Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe sa 10. apríla stal dejiskom výnimočného kultúrneho stretnutia, ktoré spojilo Slovákov z okolia i z Pilíša, teda z rôznych kútov Maďarska, ale aj Slovenska. Vernisáž spoločnej výstavy fotografií Mateja Skalnického a Imricha Fuhla s názvom Živé korene prilákala početné publikum.
Program podujatia otvoril gitarista Matej Skalnický ml. Výstavu zorganizovala spoločnosť SlovakUm v spolupráci s Čabianskou organizáciou Slovákov (ČOS), Slovenskou samosprávou župného mesta Békešská Čaba a Fotoklubom Galanta.
Predseda ČOS Bence Püski-Liker vo svojom dvojjazyčnom úvode zdôraznil význam spolupráce a hlbokú symboliku názvu výstavy. Podľa jeho slov korene predstavujú to, čo nás spája s minulosťou, predkami a rodnou zemou.
B. Püski-Liker predstavil oboch autorov ako tvorcov významných pre komunitu Slovákov v Maďarsku. O Matejovi Skalnickom staršom, rodákovi zo Slovenského Komlóša, ktorý sa z rozhodnutia svojich rodičov v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva ako malé dieťa presťahoval na Slovensko a usadil v obci Kajal neďaleko Galanty, povedal, že hoci pôsobil ako geodet, jeho „umelecké cítenie ho nikdy neopustilo“ a vo svojej tvorbe sa často vracia k detstvu a svojim dolnozemským koreňom.
Imricha Fuhla, rodáka z Mlynkov, predstavil ako „neúnavného novinára a zakladateľa dvoch najdôležitejších internetových portálov našej Slovače, ktorý dokáže prostredníctvom objektívu zachytiť svet a emócie rovnako majstrovsky ako vo svojich básňach“. B. Püski-Liker zároveň zagratuloval I. Fuhlovi k medzinárodnej Cene Ondreja Štefanka, ktorú prevzal v Nadlaku len niekoľko dní pred otvorením výstavy.
V ďalšej časti vernisáže autori prítomným priblížili svoju filozofiu a vzťah k fotografii. M. Skalnický starší sa priznal, že nerád reční, ale o fotografiách rád diskutuje, pričom s pribúdajúcim vekom si čoraz viac uvedomuje silu svojich koreňov. Vo svojej tvorbe preferuje čiernobielu fotografiu, o ktorej tvrdí, že je „zrozumiteľnejšia“, keďže farby podľa neho niekedy zbytočne rozptyľujú pozornosť a myšlienku, ktorú chce autor vyjadriť. Jeho diela na výstave zachytávajú najmä prírodu, stromy a detailné kompozície, čo „rozprávajú príbehy, ktoré už ten strom prežil“.
I. Fuhl vo svojom vstupe s preňho príznačným humorom poznamenal, že kým Skalnický je skutočný umelec, on sám seba vníma skôr ako reportážneho fotografa, ktorému sa občas podarí aj pomocou fotografie upozorniť na čosi zaujímavé alebo zachytiť čosi z jedinečnosti sveta okolo nás, čo vníma podobne ako tvorbu básní, veď ide o spôsob sebarealizácie. Zároveň vyzdvihol schopnosť svojho kolegu, M. Skalnického „vedieť vidieť a zachytávať krásne dôležité detaily svojským umeleckým spôsobom“, ako príklad uviedol kôru stromu pripomínajúcu tvár Ježiša Krista a ďalšie, filozoficky ladené motívy. I. Fuhl sa dotkol aj otázky jednoty Slovače v Maďarsku napriek jej rôznorodosti, pričom „výsostne naši“ sú aj potomkovia Slovákov, ktorí sa onoho času presídlili na Slovensko. Podľa neho „tento svet, aj ten náš slovenský svet v Maďarsku, je okrúhly, až guľatý (inak povedané: má gule a zmysel) len vtedy, keď drží pokope, teda keď sa držíme pohromade napriek všetkým svojim odlišnostiam“.
Kultúrny zážitok po prejavoch autorov dotvorilo vystúpenie Citarového súboru Strapce, ktorý predviedol pásmo tradičných čabianskych slovenských ľudových piesní. Zvuk citary v kombinácii s miestnym folklórom organicky prepojil vizuálne témy výstavy s auditívnym dedičstvom regiónu. Oficiálny program následne uzavrel ďalší gitarový vstup Mateja Skalnického ml. Záverečná časť podujatia sa niesla v duchu neformálnych diskusií pri malom občerstvení, ktorému dominovala tradičná čabianska klobása, čo len podčiarklo lokálny a srdečný charakter celej akcie.
Greguš
Foto: Imrich Fuhl