Kugler József: Berényiek voltak, berényiek lettek. A második világháború utáni migrációs változások (németek kitelepítése, magyar csehszlovák lakosságcsere) emlékezete. Mezőberény Öröksége IV. Hiánypótló Történelemkönyv. Szerk.: Kőrösi Mihály. Mezőberény: Mezőberényi Helytörténeti és Tájvédelmi Egyesület 2015. 216 p.
V rámci bohatého programu XIX. Dní Berinčoku bola 20. augusta v Poľnom Berinčoku, v preplnenej sále Mestského domu, predstavená nová kniha historika Józsefa Kuglera: Boli Berinčania, stali sa Berinčanmi – pamäť migračných zmien (vysídlenie Nemcov, československo-maďarská výmena obyvateľstva) po 2. svetovej vojne.
Sprievodným programom podujatia bola výstava fotografií Československo-maďarská výmena obyvateľstva 1947-48.
Po rokoch druhej svetovej vojny národnostné obyvateľstvo územia dnešného Maďarska podliehalo významným migračným vplyvom. Štúdia na príklade jedného malého mesta v Békešskej župe – Poľného Berinčoka (Mezőberény) – predstavuje etnicko-konfesionálne a čiastočne demografické vplyvy násilnej, na základe vlastného rozhodnutia jednotlivcov, i dobrovoľnej migrácie po 2. svetovej vojne. Autor publikácie už dlhé roky skúma naznačenú tému a svoje výskumné výsledky uverejnil vo viacerých štúdiách. Tentoraz sa rozhodol priblížiť problematiku metódou interview, resp. oral history zo subjektívneho pohľadu. Autor a redaktor pozbieral do jednej publikácie spomienky jednotlivých rodín, ktorých sa odlišne týkala migrácia, dejiny násilne alebo na základe vlastného rozhodnutia dobrovoľne odchádzajúcich: bývalých Berinčanov a násilne, „náhodou“ do Berinčoku presídlených „hornozemských“ rodín, ktorých členovia sa stali Berinčanmi. Snažili sa vybrať takých respondentov, ktorí ako mladí alebo väčšie deti prežili migračné udalosti. Najprv ich vyhľadali s osnovou interview a požiadali ich, aby sa pripravili na porozprávanie ich života v maďarskom jazyku. Prepísaný rozhovor neskoršieho interview potom dali viackrát prečítať respondentovi. Počas interview s Berinčanmi pýtajúci sa so zvláštnym zreteľom dávali pozor na to, aby vysvitlo, do akej miery sa integrovali respondenti a ich predkovia za uplynulé desaťročia - stáročia do života malého mesta troch národností. Kde mali ďalšie nehnuteľnosti (sálaš, ornú pôdu)? Či sa zúčastnili počas vojny a po vojne v národnostných hnutiach (Volksbund, Antifašistický front Slovanov v Maďarsku)? V prípade Slovákov sa opýtali, čo ich viedlo k presídleniu? Ako všeobecná otázka odznela, a bola každému zadaná, ako prežívali, že museli opustiť svoj domov, aj keď sa to stalo dobrovoľne či násilne. Ako ich privítali v novom bydlisku, do akých podmienok sa dostali? Pýtali sa pamätníkov na ich zážitky z prvých rokov v novej vlasti, na ich neskoršiu integráciu a na to, ako udržiavali kontakty s „doma zostávajúcimi“. V prípade vysídlených z vtedajšieho Československa sa zase snažili podrobnejšie odkryť ich spomienky na rodnú zem, ktorú museli nútene opustiť, samozrejme, s veľkým dôrazom na presídlenie, aj ťažký proces prispôsobovania sa berinskému prostrediu.
Väčšina vysídlených Berinčanov do Nemecka sa dostala na tie územia Nemecka (Baden-Württenberg), ktoré patrili do americkej okupačnej zóny, tak aj v knižke spomínajúci žijú v tomto okolí. Dvaja z presťahovaných Slovákov z Poľného Berinčoka bývajú v Dedine Mládeže, ďalší dvaja zase v Kolárove. Z Československa do Berinčoka presídlení boli predtým obyvateľmi lokalít: Kolárovo, Čata, Malá Mača, Veľký Horeš.
Na začiatku knihy sa nachádza rozsiahla štúdia J. Kuglera o vplyve migrácie po 2. svetovej vojne na konfesionálne a etnické zloženie Poľného Berínčoka, tiež teoreticko-metodický úvod k rozhovorom/spomienkam. József Kugler pôvodne plánoval podrobnejšie spracovať tieto smutné a tragické historické udalosti svojho rodného mesta, ale mu v tom zabránila vážna choroba. Na dokončení knihy má nemalé zásluhy redaktor Mihály Kőrösi.
Autori použili práce vzťahujúce sa na Slovákov z Maďarska (Pavel /Kochan/ Komoly, Andrej Krupa, Michal Bernula), takisto ako výskumné výsledky Magdalény Paríkovej. Obrázková príloha predstavuje sčasti každodenný život niektorých osôb, ktorých sa týkala migrácia, z druhej sčasti predstavuje migračné zmeny, ktoré sa dajú sledovať aj na cintorínoch. Náhrobné pomníky bývalých obyvateľov Poľného Berinčoka na Slovensku a v Nemecku a náhrobné pomníky zo Slovenska presídlených Maďarov na cintorínoch v Poľnom Berinčoku. Príloha obsahuje niekoľko fotografií pomníkov viažucich sa k migrácii.
Z knihy sa dozvieme veľa zaujímavých objektívnych faktov o masovom vysídlení ľudí v 20. storočí, ako aj o československo-maďarskej výmene obyvateľstva, napr. o násilnej agitácii Slovákov v Maďarsku, o dodržaní, resp. nedodržaní sľubov, atď. Dojímavé subjektívne spomienky respondentov zase poukazujú na to, že presídlenie znamenalo veľkú traumu pre každého, zanechalo v dotyčných, aj ich potomkoch, také rany, ktoré sa veľmi ťažko dajú zahojiť. Odporúčam túto knihu preto nielen tým, ktorí sa zaujímajú o naše dejiny, o ľudské osudy, ale aj politikom, aby sa nezopakovali v histórii také tragické a hanebné udalosti.
Alžbeta Uhrihová
Úryvky z knihy
Osada ležiaca v blízkosti Dvojitého Kereša v období tureckých vojen sa skoro úplne vyľudnila a len od roku 1723 sa začala znovu obnovovať. Prví osídlenci boli evanjelickí Slováci, ktorí pochádzali z vtedajšieho Horného Uhorska, z terajšieho stredného Slovenska. Väčšina Nemcov, ktorí mali tiež evanjelické vierovyznanie, prichádzala od roku 1725 do Berinčoka (Berény) zo západnej časti Nemecko-rímskej ríše, z okolia Rýna (Švábsko, Württenbersko, Hesensko). Nakoniec v roku 1731 s kalvínskymi Maďarmi vzrastalo obyvateľstvo novej osady, ktorí sa sem prisťahovali z bližších, chránenejších oblastí Zátisia, z poriečia Tisy. Berinčok do polovice XVIII. storočia sa stal vyslovene protestantskou lokalitou, poddanskou dedinou, ktorá bola zároveň „dvojnáboženská“ (evanjelická a kalvínska) a trojjazyčná (slovenská, nemecká, maďarská), približne v pomere Slováci 50 %, Nemci 25 % a Maďari 25 %. Počas nepretržitej výstavby vnútorného obvodu osady sa jednotlivé národnosti umiestnili pomerne oddelene (Tótvég/Slovenský koniec: Slováci, Németvég/Nemecký koniec: Nemci, Magyarvég/Maďarský koniec: Maďari), hoci tieto hranice neboli meravé, čiže nedelili ich priekopa alebo iné dobre viditeľné pásmo rôznymi jazykmi hovoriacich Berinčanov.
Podobne ako v nepočetných lokalitách v Karpatskej kotline, aj v Poľnom Berinčoku pokojne spolunažívali ľudia rôznych národností a náboženskej príslušnosti, ktorých len občas narušili spory, zapríčinené „víchricami“ dejín alebo etnickou mnohorakosťou obyvateľstva. Osadu, ktorá sa stala trojjazyčnou od jej znovuzaloženia, historická a etnografická literatúra zaraďuje od XIX. storočia medzi poľnohospodárske mestá. Pre poľnohospodárske mestá sú charakteristické veľké rozlohy chotárov (viac ako desaťtisíc hektárov) a sálaše (samoty), obklopujúce vnútorný obvod osady.
Asimilácia Slovákov a Nemcov v Poľnom Berinčoku, ktorá sa začala koncom XIX. storočia, v desaťročiach medzi dvoma svetovými vojnami sa urýchlila. Medzi Nemcami bol tento proces silnejší. V roku 1941 viac ako polovica vtedajšej asi tritisíc päťsto člennej miestnej nemeckej komunity priznala maďarský materinský jazyk a maďarskú národnosť, približne z päť a pol tisícovej komunity ľudí so slovenskými koreňmi vo väčšej miere uviedlo svoj materinský jazyk približne 3200 osôb, avšak slovenskú národnosť priznali v nepatrnej miere. V ich prípade materinský jazyk mal väčšiu udržiavaciu silu ako u Nemcov.
Kalvária berinských Nemcov po 2. svetovej vojne (1944-1948)
Podľa maďarskej dohody o prímerí, podpísanej 20. januára 1945, krajina, ktorá postupne vystupuje z vojny (podobne ako iné porazené štáty) až k uzavretiu mieru, sa dostala pod dozor Kontrolnej komisie spojencov (KKS), pozostávajúcej z predstaviteľov veľmocí antifašistickej koalície. Tak všetky opatrenia, ktoré sa týkali štátnych občanov krajiny s nemeckým materinským jazykom alebo nemeckou národnostnou príslušnosťou, aj v Maďarsku musela schváliť KKS. Nová maďarská vláda zriadená koncom roka 1944, tiež zohrala svoju úlohu v roznecovaní protinemeckého hnevu a v iniciovaní vysídlenia Nemcov.
Nemci žijúci v Maďarsku (ako aj v Berinčoku) v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny, respektíve v prvých rokoch mieru, pretrpeli tri rany osudu. Tzv. „málenkij robot“, ako Maďari nazývajú odvoz do Sovietskeho zväzu na nútené práce; úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetku a nakoniec vysídlenie do rôznych okupačných zón Nemecka. Hoci typ a miera „trestu“ mohli byť rozdielne, podľa jednotlivých častí krajiny, osád a rodín, ale asi ani Berinčania nedokázali obísť aspoň jednu zložku. V januári roku 1945 odviezli asi 600 Berinčanov a ľudí nemeckého pôvodu z okolia na „málenkij robot“ do rôznych oblastí Sovietskeho zväzu. V máji roku 1946 490 občanov - Nemcov - vysídlili na územia Nemecka v okolí Stuttgartu, ktoré patrili do americkej okupačnej zóny. Boli vysídlení v prvom rade tí jednotlivci a rodiny, ktorí sa hlásili k nemeckej národnosti, alebo boli členmi Volksbundu, avšak stalo sa aj to, že na zoznam vysídlených sa dostali aj Berinčania s maďarskou národnostnou príslušnosťou a nemeckým materinským jazykom. Neraz sa stalo, že jedna časť nemeckej rodiny bola v Sovietskom zväze na nútených prácach, zatiaľ jej druhú časť v tom istom čase vysídlili do Nemecka.
Strata počtu berinskej nemeckej komunity však bola ešte väčšia, totiž predtým ako prišla Červená armáda, ušlo veľa nemeckých rodín (zhruba 400 osôb), väčšina z nich sa už ani nevrátila do svojej rodnej dediny. Približne 150 berinských Nemcov sa nevrátilo do Berinčoku (do Maďarska) zo zajatia a z nútených prác (veľká časť robotníkov na nútených prácach, približne 550 osôb, na intervenciu ministra poľnohospodárstva Árpáda Szabóa, bývalého riaditeľa meštianskej školy, mohla sa vrátiť domov už v júli 1947).
Nasledujúce utrpenie pre domácich (aj v Poľnom Berinčoku žijúcich) Nemcov znamenala konfiškácia ich majetku, rôzne fázy jej realizácie sa pretiahli do roku 1950 a v podstate sa viazali k uskutočneniu pozemkovej reformy v Maďarsku roku 1945. Počas pozemkovej reformy do konca júna roku 1945 v Poľnom Berinčoku vyvlastnili 159 majetkov približne s rozlohou 2,2 tisíc hektárov (ha). V posledných dňoch roku 1948 reforma sa už týkala 354 statkov, počas ktorej takmer 2,8 tisíc ha poľnohospodárskych oblastí zmenilo gazdu. Tak dve tretiny skonfiškovanej pôdy boli predtým vo vlastníctve berinských Nemcov.
Dobrovoľné presídlenie berinských Slovákov do Československa (1946-1948)
V rokoch po 2. svetovej vojne vedúci predstavitelia Československa – obnoveného s pomocou spojeneckých veľmocí (ale so stratou Podkarpatskej Rusi) – predovšetkým prezident Beneš a jeho okolie, si vytýčili za cieľ vytvoriť čisto slovanský národný štát (obývaný len Čechmi a Slovákmi) bez národnostných menšín. Odstránenie Maďarov a Nemcov, žijúcich v Československu, slovenskí a českí politici spojili s návratom Čechov a Slovákov, žijúcich mimo hraníc Československa. Preto 27. februára 1946 bola uzavretá tzv. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom, ktorá bola celkovo veľmi nevýhodná pre Maďarsko a hlavne pre Maďarov žijúcich na Slovensku (na Horniakoch). Maďarská diplomacia sa však predsa domnievala, že v tejto situácii medzinárodnej izolácie (Maďarsko ako porazený štát), nemohla robiť iné, než prijať a uzavrieť dohodu.
Dohoda pre každého Čecha a Slováka zabezpečila možnosť, aby sa dobrovoľne presťahoval do Československa (1. článok). Tiež dohoda umožnila pre československý štát, aby určil rovnaký počet Maďarov z Československa, ako bolo dobrovoľných presídlencov z Maďarska, na povinné presídlenie do Maďarska (V. článok), ďalej Maďarsko prijalo ešte jednostranné prijímanie z československej strany Maďarov označených za „vojnových zločincov“ (VIII. článok). Realizácia výmeny obyvateľstva si vyžiadala asi tri roky (medzi 1946 a 1948).
V Maďarsku viac ako 95 tisíc maďarských štátnych občanov, ktorí sa hlásili za Slovákov, oznámilo úmysel na presídlenie, z nich počet Berinčanov sa blížil k 1800. Maďarsko napokon opustilo viac ako 60 tisíc osôb, z nich počet Berinčanov bol okolo 1100. Vysťahovanie Slovákov z Poľného Berinčoka, ktorí sa prihlásili na presídlenie, sa uskutočnilo v júni roku 1947. Väčšina z nich sa dostala do Kolárova, Poľný Berinčok zase 13. júna 1947 prijímal prvé rodiny z Kolárova. Na jeseň roku 1947 a v roku 1948 Maďarská vládna presídľovacia komisia usmerňovala ďalšie rodiny do Poľného Berinčoka, prichádzajúce z Čaty, Veľkého Medera a z iných lokalít.
65-70 % rodín, ktoré sa nasťahovali do Poľného Berinčoka, dostali nehnuteľnosti po presídlencoch na Slovensko, pre prisťahovalcov zo Slovenska, ktorí prichádzali do Berinčoka neskôr, teda od jesene 1947, realizátori výmeny obyvateľstva vedeli zabezpečiť domy a pôdu len konfiškovaním nehnuteľností aj nemeckých rodín.
Starší si ťažko privykali na nové prostredie, v hĺbke duše až do smrti túžili vrátiť sa naspäť do ich domoviny na Žitný ostrov alebo na Dolné Pohronie. Mladí sa prispôsobili samozrejme ľahšie. Už od r. 1949/50, z roka na rok si vyberali za svojich manželov/manželky Berinčanov. Dnes viac ako 800 Maďarov z Horniakov a ich potomkov, väčšinou rímskokatolíkov, sa integrovalo do miestneho spoločenstva ako „ štvrtá národnosť“ a stali sa uznávanými občanmi mesta. Pohyb obyvateľstva po 2. svetovej vojne mal vplyv aj na demografické a náboženské zloženie lokality. Následkom vysťahovania Nemcov a presťahovania sa Slovákov znížil sa počet evanjelikov o dve tisíc, kým počet rímskokatolíkov sa skoro zdvojnásobil.
József Kugler
(preklad A.U., jazykový lektor Miroslav Kmeť)