Poslednú májovú sobotu v rámci záverečného programu Strapačkového festivalu v Répašskej Hute sa uskutočnilo premietanie dokumentárneho filmu Zoltána Fürediho s názvom Severná zem (Északföld), ktorý vznikol pred dvadsiatimi piatimi rokmi.
Pred začiatkom premietania predniesol privítací príhovor starosta Tamás Erdős a potom sa prítomným prihovorila Barbara Polgárová Mátraiová: „Koľko všetkého môže dokumentárny film znamenať pre komunitu, o ktorej rozpráva! Takmer neprejde deň, aby som nevyšla do lesa – myslím, že v Répášskej Hute takto robia mnohí. Pri jednej takejto prechádzke – keď sme z diaľky počuli zvuk píly a cez hmlu sme takmer nič nevideli – nám napadla jedna scéna z filmu Északföld, v ktorej strýko Lajos Offertáler zbiera huby so svojím vnukom v hmlistom lese. Nepamätali sme si, kedy mal film premiéru, tak som si to rýchlo pozrela na internete. Port písal rok 2001, a to nás veľmi prekvapilo, že to bolo tak dávno, presne pred 25 rokmi! Odtiaľ už bol len krôčik k nápadu, aké by bolo skvelé zorganizovať premietanie filmu a stretnutie s tvorcami.
Ten film som videla najmenej dvadsaťkrát, ale nedokážem si spomenúť, kedy a kde som ho videla po prvýkrát. Moje pocity sú pri každom opätovnom pozretí rovnaké... silná nostalgia vyvolaná spomienkami na detstvo; úžasom otvorené ústa pri scéne, keď kôň zje slnko spolu so senom; dojatie pri pohľade na filmové zábery, v ktorých aj dnes žijú ľudia, ktorí mi boli blízki.
Bohužiaľ, dnes už v dedine zanikla výroba dreveného uhlia, ako aj pálenie vápna, ale podľa môjho názoru neexistuje rodina, ktorá by prostredníctvom svojich predkov nebola nejakým spôsobom spojená s niektorým z týchto remesiel. Tak je to aj v mojom prípade. Môj starý otec z maminej strany bol uhlár, ako deti sme s ním trávili veľa času v „zákrute Óbis“ pri míle. Hravo sme sa s bratom naučili triky kladenia míle. Vidiac vo filme stúpajúci dym, dodnes cítim v nose tú štipľavú, trpkú vôňu, ktorá môjho starého otca sprevádzala všade.
Strýko Karcsi Petőfi – pre nás tanečníkov „milý strýko Karcsi“ – s večne šibalskými, usmievavými očami a veselou hrou na harmonike pri svietiacej vápenke mi pripomína večery, ktoré sme trávili pri pečení zemiakov na vrchole vápenky. Vymenovali sme mu piesne a pýtali sme sa: „Je to v harmonike, milý strýko Karcsi?“ A on so smiechom odpovedal: „Je,“ – a začal hrať.
Znalosť lesa, prírody, úcta a hlboká láska k nej vyžarujú z každého pohybu a slova strýka Lajosa Offertálera.
Pre mňa stelesňuje podstatu „lesného človeka“, ktorý si z prírody berie to, čo je potrebné na život, s rozvahou a zodpovednosťou, pričom starostlivo dodržiava zásadu „neubližuj“.
Film končí vianočnou piesňou, ktorú spievajú deti... ako keby som to bola ja s mojim bratom. Roky sme chodili z domu do domu – počas vtedy ešte zasnežených Štedrých večerov – a spievali sme „Anjel z neba“.
Podľa oficiálnych údajov bol film Északföld uvedený pred 24 rokmi, v roku 2002. Vtedy som bola študentkou posledného ročníka na Univerzite v Miškovci na katedre kultúrnej a vizuálnej antropológie. Režiséra Zoltána Fürediho som spoznala v roku 1998 počas nakrúcania. On sám symbolizoval všetko to, prečo som si vybrala tento odbor. Pre mňa bol stelesnením antropologického výskumníka, skutočného terénneho pracovníka, navyše nakrúcal filmy, bol uvoľnený, bez akýchkoľvek manierov (neviem, či som ho niekedy videla bez piva v ruke). S úprimným záujmom a obdivom som ho počúvala, často sa pohyboval medzi tanečníkmi a počas nakrúcania sa zúčastňoval takmer všetkých spoločenských podujatí.
Po skončení nakrúcania sme sa desaťročia nevideli, len z diaľky som sledovala jeho tvorbu. Naposledy som Zoliho videla v septembri 2024 v Miškovci v Csengeyho záhrade – s plechovkou piva v ruke – na premiére jeho filmu Najvnútornejšia Ázia. Bolo fajn zaspomínať si na staré časy. Zveril sa mi, ako mu chýba dedina a ľudia.
Keď som mu zavolala s nápadom na „jubilejnú“ projekciu filmu, ani na chvíľu nezaváhal a hneď súhlasil.“
Zhodli sme sa na tom, že spoločné sledovanie filmu vytvára príležitosť na nadviazanie kontaktu a oživenie spomienok. Mladšia generácia, resp. tí, ktorí film ešte nevideli, dostanú príležitosť spoznať prostredníctvom rozhovorov s režisérom a staršími ľuďmi svet, ktorý už pomaly prežíva len v spomienkach niekoľkých, vo filmových záberoch a na fotografiách.
Zoltán Füredi je človek s veľmi širokým záberom záujmov a mnohými diplomami. Väčšina ľudí ho pozná vďaka jeho dokumentárnym filmom. Je to typ filmára, ktorý neprehráva scény, nenastavuje hercov, ale priamo sa zúčastňuje na udalosti a pozoruje. Prednosťou filmu Severná zem je pomalé tempo. Dôležité informácie alebo pocity režiséra oznamuje v rámčekoch s nápismi, čo sa používalo v nemých filmoch. Premietanie sa konalo na školskom dvore a po ňom mohol režisérovi klásť otázky ktokoľvek. Tak sme sa dozvedeli, že s rodičmi často navštevoval Bukové hory, potom veľa jaskyniarčil a tak spoznal Répášsku Hutu. 52-minútový film vznikol z viac ako štyridsiatich hodín natočeného materiálu a bol ocenený viacerými odbornými cenami. Až teraz vidíme význam tohto filmu. Ako veľmi a ako rýchlo sa zmenil svet okolo nás...
napísala Anikó Kátaiová Szabová
do slovenčiny preložila Zuzana Mátraiová
Foto: Imre Kátai, internet