Posledný februárový týždeň sa v budove Ludovika Národnej univerzity verejnej služby v Budapešti uskutočnilo podujatie v rámci cyklu Görgeyho popoludnie. Témou prednášok sú spoločenské otázky Uhorského kráľovstva v 19. storočí, v tomto prípade to bola Slovenská identita v rokoch 1848 – 49.
Program viedol a moderoval Csaba Katona, historik a pracovník Maďarského národného archívu. Hosťom podujatia bol József Demmel, pracovník Stredoeurópskeho výskumného inštitútu Národnej univerzity verejnej služby v Budapešti a zároveň vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, uznávaný odborník slovensko-maďarských vzťahov a autor viacerých monografií. Jeho posledná kniha Mladý Štefánik získala v roku 2024 prestížnu Cenu Dominika Tatarku na Slovensku. Jeho publikácie sú mimoriadne dôležité pre pochopenie historických rozdielov a perspektív. Podstatou jeho práce je presvedčenie, že slovensko-maďarské konflikty sú zdedené po predchádzajúcich generáciách a častokrát zbytočné napätie sa môže zmierniť spoločným odborným jazykom historikov.
Na podujatí sa popri univerzitných študentoch zúčastnili aj početní záujemcovia o históriu, medzi nimi bola aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková.
Počas diskusie József Demmel hovoril o tom, či história zrodu oboch národov určuje ich dnešné politické a kultúrne vzťahy, a zamýšľal sa aj nad otázkou, či v Karpatskej kotline existuje kultúrna nadradenosť. Poukázal na to, že vývoj slovenského národného povedomia bol mimoriadne komplikovaný, v neposlednom rade kvôli náboženskej rozdvojenosti – katolícki Slováci používali trnavské nárečie, zatiaľ čo evanjelici používali slovakizovanú češtinu, pričom táto rozpoltenosť dlho bránila zrodu jednotného spisovného jazyka. Vo svojej prednáške J. Demmel venoval pozornosť Jánovi Kollárovi, evanjelickému farárovi a básnikovi, ktorý pôsobil v prvej polovici 19. Storočia v Pešti, autorovi teórie slovanskej vzájomnosti. Podľa Kollára všetky slovanské národy tvoria jeden veľký národ so štyrmi hlavnými nárečiami. Je zaujímavé, že Kollár v marci 1848, po vypuknutí revolúcie, vyjadril podporu maďarskej revolučnej vláde deklaráciou a na pokyn evanjelického inšpektora Karola Zaya spolu s viacerými slovenskými farármi povzbudzoval svojich veriacich, aby dodržiavali nové zákony.
Triáda národných buditeľov: Štúr, Hurban, Hodža
Traja kľúčoví predstavitelia slovenského národného obrodenia – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža – v roku 1843 v Hlbokom položili základy moderného slovenského spisovného jazyka, pričom za základ a východisko zvolili stredoslovenské nárečie. Toto rozhodnutie malo revolučný význam, pretože prekonalo stáročnú jazykovú priepasť medzi katolíkmi a evanjelikmi a umožnilo Slovákom, bez ohľadu na sociálny status či miesto bydliska v Uhorsku, identifikovať sa ako príslušníci jedného národa. Evanjelický farár Jozef Miloslav Hurban, bol v septembri 1848 predsedom prvej Slovenskej národnej rady, v regióne pri moravsko-uhorskej hranici organizoval výpravy slovenských dobrovoľníkov a bojoval za slovenské národné práva „perom i mečom“. Evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši Michal Miloslav Hodža, populárny ľudový vodca, organizoval národné hnutie v liptovskom regióne. J. Demmel ho charakterizoval ako „bojového kňaza“ a „vojvodcu“. Polyhistor Ľudovít Štúr bol zároveň jazykovedcom, politikom a mysliteľom, ktorý si uvedomoval potrebu osobitnej slovenskej národnej cesty na rozdiel od Kollárových všeslovanských predstáv. Štúr neskôr, sklamaný z viedenského dvora, videl budúcnosť Slovákov v primknutí sa k cárskemu Rusku.
Slováci v maďarskom povstaní v rokoch 1848 – 49
József Demmel poukázal na skutočnosť, že slovenskí vodcovia spočiatku zostali lojálni k uhorskej korune a radikalizovali sa až v dôsledku odmietavej politiky budínskej vlády a sľubov viedenského dvora. Viackrát zdôraznil, že Slováci nemali inú „materskú zem“, odjakživa žili výlučne v rámci hraníc (historického) Uhorska, takže pre nich neexistovala reálna alternatíva pripojiť sa k inému štátu, ako to bolo s ostatnými národnosťami. Dôležitým faktom je, že mnohí Slováci bojovali aj v maďarských domobraneckých (honvéd) vojskách – nie ako Slováci, ale ako podporovatelia revolúcie. Osobitnú pozornosť venoval prípadu mladých slovenských mučeníkov Viliama Šuleka a Karola Holubyho, ktorých uhorské orgány popravili, pretože neboli ochotní zložiť prísahu vernosti uhorskému štátu. Ich príbeh sa nestal súčasťou slovenskej národnej mytológie v takej miere ako aradskí mučeníci v maďarskej, ale ich pamiatku uchovávala Šulekova sestra, stará mama Milana Rastislava Štefánika.
Rodina Kossuthovcov a jazyková rozmanitosť
Jednou z najzaujímavejších častí prednášky bol príklad rodiny Ľudovíta – Lajosa Kossutha. Kossuthoví predkovia, hoci boli šľachtici, vôbec nehovorili po maďarsky. Prvá maďarská škola v Trenčianskej stolici, odkiaľ pochádzajú, bola otvorená až v roku 1896. Jeho pradedo Juraj (György) Kossuth gazdoval ako maďarský šľachtic v Košútoch (Kossuthfalva) a pravdepodobne hovoril práve tým stredoslovenským nárečím, ktoré si Štúr a jeho spoločníci neskôr zvolili za základ jednotného slovenského spisovného jazyka. To dobre ilustruje, že jazyková situácia v 19. storočí bola oveľa komplexnejšia, než predpokladá moderné národno-štátne myslenie. „Hornouhorský“ šľachtic so slovenským materinským jazykom sa považoval predovšetkým za uhorského šľachtica s uhorským šľachtickým vedomím.
Najdôležitejším posolstvom prednášky Józsefa Demmela bolo, že jednoduché, zjednodušujúce zobrazenie slovensko-maďarskej opozície v revolučných rokoch 1848 – 49 je falošné a zavádzajúce. Dejiny oboch národov sú skôr vzájomne prepojeným paralelným vývojom než protikladom. Národná identita, ktorá sa dnes pokladá za samozrejmosť, bola ešte pred dvesto rokmi iba cestou a hľadaným, formujúcim sa a často nejasným pojmom. Podujatie v súlade s mottom „Vojenská história pre každého!“ opäť potvrdilo, že jemné, viacperspektívne pochopenie minulosti môže byť vzrušujúcou a poučnou cestou nielen pre odborníkov, ale aj pre širokú verejnosť zaujímajúcu sa o históriu.
Na záver, by som si dovolila pár osobných myšlienok. Orczyho park, vtedy park Jánosa Asztalosa bol dejiskom nášho detstva. Pre nás, študentov „starej budovy“ budapeštianskej slovenskej školy, bol jediným možným rekreačným miestom na okolí, s dopravným ihriskom, so skutočnými ale skoro nikdy nefunkčnými semaformi, s betónovým futbalovým ihriskom, kde bol každý pád životu nebezpečný, so špinavým jazerom a deravými loďkami, ktoré nikdy nikto nepoužíval. Na druhom konci parku v budove uhorskej vojenskej akadémie – Ludovika pôsobila od sedemdesiatych rokov Stredná pedagogická škola Jozefa Bema, kam mnohé študentky z našej školy nastúpili po základnej škole. Vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, sa všetky tie vzdialenosti od školy ku kinu Alfa (jazdiareň Ludoviky) zdali oveľa väčšie. A teraz, keď som po rokoch bola na známom mieste a počúvala prednášku o slovensko-maďarských dejinách, uvedomila som si, že rovnako ako sa zmenšili vzdialenosti v parku medzi dvoma budovami, mohli by sa zmenšovať aj tie pomyselné priepasti medzi našimi národmi, ak pochopíme a uznáme bohatú spoločnú minulosť.
Ivett Körtvélyesi
Foto: autorka