Evanjelický cirkevný zbor a. v. v Slovenskom Komlóši je vydavateľom publikácie, ktorá je mementom komlóšskych padlých a zranených vojakov v prvej svetovej vojne.
K dielu renomovaného znalca histórie tohto dolnozemského mesta Pavla Csontosa s názvom Komlóšania v prvej svetovej vojne (1914-1918) venovania napísali primátorka mesta Rita Garayová a zborový farár Attila Spišák.
Cieľom publikácie je „...upriamiť pozornosť našich súčasníkov na to, čo všetko sa udialo v tých časoch, pretože iba vedomá sila verejnosti môže zabrániť zopakovaniu hrôzostrašných udalostí. Preto je významné, že – v dobe uverejnenia tejto knihy – v záhrade evanjelického kostola v Slovenskom Komlóši bol obnovený aj pamätník I. svetovej vojny“ – píše vo svojich úvodných slovách primátorka mesta. Evanjelický farár A. Spišák pokračuje v tejto myšlienke, keď konštatuje, že „... je našou zodpovednosťou, aby sme poukázali na to, že vojna nikdy nie je dobré riešenie spoločenských problémov...“ Zároveň vo svojom úvodníku informuje čitateľov aj o tom, že popri rekonštrukcii pamätníka pri kostole vytvorili na miestnom Starom cintoríne z tzv. spomienkových stĺpov padlých vojakov aj pietnu parcelu.
Detailný opis hrdinských činov vojakov z Komlóša na jednotlivých frontoch podáva Pavol Csontos, ktorý sa dlhé roky systematicky venuje mapovaniu dejín tohto dolnozemského slovenského mesta. V publikácii, ktorá je bohato ilustrovaná aj dobovými fotografiami a pohľadnicami, vychádza okrem historických prameňov aj z osobného denníka učiteľa Michala Francisciho, ako aj Juraja Lócziho, ktorý bol vojakom spolu 6 rokov a 2 mesiace. Popri úspechoch a stratách jednotlivých plukov, v ktorých bojovali Komlóšania, sa dozvieme aj to, že z vtedajšej dediny narukovalo vyše dvadsať percent mužského obyvateľstva. Strata Slovenského Komlóša bola obrovská, počet padlých hrdinov bol 401, kým 92 mužov sa stalo invalidmi. Po opisoch udalostí na frontoch autor osobitnú kapitolu venuje vojnovým zajatcom, podľa doterajších výskumov Komlóšania sa dostali do Ruska a do Talianska, z nich niektorí sa už nikdy nevrátili domov. V poslednej kapitole je predstavená aj činnosť vojnovej nemocnice v Slovenskom Komlóši, kde sa o zranených staral miestny „sanitis“ [v miestnom nárečí] Ján Klement za pomoci štyroch ošetrovateliek z Červeného kríža a dvoch pomocných sanitárov. Pomocnú ruku dotyčným rodinám podala aj evanjelická cirkev, pričom pod vedením vtedajšieho farára Pavla Gajdáča Komlóšania obetovali na vojnové účely aj dva kostolné zvony, ktoré spolu vážili 554 kilogramov. V tejto kapitole sa dočítame aj o histórii vytvorenia pamätníka pri kostole, ako aj o spomienkových stĺpoch, ktoré boli pôvodne umiestnené v Alžbetinom háji, až po roku 1960 ich premiestnili na Starý cintorín.
(csl)