V predvečer štátneho sviatku, 14. marca, v Národnom divadle otvoril svoje brány 9. ročník festivalu JelenLét. V ten deň v celej budove na všetkých javiskách ožila pestrá kultúra národov žijúcich popri Dunaji, v divadle, tanci, rozprávke a rozhovoroch.

Popoludňajšie myšlienky – Debata o národnostných divadlách

O 16. hodine sa začala debata za okrúhlym stolom o situácii národnostných divadiel v Maďarsku a za jeho hranicami. Medzi účastníkmi boli riaditeľ Srbského divadla Milan Rusz, Oszkár Nyári z Divadla Karaván, Edina Sinová z Divadla Berehovo, riaditeľka Nemeckého divadla v Maďarsku Katalin Lotzová, Artin Diramerjan a Mária Váradyová zastupujúci arménske divadlá, ako aj dramaturg Kirill Fokin.

Slová Oszkára Nyáriho sa mi obzvlášť vryli do pamäti: „Potrebujeme priestor,“ povedal, keď hovoril o začiatkoch Divadla Karaván. Priestor, kde talentovaní rómski mladí ľudia, túlajúci sa po uliciach, môžu objaviť svoju vášeň pre divadlo. Potom príbeh Ediny Sinovej o divadle v Berehove – o narukovaných mužoch a čisto ženskom súbore, ktorý sa stále drží nad vodou už štyri roky, pretože „je otázkou existencie, aby sme prežili, lebo sme jediné maďarské divadlo na Podkarpatskej Rusi.“

Na záver debaty sa všetci zhodli na tom, že národnostné divadlá sú bohatstvom Európy.

Medzinárodná konečná – Hlavná skúška

Po debate za okrúhlym stolom som sa ponáhľala na hlavnú skúšku predstavenia Medzinárodná konečná. Inscenácia v koprodukcii Arménskeho národnostného divadla Artashat a Divadelného súboru národností v Maďarsku, ktorú režírovala Margita Garajská, vznikla na základe skutočných príbehov.

Priznám sa, musela som sa rozhodnúť, lebo oficiálne otvorenie festivalu a Medzinárodná konečná sa prelínali. Dúfam, že ešte bude príležitosť pozrieť si toto predstavenie, kde sa letisková hala stala symbolicky uzavretým priestorom núteného stretnutia cestujúcich rôznych národností – poľskej, arménskej, slovenskej a gréckej – rôznych životných situácií a príbehov. Odkiaľ prichádzame, kam smerujeme? Kto sa k nám pridá ako spolucestujúci a koho sa snažíme zbaviť? Akí sme: cudzí, farební, inojazyční, ale predsa jednotní? To sú základné otázky predstavenia, ale aj života národnostného spoluobčana, asi.

Skúška prebiehala v sústredenej, intenzívnej atmosfére. Z hereckých výkonov Leventeho Galdu, Fotiosa Kollatosa, Andrása Nagya, Tünde Trojanovej a Lindy Tóthovej G. Kellerovej bolo cítiť, že na večerné predstavenie sa chystá niečo výnimočné. Bolo vidieť, že každý chce z tohto diela – príbehov o národnostnej existencii, hľadaní domova a koreňov – dostať maximum. Téma, ktorá sa z predstavenia na predstavenie na festivale opakuje.

Je tu, aj keď tu nie je – prezentácia knihy rozprávok Mitara Krkeljića

O 18.00 hodine som sa ocitla v úplne inom svete, sadla som si na prezentáciu knihy „Je tu, aj keď tu nie je“ Mirka Mitara Krkeljića a spoločného projektu Srbského kultúrneho centra a Srbského divadla v Maďarsku. Salón bol preplnený deťmi a ich rodičmi, pedagógmi, hercami a milovníkmi literatúry, ktorí zvedavo čakali, aké príbehy sa skrývajú na stránkach rozprávkového románu.

Rozprávka je o žriebätku, ktoré vykročí z tepla maštale do neznámeho sveta. Na svojej ceste stretne holistického holuba, spojeného s vesmírom a malého vlka vegetariána, ktorý radšej zbiera kvietky, než by mal loviť. Taká je spoločná cesta troch nevšedných priateľov – Žriebätka, Holuba a Vĺčika.

Herečka Alisa Lacko doslova oživila text rozprávky v niekoľkých výnimočných výstupoch. Príbeh je lyrický a hlboký, o pohybe, opustení, prítomnosti a láske. O tom, že najhlbšia prítomnosť sa niekedy prejavuje v neprítomnosti. Lebo „niečo“ je tu, aj keď to tu nie je.

Po prezentácii nasledovala autogramiáda a diskusia s autorom o ceste, ktorú všetci absolvujeme – či už ešte zostávame, alebo sme už vykročili. Detský smiech, slová uznania a spoločné chvíle v harmónii pomohli zabudnúť na chvíľu na starosti sveta.

Balady Dunaja – Tance a modlitby popri rieke

Pred galaprogramom hostí privítali a festival JelenLét oficiálne zahájili riaditeľ Ondrej Csasztvan a štátna tajomníčka pre kultúrne vzťahy Anita Kissová – Hegyiová.

Anita Kissová – Hegyiová vo svojom príhovore zdôraznila kultúrnu jednotu v rozmanitosti. Citovala slová Zoltána Kodálya, podľa ktorého v kultúre národov žijúcich v srdci Európy je oveľa viac spoločného, ako rozdielneho. Pripomenula, že Národné divadlo už po deviaty raz hostí festival a že na programe sa prezentuje trinásť domácich národností. „Diváci sa môžu zúčastniť na skutočnej ceste svetom európskych kultúr,“ povedala, pričom vyzdvihla, že v rámci tohtoročnej Maďarsko-srbskej kultúrnej sezóny sa Srbské divadlo a Chorvátske divadlo predstavia s viacerými produkciami.

Zdôraznila tiež, že festival poukazuje nielen na rôznorodé národnostné identity, ktorým Maďarsko poskytuje domov, ale aj na spoločné tradície a zvyky. „Balada Dunaja, slová a melódie spájajú ľudí,“ povedala. Motto Maďarsko-srbskej kultúrnej sezóny – „Dva národy, jeden rytmus“ – sa na festivale pretvára do podoby, kde „srdce trinástich národov môže biť v jednom rytme.“

Vrcholom večera bolo predstavenie tanečného súboru Duna, na ktoré som sa pripravovala a tešila celý týždeň.

Keď sa javisko ponorilo do tmy a ozvali sa prvé tóny mužského speváckeho zboru Svätého Efréma, predstavenie ma doslova fyzicky strhlo. Rieka Dunaj sa neobjavila len ako geografický jav, ale ako symbol formujúci osudy a spájajúci kultúry. Jednota dramatického spevu mužského zboru a výraznej choreografie vytvorila ohromujúcu atmosféru. Počas kultúrnej cesty od Čierneho lesa k Čiernemu moru ožili nemecké, maďarské, srbské, bunevácke, bulharské, rumunské a rómske motívy, v niektorých tancoch spojené do spoločného veľkého celku, inokedy separované, existujúce zvlášť popri ostatných, presne tak, ako národy a národnosti žijúce pozdĺž Dunaja po stáročia.

Ale čo ma skutočne dojalo bolo, že som videla húf starších tanečníkov sediacich v hľadisku, a tanečníkov už neexistujúceho národnostného folklórneho súboru Fáklya. Zakladateľ súboru Antun Kričković si kedysi vytýčil za cieľ spracovať a predstaviť tance národností žijúcich v Maďarsku. To isté, čo dnes už deviatykrát reprezentuje aj festival JelenLét. Duch a zanietenosť národnostného bytia sa pretavili v tancoch mladých tanečníkov a spomienkach starších, a kdesi medzi javiskom a hľadiskom sa spojila minulosť so súčasnosťou. Balada Dunaja je živým dôkazom dialógu medzi generáciami a odovzdávania tradície a tiež toho, že národnostné tance, slovenské, nemecké, srbské, chorvátske, rumunské, bulharské, grécke motívy žijú ďalej – na javisku a v ich srdciach.

V tej chvíli sa spojili všetky impulzy dňa: slávnostné otvorenie s Ondrejom Csasztvanom a Anitou Kissovou – Hegyiovou, ktorí hovorili o trinástich národnostiach a spoločnom rytme, debata za okrúhlym stolom o budúcnosti národnostných divadiel, útržky z príbehov v Medzinárodnej konečnej, srbská rozprávka o prvom kroku a prítomnosti a napokon tanec, ktorý pomocou Dunaja spája národnosti a generácie. Národnostná kultúra nie je múzejný exponát, nie je uzavretou minulosťou – je živou, pulzujúcou realitou, ktorú starší odovzdávajú mladým, mladí ju pretvárajú, formujú a nesú ďalej a tí, čo sedia v hľadisku, ju odnesú vo svojich srdciach.

Lebo niečo je tu, aj keď to tu nie je!

Pokračujeme, veď do 22. marca ma čaká ešte veľa predstavení...

(ik)

Foto: autorka