Ondrej Lopušný zo Slovenského Komlóša bol horlivým zástancom pestovania a propagovania slovenských ľudových tradícií. Svojimi bohatými skúsenosťami a znalosťami sa pričinil k zrodu nejedného cenného literárneho a filmového umeleckého diela o Slovákoch v Maďarsku (z pera Pavla Závadu).

Ondrej Lopušný sa narodil 31. októbra 1930 v slovenskej roľníckej rodine. Jeho predkovia vyznávali evanjelickú vieru, ktorú mu s láskou vštepovali. Študoval v miestnej cirkevnej základnej škole a meštianke. V roku 1951 sa oženil so Slovenkou a ich deti spočiatku nevedeli po maďarsky. Už od mladosti sa zaoberal históriou. Najskôr skúmal rodinnú minulosť, k čomu mu dávali podnety rôzne rodinné udalosti – svadby, hostiny, zabíjačky. Ako sám vravel, príbehy, ktoré počul, sa naňho nalepili, ako bodliaky psovi do kožucha. Zapamätal si všetko a ochotne to podával ďalej. Jeho slovenské povedomie ho priviedlo k tomu, aby sa začal zaoberať minulosťou slovenskej komunity v Komlóši.

Vďaka nemu sa pre ďalšie generácie zachoval na Orosházskej ceste aspoň jeden zo 600 sálašov dolnozemských Slovákov, v ktorom sú pozbierané predmety každodennej potreby sedliackeho života 19. a začiatku 20. storočia, ako aj stroje na obrábanie zeme a zberanie úrody. Otvorený pre verejnosť bol v roku 1985. Jeho zásluhou bol v Slovenskom vysielaní Maďarskej televízie v roku 1990 uvedený 13-dielny seriál Rok na sálaši, ktorý raz mesačne predstavil poľnohospodárske práce a niekdajší život našich predkov. Vtedajší redaktor Našej obrazovky Ján Fuzik a O. Lopušný zmobilizovali mnohých Komlóšanov, ktorí predviedli tradičné remeslá, oživili zabudnuté práce, zábavy, prípadne niekdajšie sviatky na sálaši. Vďaka seriálu sa múzeum preslávilo v celej krajine.

O. Lopušný sa pričinil aj o zriadenie Slovenského pamätného domu na Peknej ulici (Szép utca) v roku 1993, keď sa Slovenský Komlóš stal mestom, a pamätnej izby bývalej slovenskej ochotníckej divadelníčky Judity Tomkovej. Bol režisérom a poradcom pri natáčaní originálnej komlóšskej slovenskej svadby. V rámci filmu bol iniciátorom zviditeľnenia komlóšskeho maršu – tanečnej histórie svojho rodiska.

Bol hlavným informátorom spisovateľa Pavla Závadu, ktorý prvky o minulosti Slovenského Komlóša zapracoval do svojich románov Jadvigin vankúšik a Milota. Zaslúžil sa o prípravu filmu o pôvodnej komlóšskej slovenskej svadbe a spolu s celou dedinou sa podieľal na natáčaní filmu Kristíny Deákovej Jadvigin vankúšik. Našiel spoločnú reč s umelcami z ďalekého veľkomesta a vedel sa porozprávať aj s politikmi, či už z Maďarska alebo zo Slovenska, ktorých vo svojom Sálašskom múzeu alebo pri bielom stole vždy očaril svojimi vedomosťami, šarmom a empatiou. Bol medzi zakladateľmi Slovenského klubu a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, všetko urobil v záujme zastavenia, alebo aspoň spomalenia neúprosne postupujúceho asimilačného procesu svojej národnosti. Kráčal po stopách svojho starého otca, ktorý bol tiež agilným členom miestneho evanjelického cirkevného zboru. Do konca svojho života vášnivo zbieral písomné i vecné dokumenty pracovných i sviatočných dní Komlóšanov. Zomrel 11. septembra 2009 v Slovenskom Komlóši.

Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku ocenila jeho zásluhy vyznamenaním Za našu národnosť v roku 1999 v Tatabányi, Slovenský Komlóš Cenou Pro Urbe a miestna slovenská samospráva vyznamenaním Za komlóšskych Slovákov.