Dňa 29. októbra sa v priestoroch novozámockého Regionálneho osvetového strediska stretli muzeológovia zo Slovenskej republiky a z Maďarska na X. ročníku medzinárodného odborného kolokvia MUZAKT.
Organizátormi podujatia boli Múzeum Jána Thaina a Regionálne osvetové stredisko v Nových Zámkoch.
Na úvod pozdravil účastníkov podujatia riaditeľ múzea Tomáš Bihari a vyzdvihol hlavný cieľ akcie, ktorým je sprostredkovanie výsledkov odbornej práce, informácií, zručností, výskumov a zároveň upevnenie partnerskej spolupráce medzi kultúrnymi inštitúciami a múzejníkmi na oboch stranách hranice.
Na podujatí odzneli zaujímavé prednášky, týkajúce sa rôznych historických období či lokalít, a analýzy výskumných prác.
Ako prvý vystúpil Péter Gróf z Múzea kráľa Mateja vo Vyšehrade s prednáškou o vinohradníckej a vinárskej kultúre Vyšehradu od doby rímskej po súčasnosť s názvom „Da bibere! Daj sa mi napiť!“.
Z prednášky sme sa dozvedeli, že od 1. storočia sa na zásobovanie armády a vyššej triedy úradníkov Rímskej ríše, umiestnených v provincii Panónia, dovážalo víno zo Stredomoria. Klesajúci dovoz od 3. storočia možno vysvetliť rastúcou spotrebou panónskych vín.
Prednášajúci vo svojej prezentácii ukázal zaujímavé artefakty, ako napr. valcovité, rebrované úlomky hrdla amfory z vykopávok z osady Lepence z 2. – 3. storočia. Počas vykopávok neskororímskej pevnosti Gizellamajor sa našlo veľké množstvo rastlinných semien. Medzi prevažne obilnými zrnami sa podarilo identifikovať aj hroznové semeno. Toto je tiež známe z rímskej poľnohospodárskej literatúry (hrozno apiana) a možno ho považovať za identické so semenom žltého muškátu, ktoré je dodnes špecialitou.
Rozkvet kultúry hrozna a vína vo Vyšehrade možno spojiť s obdobím vlády Anjouovcov, Žigmunda a Mateja. V kráľovskom paláci bolo objavených niekoľko vínnych pivníc a v studni z čias Žigmunda v palácovej záhrade sa našli hroznové jadierka, vetvičky a kúsky stoniek. Jeden z ekonomických výsledkov Vyšehradského kongresu z roku 1335, podpora uhorského diaľkového obchodu, mal pozitívny vplyv aj na vývoz uhorského vína. Kráľ Matej zrekonštruoval kráľovský palác v neskorogotickom a renesančnom štýle. Medzi okrasnými studňami, ktoré dal postaviť, podľa opisov v historických prameňoch, tieklo počas väčších sviatkov z takzvanej „Studne múz“ červené a biele víno. Nemeckí osadníci prišli v prvej polovici 18. storočia do osady, ktorá bola po tureckých časoch vyľudnená. V horských oblastiach sa najvýznamnejšie stalo pestovanie hrozna a ovocia. Na mapách z 18. a 19. storočia sa na viacerých miestach nachádza termín „vinea“ pre vinicu alebo vinohrad. V 19. storočí bola čoraz rozsiahlejšia produkcia hrozna a vína vo Vyšehrade zničená epidémiou fyloxéry, ktorá sa objavila v roku 1882. Odvtedy boli vypestované odolnejšie odrody hrozna, ako napríklad otello, conkordia, nova a oportó. Víno z nich vyrobené bolo kyslé a malo nízky obsah alkoholu a bolo vhodné najmä na osobnú konzumáciu, nie na predaj.
Nemenej zaujímavé boli aj ďalšie prednášky. Dóra Boboryová z Vacova zaujala prítomných prednáškou „Aj múmie sú (boli) ľudia, alebo čo nám hovoria barokové pramene z Vacova“ o výskume zmumifikovaných telesných pozostatkov, ktoré sa našli v podzemí mesta.
Zánik topoľčianskeho pivovaru a jeho zrkadlenie v aktivitách Tribečského múzea priblížil Ondrej Godál z Tribečského múzea v Topoľčanoch. Pivovar patril k podnikom, ktoré celé desaťročia formovali tvár mesta Topoľčany. V roku 1998 získal pivovar Topvar cenu Slovenskej republiky za kvalitu. Od roku 2003 sa začala písať nová kapitola pivovaru, ekonomická situácia sa začala zhoršovať, až sa vo februári 2010 výroba piva v Topoľčanoch zastavila. Tribečské múzeum vykonáva rôzne aktivity (výstavy, prednášky, besedy) s cieľom poskytnúť symbolu Topoľčian a dôstojnému reprezentantovi slovenského pivovarníctva priestor, kde by mohol žiť ďalej.
Pred 700 rokmi, 5. marca 1326, sa vo Vyšehrade narodil Ľudovít, tretí syn uhorského kráľa Karola I. a poľskej princeznej Alžbety Piastovskej. Po predčasnej smrti svojich bratov sa už ako dieťa stal dedičom trónu a po smrti otca bol v roku 1342 korunovaný za uhorského kráľa. Karol I. zanechal bohatú krajinu svojmu synovi, ktorý dobre spravoval dedičstvo svojho otca a jeho vláda priviedla Uhorské kráľovstvo na vrchol. Jeho životnej ceste bola venovaná prednáška Bettiny Hlavácsovej z vyšehradského Múzea kráľa Mateja. Ľudovít bol známy rytier, ktorý vždy bojoval v prvej línii. Podnikol niekoľko výprav, vrátane výprav do Neapola, po tom, čo bol jeho mladší brat, princ Ondrej, kruto podvedený a zavraždený. Z dvoch manželstiev nemal synov a jeho druhá manželka Alžbeta (Kotromanić), bosnianskeho pôvodu, mu dala tri dcéry. Prvorodená dcéra Katarína zomrela mladá a jeho ďalšie dve dcéry sa stali panovníčkami: Mária neskôr zdedila uhorský trón a Hedviga poľský. Jeho matka Alžbeta podporovala svojho syna až do konca svojho života. Sprevádzala ho ako silná opora, takmer v úlohe spoluvládkyne. Ľudovít prežil svoju matku o necelé dva roky. Za svoje činy dostal Ľudovít po smrti prívlastok „Veľký“ (Potens) a príbehy o jeho činoch sú populárne dodnes; jeho život bol podľa dnešných štandardov hodný sfilmovania. Okrem vojenských výprav, na ktorých sa zúčastnil, vynikajú aj stavby, ktoré dal postaviť (napr. v Budíne, Zvolene, Diósgyőri a kráľovský palác vo Vyšehrade). Prestavbu hradu svojho otca podľa francúzskych a talianskych plánov vymyslel Ľudovít v polovici 14. storočia a s pomocou svojho majstra staviteľa Jána postavil najmodernejší „luxusný palác“ tej doby vo Vyšehrade. Palác mal fontány, akvadukty, priestranné apartmány, veľké sály, niekoľko kuchýň, rytierske kolbište a niekoľko okrasných záhrad. Túto nádhernú budovu neskôr prebudoval Matej I. v neskorogotickom a renesančnom štýle. Kráľovský palác je teraz „domovom“ Múzea kráľa Mateja v rámci Maďarského národného múzea a odkedy v budove „býva“ múzeum, jeho úlohou je aj rozprávať návštevníkom o histórii budovy, ako aj o veľkých kráľoch, jeho slávnych obyvateľoch. V roku 2026, pri príležitosti 700. výročia narodenia kráľa Ľudovíta Veľkého, si múzeum chcelo dôstojným spôsobom pripomenúť staviteľa paláca a veľkého vládcu, a preto jeho tohtoročné programy boli a budú aj naďalej nejakým spôsobom spojené so životom kráľa Ľudovíta, keďže pamätný rok sa končí v marci 2027.
Do ďalekej minulosti zaviedla účastníkov kolokvia aj Ildikó Gróhová Illésová z ostrihomského Dunajského múzea prednáškou s názvom Džami v Ostrihome a Veprechova veža – miesto, kde sa vás dotkne história.
Súčasťou podujatia bola aj komentovaná prehliadka aktuálnej výstavy Nové Zámky v dlhom storočí v priestoroch múzea. Komentovanú prehliadku viedol autor výstavy, historik múzea Pavol Rusnák.
Helena Rusnáková
Foto: autorka