohrávali každodennú aj sviatočnú úlohu.

(CsL)

Foto: autor