Slovenská národnostná samospráva Novohradskej župy (SNSNŽ) a Združenie novohradsko-hevešských Slovákov (ZNHS) usporiadali v predposlednú novembrovú sobotu v priestoroch Kultúrneho domu Attilu Józsefa v Šalgótarjáne Regionálny slovenský deň už po dvadsiaty prvýkrát.
V mene hostiteľov účastníkov z početných obcí privítal predseda SNSNŽ Ferdinand Egyed. „Je už dlhoročnou tradíciou, že na tomto podujatí odovzdávame cenu na počesť bývalej slovenskej aktivistky, nebohej starostky Veňarca Anny Hudecovej. Každý rok sa v rámci nášho stretnutia koná aj kultúrny program Slováci Slovákom, ktorým nás každý rok poteší jeden folklórny súbor zo Slovenska, ale boli aj také roky, keď k nám zavítala Štátna opera z Banskej Bystrice. Tiež je už tradíciou, že na toto podujatie pozývame popredných predstaviteľov Slovákov v Maďarsku. Tohto roku je ním náš parlamentný hovorca Anton Paulik, ktorý sa v rámci svojich možností činí za naše záujmy. Veríme, že tomu bude tak aj od roku 2026, pretože sa teší našej dôvere a podporujeme ho,“ zdôraznil predseda župného slovenského zboru a zároveň poprial každému krásne sviatky, pretože v takomto kruhu sa v tomto roku už nestretnú.
„Najsamprv by som sa chcel poďakovať za vašu podporu. (...) Myslím si, že to, že sme sa dostali do parlamentu bol onoho času veľký pokrok. (...) Zrejme ste si všetci vedomí toho, čo všetko robia miestne slovenské samosprávy a župná slovenská samospráva, ktoré tu pôsobia, v záujme toho, aby sa slovenská národnosť zachovala. Aby sa naše kultúrne hodnoty zviditeľnili, prezentovali na všetkých možných fórach. My sami si musíme uvedomiť, že máme v týchto končinách budúcnosť. Snažím sa spolupracovať so všetkými slovenskými samosprávami a organizáciami, s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku, so Zväzom Slovákom v Maďarsku, s Úniou slovenských organizácií v Maďarsku a podľa možností aj so Slovenským spolkom Identita. Myslím si, že keď spojíme svoje sily, budúcnosť Slovákov v Maďarsku bude zabezpečená,“ povedal A. Paulik.
Následne sa slova ujali predsedníčka ZNHS Terézia Nedeliczká a poslankyňa župnej slovenskej samosprávy Ruženka Komjáthiová, ktorá privítala aj predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženku Egyedovú Baránekovú a predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) Benceho Szeljaka. Potom odzneli laudácie na tohoročných vyznamenaných, ktoré si v plnom znení môžete prečítať na našej webovej stránke. Cenou Anny Hudecovej boli tohto roku vyznamenaní manželia Kollárovci z Veňarcu, manželský pár Czeneovcov zo Šalgótarjánu a Atila Rusnák z Níže. Bývalý starosta Veňarca Ondrej Kollár a jeho manželka Mária Kollárová, rodená Feriková sú aktívni na poli verejného a kultúrneho života svojej obce. Počas pôsobenia Ondreja Kollára v kresle starostu bola podpísaná oficiálna dohoda o spolupráci s obcou Dolná Strehová, a Veňarec sa stal strediskom Združenia novohradsko-hevešských Slovákov a zároveň aj Regionálnym strediskom Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (onoho času Slovenského osvetového centra). Manželiasú rozhodujúcimi členmi miestnej Folklórnej skupiny Rozmarín, ako aj spevokolu evanjelického cirkevného zboru vo Veňarci. Od samého začiatku, počas celých 20 rokov sa zúčastňovali na organizovaní Haluškového festivalu. Sú správcami slovenského oblastného domu dediny, pričom pani Mária je zástupkyňou predsedníčky slovenskej národnostnej samosprávy vo Veňarci už v druhom cykle. Miestna komunita sa na ňu môže spoľahnúť pri šití, obnovovaní a údržbe krojov členov folklórnej skupiny.
Katarína Czeneová Misecsková 42 rokov pôsobila ako učiteľka odboru maďarčina – dejepis, ako knihovníčka a organizátorka kultúrno-spoločenských podujatí. Jej predkovia prišli pracovať do šalgótarjánskych železiarní z Rimavského Brezova. Vypracovala a vyučovala žiakov základnej školy dejiny slovenskej národnosti v Novohradskej župe. Od roku 1998, kedy sa v Šalgótarjáne založila slovenská národnostná samospráva, bola aktívnou organizátorkou jej programov. Gyula Czene sa narodil v roku 1937 v obci Kisterenye. Od roku 1980 – 1997, teda do odchodu do dôchodku zastával funkciu riaditeľa Základnej školy Sándora Petőfiho v Šalgótarjáne, v ktorej sa do roku 1918 vyučovalo po slovensky. Spolu s manželkou a svojimi kolegami vytvorili možnosť, aby sa v škole v rámci odborného krúžku deti mohli pravidelne učiť slovenčinu, cestovať na Slovensko, spoznávať ho a učiť sa o slovenskej národnosti v meste. Od roku 2002 bol mimoriadne aktívnym členom Slovenskej národnostnej samosprávy v Šalgótarjáne. Veľkou mierou sa zaslúžil o prehlbovanie slovensko-maďarských vzťahov mesta Šalgótarján. Atila Rusnák pochádza z obce Mikušovce neďaleko Lučenca, do Maďarska sa dostal v roku 2010 ako čerstvý absolvent odboru slovenský a maďarský jazyk a literatúra na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Svoje pôsobenie začal v Novohradskej župe v Gengeľagu, po zlúčení škôl v obci Héhalom. Neskôr vyučoval v slovenských školách v Dabaši-Šáre, Níži, v Budapešti a od roku 2021 je zástupcom riaditeľky Slovenskej základnej národnostnej školy v Mlynkoch. Bol a je oduševneným spoluautorom tematických podujatí v Škole v prírode na Slovensku. Dôležitou súčasťou jeho života bola aj pozícia redaktora v slovenskom týždenníku Ľudové noviny. V súčasnosti ako externý spolupracovník nášho týždenníka je kronikárom slovenských aktivít v Novohradskej a Hevešskej župe. Prekladal viaceré publikácie, spravuje webovú stránku Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, mnohým samosprávam pomáha pri písaní grantov. „O Slovákoch v tomto regióne sa hovorí, že sú trošku uzatvorení. Ja by som tomuto stereotypu protirečil. Prijali ma tu s takou veľkou láskou, že dnes sa už cítim byť členom tejto „veľkej rodiny“ od Níže cez Sudice až po Alkár,“ poznamenal o. i. vo svojich ďakovných slovách náš kolega A. Rusnák.
Na počesť vyznamenaných bolo venované vystúpenie Speváckej skupiny Združenia Sila Šámšonova zo Šámšonházu.
Kultúrne pásmo Slováci Slovákom, v ktorom vystúpil Folklórny súbor Podpoľanci z Detvy pod vedením Jaroslava Černáka, uviedla predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková slovami: „Nie je to iba program, iba javiskové vystúpenie, ale prostredníctvom neho cítime aj spolupatričnosť. Je to jedno, na ktorej strane hranice sme, ale patríme spolu a jeden druhému dokážeme pomôcť. Nielen v materiálnom slova zmysle, ale aj v tom, aby sme boli šťastní. Je to veľký dar od Boha a od života.“
„Vianočnému darčeku“ folkloristov zo Slovenska sa obecenstvo odvďačilo búrlivým potleskom.
sprac. csl
Foto: Tamás Kerényi, József Homoga
Laudácie
Ondrej Kollár a Mária Kollárová
Počas pôsobenia starostu Ondreja Kollára vo Veňarci bola podpísaná oficiálna dohoda o spolupráci s obcou Dolná Strehová, a Veňarec sa stal strediskom Združenia novohradsko-hevešských Slovákov a zároveň aj Regionálnym kultúrnym strediskom Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku. Udržiaval dobrý vzťah s inštitúciami a organizáciami obce, vrátane základnej školy, v ktorej sa v tom čase ešte vyučoval slovenský jazyk, s trojgeneračnou Folklórnou skupinou Rozmarín, tiež so slovenskou národnostnou samosprávou a bolo pre neho dôležité pokračovať v ceste, po ktorej sa vybrala jeho predchodkyňa Anna Hudeczová. Keď s manželkou Marikou odišli do dôchodku, spoločne sa vrátili do Folklórnej skupiny Rozmarín, ktorej boli členmi pri jej založení v sedemdesiatych rokoch. Mária Kollárová rodená Feriková je zástupkyňou predsedníčky slovenskej národnostnej samosprávy vo Veňarci už v druhom cykle. Bez ohľadu na funkciu sa už v minulosti podieľala na organizovaní slovenských národnostných podujatí, pomáhala pri privítaní slovenských partnerov. V tom všetkom jej pomáhala a pomáha znalosť slovenského jazyka, lebo vo svojej rodine od detstva počula slovenské slovo. Miestna komunita sa na ňu môže spoľahnúť pri šití, obnovovaní a údržbe ľudového kroja mladých členov folklórnej skupiny. Spolu s manželom sú rozhodujúcimi členmi FS Rozmarín, miestnej pobočky ZSM ako aj spevokolu evanjelického cirkevného zboru vo Veňarci. Od samého začiatku, počas celých dvadsiatich rokov boli manželia Kollárovci prítomní pri organizačných prácach Haluškového festivalu. Sú správcami slovenského oblastného domu dediny. Spoločne svedomito a s veľkou starostlivosťou vykonávajú túto rozmanitú prácu v interiéri aj mimo budovy. Môže to byť akákoľvek práca, úloha oni to šikovne vyriešia. Podieľajú sa aj na privítaní návštevníkov oblastného domu, či už ako sprievodcovia výstavy alebo poskytovaním pohostenia.
Katarína Czeneová Misecsková 42 rokov pôsobila ako učiteľka odboru maďarčina – dejepis, ako knihovníčka a organizátorka kultúrno-spoločenských podujatí. Jej predkovia prišli pracovať do šalgótarjánskych železiarní z Rimavského Brezova. Ako dieťa veľmi rada počúvala slovensky hovoriacu starú mamu, tetu i staršie ženy zo železiarní. Počas svojho detstva nemala možnosť navštíviť svoju rodinu na Slovensku, prvýkrát sa stretla so svojimi príbuznými ako 18 ročná, keď sa v roku 1964 otvorili hranice. Neskôr už ako mladá učiteľka mala možnosť dôkladnejšie spoznať slovenskú prírodu, kultúru a históriu, tieto znalosti využila aj vo svojej neskoršej pedagogickej a organizátorskej činnosti. Spomeňme aspoň organizovanie letných táborov pre žiakov a ich slovenských rovesníkov. Vypracovala a vyučovala žiakov základnej školy dejiny slovenskej národnosti v Novohradskej župe. Od roku 1998, kedy sa v Šalgótarjáne založila slovenská národnostná samospráva, bola aktívnou organizátorkou jej programov. Aj v súčasnosti - ako vedúca Spolku priateľov detí - je iniciátorkou aktivít pre žiakov i svojich kolegov.
Gyula Czene sa narodil v roku 1937 v obci Kisterenye. Od roku 1980 do roku 1997, teda do odchodu do dôchodku, zastával funkciu riaditeľa Základnej školy Sándora Petőfiho v Šalgótarjáne, v ktorej sa do roku 1918 vyučovalo po slovensky. Spolu s manželkou a svojimi kolegami vytvorili možnosť, aby sa v škole v rámci odborného krúžku deti mohli pravidelne učiť slovenčinu, cestovať na Slovensko, spoznávať ho a učiť sa o slovenskej národnosti v meste. Od roku 2002 bol mimoriadne aktívnym členom Slovenskej národnostnej samosprávy v Šalgótarjáne. Veľkou mierou sa zaslúžil o prehlbovanie slovensko–maďarských vzťahov mesta Šalgótarján. Je iniciátorom založenia viacerých športových a odborných organizácií. Za svoje odborné pedagogické, občianske a verejnoprospešné zásluhy mu v roku 1997 udelili vyznamenanie Zlatý kríž Maďarskej republiky za zásluhy. V roku 2010 spolu s manželkou prevzali od vedenia mesta vyznamenanie Za národnosti a v roku 2015 vysoké vyznamenanie mesta Šalgótarján PRO URBE. V roku 2023 sa stal čestným občanom mesta.
Atila Rusnák pochádza z obce Mikušovce neďaleko Lučenca, do Maďarska sa dostal v roku 2010 ako čerstvý absolvent odboru slovenský a maďarský jazyk a literatúra na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Svoje pôsobenie začal v Novohradskej župe v Gengeľagu, po zlúčení škôl v obci Héhalom. Neskôr vyučoval v slovenských školách v Dabaši-Šáre, Níži, Budapešti, a v od roku 2021 je zástupcom riaditeľky v Mlynkoch. Na všetkých svojich pôsobiskách sa prejavoval jeho talent a nadšenie nielen pre výučbu slovenského jazyka, ale aj pre organizovanie detských a mládežníckych podujatí, poznávacích zájazdov na Slovensko, ako aj vytváranie projektov a grantov. Na prvom mieste však vždy bolo vyučovanie slovenského jazyka inovatívnou formou, nekompromisnosť v nárokoch na vedomosti u žiakov slovenského jazyka a v snahe zachovať jazyk slovenskej národnosti v Maďarsku. Bol a je oduševneným spoluautorom tematických podujatí v Škole v prírode na Slovensku. Dôležitou súčasťou jeho života bola aj pozícia redaktora v slovenskom týždenníku Ľudové noviny. V súčasnosti, ako externý pracovník nášho týždenníka, je kronikárom slovenských aktivít v Novohradskej a Hevešskej župe. Prekladal viaceré publikácie, spravuje webovú stránku Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, mnohým samosprávam pomáha pri písaní grantov. Zohráva veľkú úlohu pri organizovaní a dokumentovaní regionálnych a celoštátnych podujatí. Je nielen známym pedagógom, ale aj priateľom, aktívnym a uznávaným účastníkom slovenského národnostného života. Právom môžeme povedať, že Atilu, ktorý sa usadil v Níži, v novohradsko-hevešskom regióne v každej dedine poznajú a uznávajú.