Balada o synovi nikoho

Stan oblohy ma ako klobúk pokryl,
verným priateľom mi bola iba: hmla.
Pri plných tanieroch hlad sa ma zmocnil,
horúce kachle zamrazili ma.
Kade som siahol, padali len črepy,
až po kraj úst mi blato siahalo.
Kade som šiel, tam zvädli všetky kvety,
od môjho dychu leto vybledlo.
Už sa aj divím, že slnko mi ešte
na otrhané plecia posvieti,
ja, čo som šiel po šiestich svetov ceste
požehnaný a všade opľutý.

V mrazivých poliach zápasil som s vetrom,
odevom mi bol len figový list,
jak uhlie čierna noc je mojím svetlom,
tma na mňa iba v poludnie vie prísť.
V krčmách matrózov tuhý plač ma moril,
jak keď sa v cintoríne zasmejem,
mojím je len, čo som do blata hodil,
všetko som premárnil, čo milujem.
Jeseň mi bielym srieňom už posiala
ryšavé vlasy, sluch aj postupy,
tak idem hvízdajúc len sebe bezmála,
požehnaný a všade opľutý.

Víťazné nebo ma pokrylo dúhou,
Čelo mám modré, zarosený som.
Tak som naháňal Boha, ktorý cúvol,
budúcnosť, čo je mojím domovom.
Na horských štítoch som si odpočíval,
obdivoval som majstrov kameňov,
ale pri dómoch som si vyhvizdoval,
vysmieval som parádnych biskupov:
preto len bozk a knuty mi dopadli
na telo, ktoré v rovnom postupe
raz v perinách a zas v blate ležalo
požehnané a všade opľuté.

Hoci nemám vlasť, víno, ani ženu,
vietor mi hvízda medzi nohami,
budem mať ešte prachy, budem veru,
raz sa mi ešte všetko podarí.
A keď zunujem prachy, zlato, perly,
potom paláce znovu opustím;
za brucho mi už tančia kankán červy,
ja voľakde si miesto zaistím,
pod starý tŕnistý ker rýchlo bežiac,
kam svieti len hviezdny lúč ohnutý,
raz ostanem ja, Francois Villon, ležiac,
požehnaný a večne opľutý.

Zbojnícka balada o ryšavom Coquillardovi

I.

Do čela zatiahnuté širáčisko,
a za opaskom zastoknutý kver,
dve dobré nohy, trošku kolembavé
(to pre ten rum a prekliaty likér)
to bol Pierre, ryšavý Coquillard,
čo za nos vodil všetkých polišov,
a keďže všade bol a nikde nebol:
zákon si pri ňom zažil málo snov.

II.

Aj nárek fľandry iba ťažko znášal,
so sebou ju bral, keď šiel na vandry,
iba pred kostolom ju nechal samu,
nech vojde dnu a nech sa pomodlí.
Od bedárov nezobral ani babku,
len na brucháčov vždycky poľoval;
lež ak to niekto neverí, potvrďte:
hej, bol to Pierre, ryšavý Coquillard.

III.

Keď sa stal vodcom našej kompánie,
a papuľu mal celú zjazvenú:
vtedy každý z nás vedel z čoho žije,
a vo vreckách si nosil odmenu;
vtedy hneď bolo naše celé mesto,
do rána s nami tančil celý bar,
ale keď fízli prišli na to miesto,
len bol Pierre, ryšavý Coquillard.

IV.

Koláčmi sme si napchávali bruchá,
pálenku pili do samého dna,
rozchýrili sme: na tom svete nieto
zbojníka, čo sa jemu vyrovná.
Lež kat ho mal už dávno plné zuby,
túžil sa mu raz pozrieť tvárou v tvár,
a sám seba k nemu za hosťa pozval
vtedy Pierre, ryšavý Coquillard.

V.

Na šibeň hľadel, tam, kde stál ten mrzák,
a na pás, za ktorým dávno nemal kver,
v očiach mu takmer zaihrala slza,
(to pre ten rum a prekliaty likér),
a krk si pekne do povrazu všuchol,
veď aj ten kat je iba proletár,
a keď mu krčný stavec náhle pukol,
len bol Pierre, ryšavý Coquillard.

Do slovenčiny prebásnil: Gregor Papuček