Koncom novembra na 31. ročníku Filmového seminára a prehliadky slovenských filmov v Budapešti predstavili slovenskú kinematografiu v celej jej šírke, od komerčne úspešných titulov cez historické drámy až po autentické debutové filmy novej generácie. Akcia, ktorú už od roku 1992 organizuje Slovenské divadlo Vertigo v spolupráci so Slovenským inštitútom v Budapešti (SIB), sa po ročnej prestávke vrátila do priestorov kina Cirko-Gejzír.
Filmový seminár otvorila spoluorganizátorka programu, riaditeľka SIB Eva Ivančová, ktorá privítala renomovaných odborníkov kinematografie a stálych hostí: generálneho riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého, emeritného rektora a bývalého dekana fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Ondreja Šulaja a estetika a filmového teoretika Petra Michaloviča. Následne sa ujal slova P. Dubecký, ktorý sa popýšil s impozantnými štatistikami za predchádzajúce roky. „Počet slovenských premiér sa drží na vysokej úrovni, 41 tento rok oproti 44 za minulý rok. Z toho je 18 hraných, 15 dokumentárnych a 2 animované filmy, pričom 40 percent tvoria debuty.”
Najväčším prekvapením roka na Slovensku bol divácky úspech filmu Černák „S 418 675 divákmi pripravil takmer historický rekord,” uviedol P. Dubecký. Významnú divácku základňu si získali aj žánrové filmy ako Duchoň (260 000 divákov) alebo dráma Otec (150 000 divákov). Medzinárodné úspechy sú rovnako pôsobivé. Slovenské filmy sa tento rok zúčastnili na 94 festivaloch, vrátane prestížnych A-tried. „Film Radšej zošalieť v divočine, ako prvá slovenská snímka v histórii, získal hlavnú cenu Krištáľový glóbus na festivale v Karlových Varoch,” zdôraznil Dubecký.
Súčasťou seminára bola aj pocta významnému slovenskému režisérovi Miloslavovi Lutherovi, ktorý minulý rok oslávil 80. narodeniny. Najnovší a aj posledný film jeho tvorby „Spiaci účet” je záverečnou časťou voľnej trilógie zaoberajúcej sa citlivými obdobiami slovenskej histórie. „Luther sa vo svojej tvorbe neustále vracia k vzťahu jedinca a spoločnosti v čase politických a ideologických tlakov,” vysvetlil filmový estetik P. Michalovič. Film rozpráva dva paralelné príbehy, jeden z obdobia Slovenského štátu a druhý zo súčasnosti, pričom postavy prežívajú „druhotnú vinu“ za činy svojich predkov.
V prestávke medzi dvomi premietaniami privítala divákov a hostí aj riaditeľka Vertiga Daniela Onodiová. Poďakovala kľúčovým partnerom za finančnú, morálnu a odbornú pomoc. Ďalšou časťou programu bol film Otec, ktorý podľa titulkov novinových správ „nechcete vidieť, ale mali by ste”. Táto dráma režisérky Terezy Nvotovej, inšpirovaná skutočným príbehom z Nitry, kde otec nechal v lete dieťa v aute, ktoré tam zomrelo, bola jednoznačne vrcholom prehliadky. „Téma 'zabudnúť dieťa v aute môže ktokoľvek' je veľmi citlivá, ale práve preto dôležitá. Diváci sa nemusia báť, film nie je drastický a ponúka hlboký pohľad na túto zložitú tému,” povedal pred jeho premietaním Peter Dubecký.
Skutočným prekvapením filmového seminára sa stal debut „Hore je nebo v doline som ja” od 28-ročnej Kataríny Gramatovej. Jej coming-of-age drama, ktorý ešte pred slovenskou premiérou absolvoval svetovú premiéru v hlavnej súťaži v Tokiu a bol uvedený aj v Pekingu a Šanghaji, predstavuje silný hlas novej generácie. „Je mimoriadne pozoruhodné, že film s takto vybranou témou a v takom mladom veku režisérky vzbudil takýto medzinárodný záujem,” poznamenal Dubecký. Gramatová, ktorá sa na celovečerný debutový film pripravovala už svojimi ocenenými študentskými prácami, natáčala celý rok v malej obci Utekáč. Vo filme hrajú takmer výhradne neherci, čo mu dodáva výnimočnú autenticitu. Zaujímavosťou je, že film bol natočený iba v 10 záberoch. „Je to pohľad na mizériu slovenských hladových dolín, kde život zastal a vyvrátil z koreňov aj mnohé rodiny,” popisuje svoj film Katarína Gramatová. „Chcela som cez optiku protagonistov ukázať súčasnú situáciu na Slovensku, krutú realitu oblastí, kde tí mocní zneužívajú tých najzraniteľnejších.” Napriek závažnej téme, film prináša „ľahkosť vďaka jedinečnému režisérskemu rukopisu.“
Po sérii psychicky náročných filmov prinieslo utorkové večerné premietanie vítanú zmenu v podobe bláznivej romantickej komédie Braňa Mišíka Nikdy nehovor nikdy. Príbeh dvoch manželských párov, ktorých vzťahy sa rozpadajú, aby uvoľnili miesto novým, nezvyčajne komplikovaným citom, divákov pobavil a priniesol úľavu po ťažkých témach predchádzajúcich filmov.
Všetky tieto príbehy prichádzajú v čase, kedy ženy v slovenskom filme čoraz viac určujú smer. Až 17 z 41 filmov uvedených tento rok režírovali ženy a viac ako 53 percent všetkých slovenských filmov produkovali ženy-producentky.
V rámci tohoročnej prehliadky bola premietaná aj komédia Rasťa BorošaKronika večných snílkov, o ktorej P. Dubecký povedal: „Myslím si, že je to naozaj istá adaptácia Timraviných Ťapákovcov, vo filme nájdete množstvo odkazov na Kušturicu, na Jakubiska a Ela Havettu. Ten výsledný tvar sa hýbe niekde medzi nejakým magickým realizmom s prvkami surrealizmu...“ A naozaj, na poldruha hodiny sme sa ocitli v čarovnom svete troch – jemne povedané – jednoduchých bratov, život ktorých je zobrazený svojským humorom. Jeden z nich píše kroniku svojej rodiny, druhý je posadnutý zmiešanou ideológiou marxizmu a kresťanstva, kým tretí je presvedčený, že im „Cigáni priniesli vynález televízora a Ježiša Krista“. Z času na čas sa objaví aj ich nebohý otec, ako aj ich lásky, ženy, tiež hlavne z posvätného sveta. O ich mame vedieť málo, avšak jedno je isté, „narodila sa, keď tu ešte boli Turci“.
Segregácia, sexuálne obťažovanie a rodinné väzby
V bloku dokumentárnych filmov sme mohli vidieť diela, ktoré väčšinou zobrazujú spoločenské problémy. Prostredníctvom slovensko-maďarskej koprodukcie Tam, kde bocian pristál s Amáliou, pod ktorú sa režijne podpísali Tomáš Bačo a Sabina Papp, máme možnosť nahliadnuť do života rómskej rodiny, ktorá sa napriek ťažkým podmienkam snaží zachovať si svoju dôstojnosť. Zábery vyvracajú aj niektoré naše stereotypy, je potešujúce sledovať napríklad, ako sa starší brat venuje svojej sestre a pomáha jej riešiť domácu úlohu, alebo ako otec poskladá s neuveriteľnou zručnosťou fungujúci počítač zo súčiastok, pozbieraných na smetisku. Alenka a zázrak z cudzej krajiny je titulom Daniela Dluhého, v ktorom hlavná protagonistka Rómka Alenka má to šťastie, že ju od útleho detstva pravidelne navštevuje a podporuje jeden nemecký manželský pár, muž je mimochodom povolaním práve sociálny pracovník. Neskôr si ju adoptujú, Alenka v súčasnosti už roky žije v Nemecku, úspešne sa adaptovala do tamojšej spoločnosti a vytvorila si samostatnú existenciu. Občas sa vracia na Slovensko – chýbajú jej predovšetkým Tatry –, zo svojich súrodencov podporuje Terezku, sestru, ktorá sa z detského domova dostala späť do rodinného prostredia. Alenka pritom u svojej mamy hľadá odpovede na otázky, prečo sa rozhodla v minulosti dať ich do detského domova a aké má pocity súvisiace s týmto jej činom... Film Rebeky Bizubovej Spoveď otvára tému sexuálneho obťažovania v cirkvi, čo režisérka zažila na vlastnej koži v kresťanskom mládežníckom tábore. Rebeka prežíva fázy spracovania traumy od hanby („cítim sa, ako hovno“) cez zdôverenie sa najprv kamarátke, následne aj mame. Po konfrontovaní sa s kňazom v rámci spovede dospeje k odpusteniu. Autobiografický základ má aj príbeh Hranice vernosti od Diany Fabiánovej, ktorý na seminári premietali pred jeho debutom na Slovensku. Manželský pár v snahe vyhnúť sa klamstvám sa rozhodne o otvorený vzťah, ktorý ale po počiatočnej úspešnosti prináša aj rôzne problémy. Dvojica v duchu úplnej úprimnosti zverí svoje tajomstvo mame Diany a po ťažkých uvažovaniach aj dvom maloletým synom. Vynárajú sa pritom závažné otázky: Je naše správanie sa v rámci našich vzťahov predurčené génmi, alebo výchovou? Ako sa vyhýbať (utajeným, ale predsa pociťovaným) vzorom v rodine, keď podľa slov starej mamy v komunizme „klamstvo, podvod a nevera boli národným športom“?
V posledný deň odborného stretnutia tridsaťpäťročné dejiny Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení priblížil jej emeritný rektor a dekan Ondrej Šulaj. Z absolventských filmov tejto dielne nás najviac zaujal Tak zajtra od Hannah Dale podľa predlohy Richarda Pupalu: Zo školy domov (poviedka roka 2007). Dvaja synovia vyrastajú v neúplnej rodine so svojou mamou, alkoholičkou. Na pomoc starej mamy sa môžu spoľahnúť iba málokedy, tá sa stará o starého otca. Prostredníctvom silných a jemných záberov – ktoré Dale strieda v akurátnom pomere – sme svedkami, ako sa starší brat, puberťák Filip z jednej chvíle na druhú „stane dospelým“ a uvedomuje si, že v disfunkčnej rodine musí prevziať rolu otca...
31. filmový seminár v Budapešti sa stal viac než len prehliadkou úspechov slovenskej kinematografie. Bol dôkazom jej zdravého a sľubného vývoja, ktorý je už v rukách novej generácie tvorcov. Títo autori a autorky preukázali nielen umeleckú vyspelosť, ale predovšetkým odvahu venovať sa tým najnáročnejším témam slovenskej reality. S nevšednou citlivosťou i kritickým pohľadom mapujú naše kolektívne i individuálne traumy či historicko-retrospektívne, alebo súčasné pálčivé sociálne krízy. Ich filmy nie sú únikom od reality, ale jej intenzívnym prežívaním a premýšľaním, čím posúvajú hranice slovenského filmu a otvárajú dialóg so svetom.
(ik, -la)
Foto: Ivett Körtvélyesi, Csaba Lampert