Deviaty ročník festivalu národnostných divadiel Jelen/lét sa konal od 14. do 22. marca v Národnom divadle v Budapešti. Diváci mohli vidieť 28 inscenácií v ôsmich jazykoch, ktoré sa hrali paralelne na viacerých scénach. Bohužiaľ, nestihla som všetko, veď mám svoje fyzické i psychické hranice, takže som si musela vyberať podľa uvedených divadelných skriptov a svojich obmedzených možností. Preferovala som predstavenia, ktorým aj rozumiem, a vyberala som si aj profesionálne aj amatérske kusy.

O stredajšom „náhodnom“ slovenskom dni som už písala samostatne, v tomto denníkovom zápise sa vraciam k piatim ďalším predstaveniam, ktoré som navštívila – každé v inom jazyku, no každé so silným ľudským posolstvom.

V utorok som si vybrala monodrámu Anny Varsányi Matka rómskeho divadla Karaván. Herečka z Kaposváru Szilvia Nyári stvárnila postavu poľskej babice Stanislawy Leszczyńskej, ktorá v rokoch 1943 až 1945 slúžila v pôrodnom bloku koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. V najneľudskejších podmienkach pomáhala privádzať na svet deti, a podľa vlastných slov za tú dobu nestratila ani jednu matku, ani jedného novorodenca. Szilvia Nyári stvárnila túto postavu s intenzívnou silou a krehkosťou a koncentrovanou prítomnosťou. Na javisku ju sprevádzala cimbalistka Rózsa Farkas. Režisérka Csilla Bereczki nemierila na brutalitu tábora, ale na elementárne puto medzi matkou a dieťaťom, ktoré sa zrodilo aj za múrmi vyhladzovacieho tábora.

Monodráma vznikla na základe dokumentárnych prameňov, no zároveň presahuje historický rámec, je svedectvom o povolaní, viere a ľudskej dôstojnosti. Herečkin výkon ocenila aj festivalová porota. Je to predstavenie, za ktoré sa oplatí sadnúť do auta alebo na vlak do Kaposváru.

Vo štvrtok nasledovala koprodukcia Chorvátskeho divadla z Pätikostolia a Srbského divadla v Maďarsku. Komédia Gábora Görgeyho Komámasszony, hol a stukker? dostala názov v „juhoslovančine” Kume, gdje ti je pištolj? (Ujčina, kde máš pištoľ?). Päť postáv – gangster z podsvetia, elegantný pán, intelektuál, ovplyvniteľný malomeštiak a pseudofolklórna figúrka – sa ocitnú v uzavretej miestnosti, so stukkerom, teda revolverom, ktorý neustále putuje z ruky do ruky a stáva sa symbolom moci. Kto ho práve drží, ten diktuje podmienky. Pointou predstavenia je, že päť postáv hovorilo piatimi rôznymi juhoslovanskými jazykmi: po chorvátsky, srbsky, bosniansky, slovinsky a čiernohorsky. Tým sa z pôvodných piatich meštianskych charakterov stala sarkastická groteska piatich silne typizovaných národov. Každý hovoril svojím jazykom, každý nosil v sebe zažité predsudky o tých druhých. Maďarské titulky pomohli sledovať dej, no samotná jazyková rozmanitosť premenila hru o moci a strachu na alegóriu vzťahov medzi národmi.

Réžia Milana Rusa sa nepokúšala o odmeranú rovnováhu, naopak, so svojimi režijnými inštrukciami silne pridala k stvárneniu národnostných stereotypov. Toto zrkadlo pomohlo zbúrať desaťročia nahromadené predsudky a bariéry – a to všetko prostredníctvom smiechu a humoru. Pozitívom predstavenia bola aj živá hudba v podaní virtuózneho harmonikára Krunoslava Agatica.

Piatok patril srbskému divadlu a inscenácii Jednorog – Jednorožec v pôvodnom znení. Skutočný príbeh herečky Móniky Pesitz napísala Laura Topolcsányi, réžie sa ujala Anasztázia Kargina a hlavnú úlohu stvárnila Alisa Lacko. Rozprávka o chorobe – o zákernom netvorovi, s ktorým hrdinka zúfalo bojuje – pôsobilo na divákov nesmierne intímne. Netvor síce napokon zvíťazil, ale porazil len telo. Duša protagonistky sa ponorila do čarovného jazera, kde sa stretla s jednorožcom, ktorý jej pomohol prejsť na „druhú stranu“ života. Alisa Lacko vytvorila na javisku krehkú rovnováhu medzi slabosťou a silou, strachom a odvahou. Rozprávkový rámec pridal k úrovni pochopenia mýtickej sily nekonečnej lásky k životu.

V sobotu som sa vybrala na predstavenie Chorvátskeho divadla z Pätikostolia, tentoraz na klasiku, grotesknú drámu Istvána Örkénya Tótovci, v chorvátskom jazyku. Hra o deformácii rodinných vzťahov pod tlakom vojny a moci dostala v chorvátskom prevedení nový rozmer. Zvlášť by som poznamenala, že kulisa predstavenia bola výnimočne vtipná, podobala sa na obrovskú rozprávkovú knihu, tým posunula tragikomédiu na hravejšiu a grotesknejšiu úroveň.

V záverečný deň festivalu som si pozrela slovenskú komédiu Ako sa nebáť hadov v podaní amatérskej sekcie Slovenského divadla Vertigo v réžii riaditeľky divadla Margity Garajszkej. Tri zrelé ženy, s rovnakým menom sa ocitnú v sanatóriu kde hľadajú zmysel života, samozrejme s humorom a nadhľadom. O predstavení sme už viackrát písali, a herci Mirka Kováčová, Csaba Lampert, Mária Tóthová, Ildika Záluszká a Dóra Sebőková sa potešia, keď si nájdete čas, a pozriete si túto horko-sladkú komédiu, ak ste ju ešte nevideli.

Putovná cena Daniele Onodiovej

Záverečný deň festivalu patril aj slávnostnému odovzdávaniu cien. Porota v zložení András Pataki, István Mikó a Péter Benkő ocenila najlepšie inscenácie, režisérske a herecké výkony.

Vyvrcholením večerného galaprogramu bolo odovzdanie putovnej ceny zakladateľa Združenia národnostných divadiel Lászlóa Gergelya. Tento rok sa jej držiteľkou stala zakladateľka a bývalá riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová.

Vo svojom slávnostnom prejave Danka Onodiová vyjadrila hlbokú vďaku za ocenenie a osobitne zdôraznila, aká je vďačná, že cenu mohla prevziať z rúk svojej priateľky Gabriely Hadžikostovej, vedúcej bulharského divadla Malko Teatro. Pripomenula, aké pevné duchovné puto ich spája a koľko spoločných zážitkov spolu prežili.

Hoci D. Onodiová pôvodne študovala televíznu tvorbu, divadlo sa stalo jej životom, láskou, a ním aj ostane. Na záver svojho príhovoru popriala celej veľkej národnostnej divadelnej rodine veľa úspechov a vytrvalosti.

Odborná porota udelila ceny:
- Najlepší hudobný sprievod: Rózsa Farkas (Divadlo Karaván: Matka)
- Najlepšia súčasná dráma: Laura Topolcsányi (Srbské divadlo: Jednorožec)
- Najlepšia súčasná dráma: Anna Varsányi (Divadlo Karaván: Matka)
- Najlepšia réžia choreodrámy: Fotios Kollatos (Amfitheatro: Anthropos)
- Najlepšia réžia: Anastázia Kargina (Srbské divadlo: Jednorožec)
- Špeciálne herecké ocenenie: Stipan Gyurity (Chorvátske divadlo v Pécsi: Tótovci a Srbská divadlo: Ujčiná, kde je pištoľ?)
- Špeciálne herecké ocenenie: Darya Lytovchenko (Maďarské ukrajinské národnostné divadlo: Nedeľné ráno)
- Najlepší herecký výkon: Alisa Lacko (Srbské divadlo: Jednorožec)

- Najlepší herecký výkon: Szilvia Nyári (Divadlo Karaván: Matka)

Záverom

Deväť dní plných divadla, deväť dní stretnutí, smiechu, emócií a spoločných zážitkov. Festival Jelen/lét opäť ukázal, že národnostné divadlá okrem jazyka kladú do popredia predovšetkým ľudí – tvorcov, hercov, divákov, tých, ktorí sa každý rok stretnú na festivale, aby spoločne oslavovali pestrosť a zároveň spolupatričnosť národností v Maďarsku.

Videla som deväť predstavení v rôznych jazykoch, každé s iným posolstvom. Boli medzi nimi profesionálne aj amatérske súbory, silné monodrámy aj hravé grotesky, vážne témy aj komédie. Spájali ich spoločný osud, korene a spoločná vlasť.

Blahoželám všetkým oceneným a ďakujem všetkým účastníkom, že svojou prácou a nasadením vytvorili nezabudnuteľných deväť dní. Teším sa na jubilejný desiaty ročník v roku 2027!

(ik)

Foto: autorka