Dňa 4. septembra sa v Békešskej Čabe konala veľká slávnosť. Župné zastupiteľstvo sa stretlo už po jedenásty raz, aby si pripomenulo históriu regiónu a ocenilo šikovných a obetavých ľudí. Do slávnostnej sály prišli predstavitelia verejného, kultúrneho, cirkevného i národnostného života z Maďarska aj zo susedných štátov. Medzi vzácnymi hosťami boli i generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Richard Kmeť a vedúci konzulátu Rumunska v Gyule Daniel Banu. Ukázalo sa, že na Dolnej zemi vedia rôzne národy spolu žiť a spolupracovať.

Predseda župného voleného zboru Sándor Molnár v príhovore zhrnul dejiny kraja od stredoveku. Spomenul ťažké časy tatárskych vpádov a tureckej nadvlády, po ktorých zostal región takmer prázdny. Opäť ožil v 18. storočí, keď sem prišli noví osadníci – najmä Slováci a Nemci. Tí svojou tvrdou prácou vybudovali mestá a dediny. Spomenul aj smutné udalosti 20. storočia, kedy sa po vojne museli mnohé rodiny presťahovať. Zdôraznil však, že dnešné spoločné nažívanie Maďarov, Slovákov, Rumunov a Nemcov je najväčším bohatstvom župy. Počas slávnosti zástupcovia Békéšskej župy a Trnavského samosprávneho kraja podpísali zmluvu o cezhraničnej spolupráci. Za slovenskú stranu ju spečatil podpredseda krajského poslaneckého zboru József Berényi, ktorý vyzdvihol zásluhy slovenského generálneho konzula Richarda Kmeťa pri zrode tohto partnerstva. Vo svojej reči Berényi pripomenul: „Podpísali sme zmluvu, ktorá dáva nášmu partnerstvu právny rámec. Právo však samo osebe nemá srdce ani dušu – tie majú jedine ľudia. To, že sme dnes dospeli až sem, je zásluhou živých ľudských vzťahov.“ Oba kraje totiž spája aj minulosť. Po druhej svetovej vojne sa mnohí Slováci presťahovali z Dolnej zeme na Slovensko a maďarské rodiny zo Žitného ostrova a Matúšovej zeme (južnej časti Trnavského kraja) zase prišli sem.

Najdojímavejšou časťou dňa bolo odovzdávanie župných cien. Cenu za Békéšsku župu získal Tibor Mótyán zo Sarvaša, ktorý celý svoj život zasvätil slovenskosti a cirkvi. Od roku 1980 je činný na poli kultúry. Na otázku, za koho sa po toľkých rokoch práce považuje, skromne odpovedal: „Za ľudového osvetára. Krajší titul si pre seba ani neviem predstaviť. Nemám na to síce vysokoškolský diplom, no verím, že ľudová osveta nie je otázkou diplomu. Podobne ako dobrý kňaz, aj osvetár slúži dovtedy, kým žije.“ Tibor Mótyán sa zaslúžil o to, aby bol v Sarvaši odhalený pamätník prvým slovenským osadníkom, inicioval aj inštaláciu sochy sarvašského rodáka a operného speváka Juraja Meliša. Slovu hrdosť sa však radšej vyhýba: „Pojem hrdosť používam len veľmi zriedka, pretože hrdosť neraz vedie k pýche. Namiesto toho vždy vravím, že som vďačný. Vďačný Bohu za to, že sa nám v Sarvaši podarilo vytvoriť dôstojné pamätné miesto pre Slovákov, ktorí sem v roku 1722 prišli, vyklčovali lesy a postavili prvé školy a kostoly.“ Tibor Mótyán dlhé roky viedol bohoslužby v sarvašskom evanjelickom kostole a o svojej láske k rodnej reči a modlitbe povedal: „Bolo pre mňa obrovskou radosťou a potešením, že som sa mohol s ľuďmi rozprávať po slovensky, a to priamo tým jazykom a nárečím, ktorým sa v Sarvaši odjakživa hovorilo. Dostal som príležitosť osvojiť si celú slovenskú liturgiu a viesť služby Božie. Modliť sa však človek môže len vtedy, ak sám skutočne verí tomu, čo vyslovuje, pretože bez viery sa slová a modlitby minú svojmu účinku.“

Celé podujatie ukázalo, že dohody medzi štátmi stoja na obyčajných ľuďoch. Keď si susedia vážia svoju históriu, jazyk a tradície, dokážu žiť v mieri a priateľstve aj dnes.

Greguš

Foto: autor