V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti sa 29. januára konalo už šieste literárne stretnutie v rámci série podujatí Oáza. Hosťom bol básnik a prekladateľ Karol Chmel, rozprával sa s ním Gabriel Csordás, tlmočila Hajnalka Avarová.

Kto zavítal v ten deň vo večerných hodinách do Slovenského inštitútu, mohol sa stať svedkom a účastníkom úprimného a humorného rozhovoru s básnikom a prekladateľom Karolom Chmelom, ktorý so svojským humorom odhalil pred publikom záhady svojho dobrodružného života, básnickej a prekladateľskej tvorby.

K. Chmel sa narodil v roku 1953 vo Zvolene, tu prežil svoje detstvo. Univerzitné štúdium ho odviedlo do Bratislavy, kde skončil odbor vzdelávanie a výchova dospelých. Potom ho čakali roky priebežného pendlovania. Najprv sa zamestnal v Prahe v psychiatrickej liečebni, no viac ako rok tam nemohol vydržať. Presťahoval sa naspäť do rodného Zvolena, kde pôsobil ako závozník. Medzičasom sa oženil, manželstvo ale neprežilo tie dva roky, čo musel stráviť vo vojenskej službe. Srdce ho opäť ťahalo do Prahy, kde dostal prácu v Paláci kultúry. K poézii mal vzťah už od mladosti, ale najintenzívnejšie sa to prejavovalo práve počas týchto pražských rokov. Ako poslucháčom prezradil, vtedy nemal príliš namáhavú prácu, jeho úlohou bolo, aby každú tretiu hodinu vyniesol smeti. Pauzy medzi tými tromi hodinami vyplnil písaním. Svoje prvé pokusy sa snažil prezentovať verejnosti na začiatku 80. rokov, začal posielať básne do redakcie časopisu Nové slovo mladých, ale z rôznych dôvodov ho neustále odmietali. Nakoniec v roku 1985 prišla na svet jeho prvá zbierka básní Máš čo nemáš. Odvtedy publikuje priebežne, popri tom strieda práce a pôsobiská naďalej. V súčasnosti pracuje ako redaktor vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave.

Popri písaní ďalším jeho záujmom a záľubou sa stalo prekladanie. Láska k tomuto odvetviu sa prejavila v roku 1976, vtedy si objednal všetky literárne periodiká z Poľska, ktoré boli dosiahnuteľné. Vďaka týmto časopisom získal prehľad o vtedajšej poľskej literatúre a z nich sa naučil ako samouk po poľsky. Začal z poľskej literatúry aj prekladať, uprednostňoval hlavne diela zakázaných autorov – prezradil s úsmevom. Neskôr sa jeho záujem rozšíril, začal sa venovať čítaniu a prekladu srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry.

„Písanie – buď básnická tvorba alebo preklad – sú pre mňa fyzickou závislosťou, keď dva dni po sebe nedržím v ruke pero, začínajú sa u mňa prejavovať abstinenčné príznaky,“ vysvetľoval svoj vzťah k písaniu Karol Chmel na záver besedy.

(kan)

Foto: autorka