(Ženské postavy v próze Zoltána B. Valkána, ktorému venujem tento článok k jeho narodeninám)

Je 8. marec, sviatok žien, a to je príležitosť, aby sme sa zamysleli nad postavením a úlohou ženy v spoločnosti. V nasledujúcom príspevku si berieme na mušku hrdinky Valkánových próz.

Zoltán Bárkányi Valkán patrí ku generácii, ktorá sa narodila v období druhej svetovej vojny a vyrastala bez otca. Pravdepodobne aj táto subjektívna okolnosť súvisí s tým, že neprítomnosť otca sa snaží vo svojich prózach kompenzovať v podobe celého radu mužských literárnych postáv, aby zaplnil prázdno spôsobené týmto hiátom. Ďalším dôsledkom danej životopisnej skutočnosti v oblasti stvárňovania literárnych postáv je autorovo vnímanie ženských figúr. Už ako dieťa si zblízka všímal vo svojom užšom a širšom prostredí život bez mužov, v ktorom sa vžité rodové úlohy vzhľadom na dobové krízové situácie preskupovali a v ktorom ženy, nahrádzajúc absenciu mužského princípu, brali na seba aj maskulínne atribúty. Iste sa mu hlboko vryli do pamäti spomienky na matku, starú matku, na ženy v rodine a v susedstve, ktoré mu slúžia aj v súčasnosti ako vzory pri stvárňovaní takých pôvabných postavičiek (najčastejšie stareniek), akými sú hrdinky jeho najlepších próz (Návrat, Balada o starkej, Vianoce tetky Karovej, Štedrovečerná večera, Zmarená kúpa).

Valkán je všímavý pozorovateľ, ktorý sa ponára do tajov duše svojich postáv a registruje aj ich skryté záchvevy a neuvedomené vonkajšie gestá. Vďaka takémuto citlivému prístupu sa spod jeho pera rodia autentické typy hrdiniek, osudy ktorých vážne ovplyvnila história. Autor vo svojich poviedkach uvádza plejádu ženských osudov od stareniek po moderné ženy, ale najpresvedčivejší je v zobrazovaní osamotených starých žien. Ženy tejto generácie následkom dejinných peripetií (svetové vojny, zajatie, nútené práce, výmena obyvateľstva, revolúcia v roku 1956 a jej následky) stratili otca, manžela, syna, brata a často aj dcéru, čo ich podlomilo, respektíve ich primárne archetypálne poslanie manželky a matky sa modifikovalo. Valkánove hrdinky sa prispôsobili aktuálnym podmienkam, keďže sa stávali nositeľkami aj tradičných mužských rodových úloh (usmerňujú život neúplnej rodiny, rozhodujú sa vo vážnych záležitostiach, zodpovedajú za výchovu detí, starajú sa o gazdovstvo). Nie je na tom však nič nezvyčajné, veď od významného psychoanalytika Carla Gustava Junga vieme, že v nás ženách sa prelínajú nielen znaky rôznych ženských, ale aj mužských archetypov, a platí to aj u mužov, avšak v prípade oboch pohlaví dominujú rodové atribúty.

Nositeľmi charakterových pravzorov sú mytologické bohyne a bohovia. Patrí medzi nich: Demeter – archetyp starostlivej a obetavej matky, zanovito hľadajúcej svoju dcéru Persefonu unesenú Hádesom. Demeter je súčasne bohyňou zeme, prírody a poľnohospodárstva; Hestia je ochrankyňa rodinného krbu, sporáka či šporheltu, teda rodinného tepla a harmónie. Do radu nositeľov ženských charakterových pravzorov patrí ešte Héra – obhajkyňa manželstva, symbol ženskej žiarlivosti; Pallas Athéna – symbol múdrej ženy; Artemis – symbol nezávislej ženy; Afrodita – bohyňa lásky a krásy. Reprezentantmi mužských archetypov sú napríklad: Zeus – vládca, neverný manžel; Hádes – samotár; Apolón – umelec, krásavec; Hephaistos – zručný muž, majster mnohých remesiel; Ares – boh vojny, ochranca ľudí.

Ku charakteristike Valkánových hrdiniek by sa dalo pristupovať z rôznych pohľadov, pre nás však bude praktické všímať si ich z aspektu uvedených archetypov. Základnou archetypálnou hrdinkou jeho próz je matka, v postave ktorej sa prepletajú atribúty bohyne Demeter a bohyne Hestie, pričom sa tieto primárne ženské vlastnosti prelínajú s atribútmi Zeusa, Hephaistosa a Aresa. Valkánovým osamoteným ženským postavám priliehajú takmer všetky vlastnosti bohyne Demeter.

Sú úzko a dôverne zviazané s prírodou, ktorú milujú, a s ktorou zodpovedne zaobchádzajú. Rady pracujú na poli, najmä vo vinici, ich obľúbeným priestorom je záhrada a osobitnej úcte sa u nich tešia ovocné stromy, najmä orech. (Hrdinka poviedky Balada o starkej cestou domov z nemocnice už iba v mysli vykonáva prácu vo vinici.) Keďže hlavným atribútom tejto bohyne je materstvo, autorove postavy-matky sa prejavujú v tomto svojom poslaní ako obetavé matky, ktoré aj v krízovej situácii v období vojny a po nej preukázali svoju bezhraničnú lásku voči svojim deťom a všemožne sa im snažili vytvoriť pocit istoty a základnú obživu (postava matky z poviedky Návrat). U niektorých objavujeme aj ďalšiu spoločnú črtu s Demeter, ktorá sa týka príbehu matky a dcéry. Ide o stratu dcéry a o neuhasiteľnú túžbu matky po nej, trvajúcu celý jej život. Valkánove postavy-matky strácajú svoje dcéry následkom dejinných udalostí 50. rokov 20. storočia. Niektoré podľahnú politickej propagande a napriek protestu rodiča koncom 40. rokov odchádzajú na druhý breh Dunaja, niektoré zase hľadajú lepší život po roku 1956 v zámorí, odkiaľ sa už nikdy nevrátia (Balada o starkej, Štedrovečerná večera, Vianoce tetky Karovej). Týmto rozhodnutím spôsobujú matke nehojacu sa ranu. Matka sa však napriek všetkým úderom snaží aj v najbeznádejnejšej situácii udržiavať rodinné teplo a harmóniu. O súvislostiach medzi atribútmi Hestie a Valkánovými hrdinkami svedčí aj fakt, že dejiskom príbehu jeho próz je veľmi často práve kuchyňa reprezentujúca ducha domu. V jej centre sa nachádza sporák, ku ktorému sa viaže archetypálna činnosť ženy-Hestie – zakladanie ohňa a starostlivosť oň. Valkánove ženské postavy každé ráno začínajú týmto tradičným rituálom, ktorý je navyše ozvláštnený miestnym koloritom (viničné prútie) pripomínajúcim vinohradnícky kraj: „Gazdiná začala rozkladať oheň, na kolenách láme prichystané viničné prútie.“ (Hody)

Matky znášali ťarchy bez protestu, boli zaneprázdnené každodennými vážnymi starosťami, následkom čoho sa ich ženskosť posúvala do úzadia, nemali možnosť sa v nej prejaviť a tešiť sa z nej. Z toho dôvodu sa u nich nestretávame s atribútmi bohyne Afrodity, ak neberieme do úvahy niektoré súčasné moderné ženské postavy, ktoré sú však menej vypracované než obrazy analyzovaných ženských postáv. K uvedeným ženským archetypom sa priraďujú aj určité mužské atribúty tvoriace neodmysliteľnú súčasť zdolávania rôznych prekážok, ktoré život zavial matke-žene do cesty. Takýmito maskulínnymi archetypálnymi vlastnosťami sú napríklad: pozícia muža v rámci rodiny založená na autorite, schopnosť usmerňovať rodinu, zabezpečiť jej živobytie, starostlivosť o gazdovstvo (Zeus), vynaliezavosť, zručnosť (Hephaistos), bojovnosť (Ares) v prospech detí a rodiny (Návrat, Kto zdvihne motyku?).

Pre Valkánove ženské postavy z vyššie uvedených skutočností vyplýva ich typická forma bytia, ktorá je latentne prítomná v celej autorovej tvorbe. Ide o psychickú situáciu prejavujúcu sa v neustálom čakaní niečoho a niekoho, čo/kto nikdy nepríde. Život týchto žien plynie čakaním na návrat manžela z vojny a zo zajatia, na návštevu dcéry žijúcej v cudzine, na návštevu syna s rodinou žijúceho v meste, čakaním na lepšie životné podmienky, napokon čakaním na pominutie sa. Príbehy Valkánových próz sa organizujú okolo aktu nekonečného čakania, čo najprv napĺňa čakajúcu matku pozitívnymi pocitmi, ktoré aktivizujú jej energiu, vyvolávajú v nej nádej či ilúziu naplnenia jej túžob, ale potom v dôsledku neuskutočniteľných stretnutí nasleduje vytriezvenie a dezilúzia. Akt čakania vo Valkánových textoch sa symbolicky viaže k adventu. Príkladom toho je poviedka Štedrovečerná večera. Osamotená tetka Ilča pri očakávaní narodenia Ježiša pripravuje slávnostnú vianočnú večeru, na ktorú čaká už nebohú dcéru a manžela. V priebehu čakania vykonáva rad obvyklých úkonov, ktoré umocňujú jej sily a napĺňajú ju pocitom užitočnosti. Prípravy na vianočnú večeru prebiehajú podľa vžitých zvykov okolo sporáka. Kým sa tetka Ilča vrtí okolo sporáka, stola a komory, zaháňa myšlienky na vlastnú osamotenosť a sústreďuje sa iba na to, aby jedlo bolo chutné, stôl vkusne prestretý, a aby na ňom nechýbalo nijaké vianočné jedlo. Keď už je všetko starostlivo pripravené, prejde ju chuť, opúšťajú ju sily a uvedomí si, že tí, ktorých čaká, už nemôžu prísť. Upokojenie duše napokon nachádza v modlitbe. Podobná situácia sa odohráva aj v próze Vianoce tetky Karovej, ako aj v poviedke Hody.

Uvažovanie o Valkánových hrdinkách možno uzatvoriť konštatovaním, že sa v nich prepletajú rôzne archetypálne vlastnosti, z ktorých dominuje postava ženy-matky, ochrankyne rodinného kozuba. Symbolicky to možno vnímať aj ako prejav tradovania duchovného dedičstva predkov pre súčasnú generáciu, čo je napokon jedným z hlavných poslaní matky, a nielen jej.

Ilustrácie Jána Mušta a Ondreja Lukoviczkého