Juraj Rágyanszki vo svojej prednáške, ktorá odznela v druhom januárovom týždni v Dome národností na pozvanie Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti, predstavil úlohu dolnozemských slovenských evanjelických farárov a vzdelancov, so zameraním na ich vzťah k slovenskému národnému hnutiu v polovici 19. storočia a k periodiku Slovenskje národňje novini.
Aktuálnosť témy súvisela jednak s pamätným rokom Ľudovíta Štúra, jednak so skutočnosťou, že jazykové a národné otázky, konkrétne vzťah medzi biblickou češtinou a slovenským spisovným jazykom, patrili vždy medzi kľúčovú problematiku v kruhu evanjelických Slovákov, žijúcich v Maďarsku.
Slovenskí evanjelici sa od začiatku 18. storočia začali usadzovať na Dolnej zemi. Najprv v Békešskej Čabe, Sarvaši a Poľnom Berinčoku, neskôr aj v dnes známych lokalitách vznikali evanjelické komunity. Organizačná štruktúra Evanjelickej cirkvi v Maďarsku sa neustále menila. Najprv patrili Dolnozemskí Slováci pod Peštiansko-pilíšsko-šoltský seniorát, v roku 1791 vznikol Békešský seniorát, ktorý prešiel viacerými reorganizáciami. Cirkevné celky na Dolnej zemi boli vždy viacnárodnostné – popri Slovákoch v nich žili aj Maďari a Nemci. Naposledy došlo k reforme štruktúry cirkvi v roku 1952 kedy vznikli Západobékešský a Východobékešský seniorát.
Z jazykového hľadiska si evanjelickí Slováci priniesli na Dolnú zem stredoslovenské nárečia, no v cirkevnom živote tradične používali biblickú češtinu, vychádzajúcu z jazykovej tradície kralickej Biblie. Tento jazyk sa po stáročia uplatňoval v bohoslužbách, písomníctve a oficiálnych cirkevných textoch. Výrazný zlom nastal v 40. rokoch 19. storočia, keď Ľudovít Štúr pristúpil ku kodifikácii novej slovenskej spisovnej reči na stredoslovenskom základe. Tento krok vyvolal ostré spory, najmä medzi evanjelickou inteligenciou, ktorej významná časť – na čele s Jánom Kollárom – obhajovala jednotu biblickej češtiny.
Jedným z hlavných fór týchto diskusií boli Slovenskje národňje novini, ktoré Štúr vydával v rokoch 1845 – 1848 ako dvojtýždenník. Išlo o politicky orientované noviny, ktoré však uverejňovali aj korešpondenciu, správy, spoločenské a mravné úvahy. Ich literárnou prílohou bol Orol tatranský, zameraný najmä na literárne a jazykové otázky. Medzi aktívnych prispievateľov patrili aj dolnozemskí evanjelickí farári, z ktorých vynikli najmä Ján Kutlík z Pitvaroša a Štefan Jančovič zo Sarvaša.
Ján Kutlík bol spočiatku voči štúrovskej jazykovej reforme zdržanlivý, neskôr sa však stal jedným z najaktívnejších dolnozemských korešpondentov. Vo svojich príspevkoch informoval o miestnych udalostiach, cirkevných a spoločenských otázkach, prírodných nešťastiach, kriminalite, ale aj o témach slovenského národného hnutia. Mimoriadne dôležitou témou bolo hnutie striedmosti (Spolok striedmosti) a boj proti nadmernému požívaniu alkoholu, ktoré evanjelickí farári vnímali ako morálnu povinnosť. Kutlíkove texty tak slúžili nielen národnému cieľu, ale fungovali aj ako svojrázna „dolnozemská kronika“.
Štefan Jančovič publikoval ako novinár menej, no jeho význam spočíval najmä v jazykovom sprostredkovaní štúrovčiny. Zúčastnil sa evanjelickej kňazskej konferencie v Pešti v roku 1846, kde prebiehali ostré debaty o prijatí štúrovskej spisovnej slovenčiny. Jeho najvýznamnejším dielom je maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský slovník, vydaný v roku 1848 v Sarvaši, ktorý je jediným známym slovníkom založeným na štúrovskej jazykovej norme. Ako prílohu k slovníku zostavil maďarskú gramatiku pre Slovákov a slovenskú gramatiku pre Maďarov, čím podporoval dvojjazyčnosť.
Na záver prednášky J. Rágyanszki zdôraznil, že dolnozemskí slovenskí evanjelickí farári zohrávali dôležitú sprostredkovateľskú úlohu medzi miestnymi komunitami a slovenským národným hnutím. Hoci sa ich postoje k jazykovej reforme líšili, ich publicistická činnosť prispela k šíreniu novej slovenskej spisovnej reči a národnej myšlienky aj na Dolnej zemi. Ich životné dráhy sa však rozchádzali: Kutlík zostal verný slovenskému národnému hnutiu, zatiaľ čo Jančovič (Janocsovics) sa od neho postupne vzdialil a našiel uplatnenie skôr v maďarskom kultúrnom prostredí.
6. januára sa Budapešťania zobudili do bieleho rána. V noci husto snežilo a neprestávalo snežiť ani v priebehu dňa. Napriek tejto skutočnosti sme si v hojnom počte prišli vypočuť prednášku Juraja Rágyanszkeho. Na záver jeho vystúpenia nám hostiteľka, predsedníčka Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Anna Ištvánová prezradila, kde všade prednášateľ pôsobí. Jeho hlavné povolanie sa viaže k Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde na Katedre slovanskej filológie ako asistent prednáša slovinský jazyk. Je jedným z vedeckých pracovníkov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, predsedom Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM, vedúcim Budapeštianskeho slovenského odborného kolégia a aby toho nebolo málo aj predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti. Počas vysokoškolského štúdia získal štipendium Antona Straku od Slovenskej samosprávy XIV. obvodu, ktorá môže byť právom hrdá na svojho niekdajšieho štipendistu.
(ĽF)
Foto: autorka