Jesenné obdobie nás neočarúva iba premenou prírody do pestrých farieb a prípravami na jej stíšenie, ale aj oživovaním tradícií. K nim patria aj poľnohospodárske práce, ktorých plody sa zbierajú a spracúvajú v priebehu roka. Pšeničné lány, kukuričné polia, slivkové sady či vinice sa na jeseň zapĺňali ľuďmi, ktorí podľa zvyklostí zbierali úrodu a následne ju spracúvali a uskladňovali.
Prvé mechanizované spôsoby zberu a spracovania úrody sa začali presadzovať v druhej polovici 19. storočia s rozvojom parných strojov, napríklad mláťačiek (maď. cséplő). U nás v poľnohospodárstve stroje naplno prevzali úlohu ľudskej práce až po druhej svetovej vojne, keď sa rozšírilo používanie kombajnov. Tradičné finty a fortiele však zo života nevymizli. V domácnostiach, ale aj na kultúrno-osvetových podujatiach sa s nimi stretávame dodnes, aby dedičstvo predkov spoznali aj nastupujúce generácie. Jednotlivé komunity tieto tradície pravidelne oživujú v rámci viacgeneračných podujatí.
Jednou z takýchto tradícií je zber a spracovanie kukurice. Nejde však iba o ňu, pretože do kukuričných polí sa často sadili aj tekvice. Prečo? Ich veľké listy pomáhali udržiavať vlhkosť pôdy a spomaľovali rast buriny. Pichľavé listy a stopky zároveň pomáhali chrániť úrodu pred drobným hmyzom a škodcami. Tekvice navyše poskytovali hodnotné krmivo pre dobytok a po upečení si na nich pochutnávali aj ľudia. Preto neprekvapuje, že na súčasných podujatiach venovaných kukurici nechýbajú ani ďalšie jesenné plody a ukážky ich spracovania.
Dňa 5. októbra sa v Telekgerendáši konal tradičný Kukuričný festival, ktorý organizuje tamojšia slovenská komunita. Podujatie prebieha počas viacerých dní, niekedy aj s týždňovým odstupom, pretože do poľných prác sa zapájajú škôlkari aj žiaci základnej školy. Lámanie a čistenie kukurice, odkladanie „zetkov“ ako aj zhotovovanie bábik či zvieratiek zo šúpolia sa uskutočňujú na poli a v Slovenskom dome podľa termínov vopred dohodnutých s pedagógmi. Po práci na poli tradičná zábava pokračuje slovenským večierkom, kde sa stretávajú partnerské komunity a ich kultúrne telesá.
Tieto kukuričné tradície oživujú v Telekgerendáši už od založenia miestneho Slovenského klubu, ktorý vznikol 26. novembra 1975. Jeho členovia radi spievali na spoločných stretnutiach, a tak nečudo, že časom založili Páví krúžok, ktorý získal svoju prvú kvalifikáciu v roku 1980.
V roku 2009 sa krúžok zaregistroval ako verejnoprospešný občiansky spolok Telekgerendášsky páví krúžok Borouka. Napokon v roku 2025, na počesť zakladateľov miestnej slovenskej komunity a s ohľadom na skutočnosť, že nie každý sa venuje spevu, pribudlo k názvu aj slovo „klub“. Jeho oficiálne pomenovanie teda dnes znie Telekgerendášsky páví krúžok Borouka a Slovenský klub. Jeho viacgeneračné členstvo úzko spolupracuje s miestnou slovenskou aj obecnou samosprávou.
Na tohtoročnom Kukuričnom festivale a Slovenskom večierku sa v kultúrnom dome stretli partnerské komunity. Javisko sa zaplnilo hudobnými a speváckymi vystúpeniami skupín. Predstavili sa Telekgerendášsky páví krúžok Borouka, Gitarový klub Kemény s dvojjazyčným programom, spevácka skupina Čabianska ružička a spevokol Tengelic z Kígyósu.
Účastníkov pozdravil aj starosta obce Ferenc Ránkli, ktorý vyzdvihol mimoriadne dobrú spoluprácu s miestnou slovenskou komunitou. Predsedníčka Borouky Erika Szatmáriová Baloghová privítala prítomných a celý večer moderovala v slovenskom jazyku.
Po kultúrnom programe pokračovalo oživovanie tradícií aj pri spoločnom stole. Pre hostí bola pripravená tradičná zabíjačková večera, ktorú tvorili kyseľ (zabíjačková polievka) a zabíjačkový tanier s kyslou melónovou zaváraninou. O večernú zábavu sa postaral János Liska.
Tento festival, hoci spočiatku nemal oficiálne pomenovanie a prebiehal iba ako podujatie zamerané na zachovávanie tradícií, oslávil už svoje päťdesiate jubileum. Pri prezeraní sociálnych sietí organizátori s radosťou zbadali, že ich príspevok z podujatia zdieľal Ján Slávik st. z Vojvodiny. Zároveň zistili, že podobné podujatie venované kukurici organizujú aj vo vojvodinskom Jánošíku. V oficiálnej podobe sa tam konalo po štvrtýkrát pod názvom Dvor z kukurice.
Čo keby tento náhodný postreh nabral rýchly spád a vyústil do partnerstva medzi komunitami Telekgerendáša a Jánošíka? Veď ich spája nielen úcta k podobnému niekdajšiemu spôsobu života ich dolnozemských predkov, ale aj snaha pripomínať si tieto tradície a oživovať ich prostredníctvom verejných podujatí.
Vďaka jedinému príspevku na internete sa tak zrodil skutočne vzrušujúci nápad. Možno práve toto virtuálne stretnutie bude prvým krokom k novému partnerstvu, ktoré prepojí slovenské komunity v Maďarsku a vo Vojvodine.
Hajnalka Krajčovičová
vedúca regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe
Foto: autorka