Učiteľka Elena Kovátsová zasvätila celý svoj život vyučovaniu slovenského jazyka. Bola tiež vyhľadávanou tlmočníčkou. Narodila sa 18. augusta 1920 v Bócsi, v blízkosti Malého Kereša.

Otec pôsobil ako učiteľ ľudovej školy a tak prvé školské roky prežila pod jeho ochrannými krídlami. Potom študovala na evanjelickej meštianskej škole v Asóde a evanjelickej preparandii (učiteľský ústav) v Sarvaši. Ako učiteľka pôsobila v Agárde, Rožňave, Slovenskom Komlóši a Malom Kereši. V roku 1953 získala diplom učiteľky. Rodina Eleny Kovátsovej pochádzala z Liptova. U starých rodičov v Liptovskom Jamníku bývala od svojich dvoch rokov až do školopovinného veku a tak nečudo, že mala k Liptovu citový vzťah. V máji roku 2005 sa v Malom Kereši konali oslavy 287. výročia príchodu Slovákov, ktorých som sa zúčastnil. Počas pobytu v tomto meste viedla naša cesta aj na cintorín, kde ležia nielen predkovia nesvadských Slovákov, ale aj významný Slovák Štefan Leška a jeho manželka Rebeka. Pri hľadaní hrobu tohto buditeľa s cieľom vzdať mu hold, zdvorilo som sa po slovensky pozdravil dvom ženičkám, ktoré sa prechádzali po chodníku. Jedna z nich hneď zareagovala a hádam sa aj prekvapila takému, vtedy už nezvyklému pozdravu v Malom Kereši. Bola to čiperná 85-ročná bývalá učiteľka Elena Kovátsová. Počas osláv sa mi takmer celý deň venovala a potom sme sa ešte niekoľkokrát stretli pri mojich návštevách Malého Kereša. Jej životný príbeh bol zaujímavý, a jej ochota rozprávať ma uchvátila. „Moja slovenskosť je veľmi zvláštna. Hoci som z Maďarska, mám silné a hlboké slovenské korene. Čiže odrodilcom sa necítim“, začala svoje rozprávanie, Jej rodina (Kostrová) pochádzala z Liptovskej Štiavničky. Ondrej Kostra, ako bezdetný, si osvojil Eleninho otca Pavla Kostru, narodeného roku 1883 v Štiavničke. Ondrej Kostra zapísal Pavla do preparandie v Kláštore pod Znievom. Po skončení štúdia na tomto učiteľskom ústave Pavel Kostra vyučoval vo viacerých obciach. Rodičia Eleny, Pavel Kostra a Emília Lamošová sa zosobášili roku 1913, Po skončení prvej svetovej vojny, úrady (v tých búrlivých prevratových rokoch) Pavla pridelili na vyučovanie v cirkevnej škole v Dunapataji. V roku 1920 – už v Maďarsku – ho vymenovali za učiteľa do obecnej sálašskej školy v Bócsi, matka bola nútená pricestovať zo Slovenska za ním do Bócsu. (Tam sa v roku 1920 narodila malá Elenka Kostrová.)

Keď v roku 1953 Elena Kovátsová získala diplom učiteľky, preložili ju zo Slovenského Komlóša do Malého Kereša. Povedala mi, že zo začiatku jej dávali prekladať zo slovenčiny rôzne texty, dokonca aj bibličtinou písanú Kratičkú históriu městečka Kiškíreš od Štefana Lešku. V roku 1970 Elenu Kovátsovú, hlásiacu sa za Slovenku, prvýkrát zvolili za delegátku na kongres Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. A v nasledujúcom období bola delegátkou tejto vrcholnej organizácie Slovákov ešte niekoľkokrát. Prišiel aj čas, keď po rokoch mladosti opäť viackrát zavítala na Slovensko. Keď sa konali oslavy 150. výročia narodenia Alexandra Petőfiho – Petroviča v roku 1973, Malý Kereš obdržal štatút mesta. V mestskej rade sa vtedy vzhľadom na slovenský pôvod tamojších obyvateľov zrodil plán po storočnej prestávke obnoviť v základnej škole aj slovenčinu. Nie náhodou bolo vyučovanie zverené práve Elene Kovátsovej – Iluš néni. Spisovnú znalosť slovenského jazyka tejto učiteľky mesto využívalo pri rôznych príležitostiach. Keď sa v Liptovskom Mikuláši chystali osláviť 150. výročie narodenia Janka Kráľa, Petőfiho rovesníka, opäť bola mestským úradníkom po ruke. Od toho času aj jej zásluhou začalo priateľstvo nielen medzi školami v Liptovskom Mikuláši a Malom Kereši, ale postupne sa rozšírilo na evanjelickú cirkev a magistrát mesta a trvalo dlho. Príchod Eleny Kovátsovej do tohto mesta významne posilnil takmer stratené slovenské povedomie u mnohých obyvateľov. Organizovala kurzy slovenčiny pre dospelých, ženský spolok ju pozýval ako lektorku na prednášky. Jednoducho, so slovenčinou ešte dlho neprestala a na malokerešskom slovenskom poli dlhé roky pracovala. Keď sa roku 2000 dožila osemdesiatky, prišla mestu pozvánka z Necpál, rodiska Márie Hrúzovej, Petrovičovej – Petőfiho matky. Vtedy s primátorom Malého Kereša odcestovala ako jeho tlmočníčka. Jej činnosť v prospech Slovákov v Maďarsku si všimli nielen slovenské národnostné organizácie, ale aj mesto, cirkev a slovenské veľvyslanectvo v Budapešti. Za zásluhy dostala množstvo diplomov, ďakovných listov a cien. V roku 1999 sa stala držiteľkou plakety „Za mesto Malý Kereš“ za výučbu slovenčiny. V jednom z listov mi napísala, že 18. augusta 2005 v dome dôchodcov v Kečkeméte oslávila svoje 85. narodeniny. Tam aj v roku 2021 zomrela vo veku nedožitých 101 rokov.

Ján Jančovic

Foto: autor