Ešte v septembri na folklórnom festivale v Malej Tarči som stretol Juliannu Šinkovú, ktorá sprevádzala Spevácky zbor z Čomádu. Dohodli sme sa, že ich navštívim, aby sme mohli informovať našich čitateľov o plánoch a projektoch slovenského zboru v novom zložení. Stalo sa tak v jeden januárový deň, kedy som sa, po rôznych peripetiách spôsobených množstvom napadnutého snehu, dostal do obce v blízkosti Budapešti.
V oblastnom dome, ktorý miestni nazvali Slovenským rodinným domom, ma už s horúcim čajom čakali predsedníčka slovenskej samosprávy Mária Jakabová a podpredsedníčka zboru, spomínaná Julianna Šinková. Práve ona, ako spoluautorka monografie Čomádu začala s predstavením minulosti obce.
– Existovala tu dedina už počas raného stredoveku, avšak tá zanikla a približne dvesto rokov táto oblasť bola neobývaná. Až okolo roku 1720 ju opäť založili Slováci, predovšetkým z Hontianskej stolice a prišlo aj niekoľko maďarských rodín. O pôvodnom bydlisku Slovákov svedčia aj priezviská, ako Baďánsky, Dreňovský, Klenovský, Šipický atď. V roku 2021 sme oslávili 300. výročie znovuzaloženia obce Slovákmi. Pôsobil u nás o. i. aj evanjelický farár, senior vtedajšej Peštianskej stolice Mihály Esztergály, ktorý je tu aj pochovaný a jeho meno nesie miestna základná škola. Spracovať históriu obce a vydať monografiu v roku 2006 sa nám podarilo po dlhšom pátraní v rôznych archívoch. Počas výmeny obyvateľstva sa aj od nás presídlilo niekoľko rodín, usadili sa hlavne na Žitnom ostrove, napr. v obci Tomášov – povedala J. Šinková.
– Z mojej rodiny sa usadili v Topoľníkoch, tiež na Žitnom ostrove. Žiaľ, chodíme tam čoraz zriedkavejšie, aj to už iba skôr na pohreby – prevzala slovo predsedníčka slovenského zboru. – K priezviskám by som ešte dodala, že niektoré rodiny si ich dali pomaďarčiť, hlavne tie, kde sa v priezvisku nachádza viac spoluhlások, ako napríklad Chlpko. Inak sme mali aj takého evanjelického farára, ktorý sa narodil tu. Duchovný Márton Lucsán v druhej polovici 20. storočia ešte kázal po slovensky, každú nedeľu popoludní sme mali slovenskú bohoslužbu, ako aj na Veľký piatok. Ja som mala konfirmáciu ešte u neho.
– Čo sa týka novodobých dejín dediny, neboli sme v ľahkej situácii – pokračovala Mária Jakabová. – Nemali sme svoju vlastnú samosprávu, alebo ako ju vtedy nazvali obecnú radu, patrili sme k obci Őrbottyán. V Čomáde sme mali iba nižšie ročníky školy, do vyšších ročníkov žiaci chodili do Őrbottyánu. Treba však uznať, že vedenie malo pozitívny prístup k vyučovaniu slovenčiny, v tamojšej škole v každom ročníku boli dve triedy. V jednej sa vyučovala ruština a v druhej, do ktorej chodili čomádske deti, zase slovenčina. Spomeniem učiteľa slovenčiny Mártona Terenya, ktorý vyučoval aj v nižších, aj vo vyšších ročníkoch. Nevýhodou bolo to, že v deťoch sa nevytvoril zdravý lokálpatriotizmus. Ja som viedla miestny kultúrny dom v rokoch 1981 – 1990 a keď sa žiaci vracali zo školy, ťažko ich bolo zmobilizovať pre nejakú aktivitu, alebo záujmový krúžok. Po zmene spoločenského zriadenia sme sa osamostatnili, odvtedy máme svoju samosprávu. Avšak je veľmi smutné, že práve jedným z prvých nariadení nového poslaneckého zboru bolo zrušenie výučby slovenčiny. Aj ja som bola členkou tohto zboru, ale iba dvaja – pôvodní Čomádčania – sme hlasovali za slovenčinu. Rodičia uprednostňovali a boli za zavedenie západných jazykov. V materskej škole slovenčina aj naďalej bola prítomná, ale deti takto už nemali možnosť pokračovať v jej osvojovaní si.
– V minulosti sme mali tanečnú skupinu, slovenské tance nacvičovala nebohá Eva Szilágyiová Šubová. Neskôr v obci založili Skupinu pre zachovávanie tradícii Fialka, ktorá prestala fungovať počas pandémie aj z finančných dôvodov. Z iniciatívy bývalých členov Fialky a nového slovenského zboru sme vlani založili náš Spevácky zbor, máme za sebou už niekoľko vystúpení a usilovne sa pripravujeme na ďalšie, – vyzdvihla J. Šinková, ktorá sa ujala vedenia kolektívu.
Predsedníčka, ktorá je tiež členkou speváckeho zboru, dodala, že vystúpili o. i. aj na tzv. Rodinnom dni v Hrubej Borši na Slovensku.
– Partnerské vzťahy s touto obcou sme nadviazali okolo milénia, avšak po počiatočných úspešných rokoch nastala určitá stagnácia. Za jeden z najväčších úspechov našej novej slovenskej samosprávy pokladám to, že sme vynaložili nemalé úsilie v záujme toho, aby sme tieto družobné kontakty obnovili, bol na to nárok aj zo strany obyvateľov Čomádu. Nakoniec na spomínanom Rodinnom dni dve obecné samosprávy podpísali dohodu o spolupráci, presnejšie potvrdili ju, pretože v minulosti už bola podpísaná.
Ako sme sa ďalej dozvedeli, najväčším vlastným podujatím slovenského zboru v Čomáde je každoročný Oberačkový sprievod. Avšak poslanci sú prítomní na každom podujatí obce, prispievajú k ich úspechu, napríklad varením tradičných jedál. Pritom prevádzkovanie oblastného domu znamená pre slovenský zbor tiež veľa práce. Majiteľom budovy je obecná samospráva, ktorá k fungovaniu prispieva tým, že v plnej miere hradí poplatky za komunálne služby. Práve s cieľom zmodernizovať budovu sa slovenská samospráva obrátila so žiadosťou o podporu na Správu fondov Gábora Bethlena. Plánujú vyriešiť kúrenie vo všetkých miestnostiach domu a tiež zaobstarať rôzne stroje k údržbe dvora a vonkajšieho spoločenského priestoru.
– Treba dodať, že ešte v minulom cykle slovenská samospráva dala obnoviť drevený kríž v chotári obce. Traduje sa o ňom, že keď vojaci odchádzali do vojny, odštiepili z neho kúsok triesky, aby im prinášal šťastie – uviedla zaujímavosť M. Jakabová.
V záverečnej časti nášho stretnutia hostiteľky s nadšením rozprávali o rôznych plánoch a projektoch ich zboru. Už v minulom roku usporiadali v spolupráci s miestnym evanejickým zborom Slovenský tábor pre deti. Spolu sa zoznámili s miestnymi slovenskými špecialitami gastronómie. Slovenské riekanky, básničky, piesne sa mohli naučiť od Julianny Šinkovej, ktorá po Strednej pedagogickej škole J. Bema vyštudovala predškolskú pedagogiku aj na Vysokej škole v Sarvaši a až do dôchodku skoro desať rokov bola vedúcou miestnej materskej školy. V programe tábora boli aj aktivity s náboženskou tematikou. V usporiadaní tohto tábora chcú pokračovať aj v budúcnosti. Za necelé dva roky svojho pôsobenia slovenskí poslanci zhotovili slovenské nápisy exponátov v oblastnom dome, dali vyrobiť vlastné moliná a majú nespočetné plány a predstavy do budúcnosti, ako napríklad prehľadný, detailný inventár národopisných exponátov, resp. zaobstarávanie ďalších, predovšetkým krojov. Tiež chcú usporiadať výstavu krojovaných bábik z okolitých osád. Na obecnom dni sa chcú prezentovať vo vlastnom stane, kde by vystavili kroje a ponúkali slovenské špeciality. Nuž a, pravdepodobne v tomto roku, na Dni Slovákov v Maďarsku, Čomád bude reprezentovať pripeštianský región aj s kultúrnym programom. So zámerom získať skúsenosti sa zúčastnili vlaňajšieho Dňa kultúrneho dedičstva v Novej Hute. Vo vymenovávaní ďalších plánov by sme mohli pokračovať až do večera, avšak aj poslankyne mali ďalšie povinnosti – napríklad organizačné práce Pampuškového (šiškového) festivalu začiatkom februára – a ja som chcel ešte vyfotiť niektoré pamätihodnosti obce.
Napríklad pomník I. svetovej vojny, ktorý dala postaviť obecná samospráva. Pri soche ženy s mŕtvym synom – vojakom v lone figuruje aj slovenský nápis: Mama moja dobrá…
Cs. Lampert
Foto: autor