Medzihmly v Malej Pešti
December. Sobota večer. Pred Divadlom Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci stoja na schodoch ľudia a držia pred sebou biele kartóny s textami. Začína sa ôsmy ročník literárneho festivalu Medzihmly. Jeho zakladateľom je scenárista a spisovateľ Peter Balko, rodák z mesta, ktoré opisuje aj vo svojom knižnom románovom debute Vtedy v Lošonci. Nie náhodou toto juhoslovenské mestečko nazývali aj Malou Pešťou. Festival sa v Lučenci koná od roku 2009. Jeho cieľom je prehlbovať kultúrne povedomie v podobe kvalitnej literatúry, vizuálneho umenia, divadla a hudby. Ideou festivalu je prezentácia etablovaných i začínajúcich spisovateľov, hudobníkov alebo divadelníkov zo Slovenska a stredoeurópskeho priestoru. Aj v roku 2016 žije lučenecké divadlo 17. – 18. decembra umením, vo foyer je rušno. Vydavatelia a predajcovia vystavujú nové knihy, ale aj dobovú literatúru či fotografie. V bufete sa najedia nielen oči...
Otvorenie festivalu je v rukách zakladateľa a dramaturga. Potom sa na javisku striedajú literáti, pohybové divadlo, vydavatelia, ilustrátori, hudobníci. Každý, kto sa nerozhodol pre sólo čítanie či individuálne predstavenie svojej práce, má prideleného svojho moderátora. Pohybové divadlo choreografky Stanislavy Vlčekovej, autorské čítanie Zusky Kepplovej, Martina M. Šimečku, Petra Borkovca zhliadlo publikum na efektne zhotovenej scéne. Téma festivalu „zabúdanie“ odznela aj v autorskom čítaní Maroša Hečku, ktorý profesionálne skoro jedným dychom bez prestávky čítal „úryvok“ zo svojho pripravovaného románu až 50 minút. Zaujímavé detaily z minulosti, ktoré opisuje a nezabudol na ne ani po rokoch, v divákovi každou pribúdajúcou minútou navodzovali pocit, že zabudol v najlepšom skončiť...
Presne opačný postup si pri predstavení svojej editorskej a vydavateľskej práci zvolil Kali – Koloman Kertész Bagala, ktorý sa už 25 rokov venuje hľadaniu a prezentácii nových majstrov pera. Edičné plány vydavateľstva KK Bagala a literárnyklub.sk sú arénou, kde Kali predstavuje debutantov i renomovaných slovenských autorov. Zotrváva v presvedčení, že domáca tvorba je zaujímavá a pestrá. Pripravuje množstvo reedícií a nových titulov. No na scéne o svojich presvedčeniach, ideáloch, tvrdohlavom boji s veternými mlynmi, ani talente editora, ktorý vycíti, či text a tým aj autor, je výnimočný, nehovoril. Štyristo vydaných titulov pôvodnej slovenskej literatúry Kalim „objavených“ či známych autorov hovoria za neho.
Na klasickej drevenej stoličke na lučeneckom pódiu moderátor predstavuje aj Vladimíra Ballu, ktorého prvú knihu – zbierku poviedok Leptokaria (aj všetky ďalšie v poradí) vydalo práve vydavateľstvo KK Bagala už v roku 1996. Reč bola nielen o nateraz poslednej knihe Veľká láska, ktorá sa stala v roku 2015, v ankete denníka Pravda v kategórii pôvodná tvorba, knihou roka. Nápadne červený obal, veď láska bola a je večnou témou červenej knižnice, čosi napovedá. Ale dozvieme sa aj viac, napríklad slovami autora, že „samec je nadnárodná kategória“, že „chyby sa časom stali súčasťou interných noriem“. Stačí si knihu objednať v kníhkupectve či cez internet priamo u vydavateľa a prečítať si ďalšie vycizelované výroky či úvahy hlavného hrdinu.
Balla viac ako o obsahu hovoril o tom, čo mal vo svojej tvorbe napísať, čo možno nie... Zaspomínal si na príjemné predstavenie slovenských autorov v Budapešti, kde na 23. Medzinárodnom knižnom festivale v Budapešti (2016) predstavili aj preklad jeho knihy. Tento festival bol výnimočným nielen preto, že na ňom Slovensko bolo čestným hosťom, ale aj preto, lebo pri tejto príležitosti bolo preložených do maďarčiny až 40 titulovpôvodnej slovenskej literatúry. Slovenské hosťovanie v Budapešti sa nieslo v duchu: Dobré knihy robia dobrých susedov. A Balla nezabúda na to, ako sa po vyslovenej pochvale od maďarského kolegu (samozrejme že ju divákom citoval v origináli a preložil aj do slovenčiny), ponáhľal na vlak, aby už nikto a nič nenarušilo ten super pocit, ktorý si odnášal so sebou.
Predstavenie tvorbyMareka Vadasa, autora knihy Útek a autorky ilustrácií Daniely Olejníkovej, bolo originálne už tým, že ukážky z knihy čítali a otázky im kládli dve školopovinné čitateľky z Lučenca. Z odpovedí na otázky je zaujímavé napríklad to, že Daniela nepochádza z výtvarníckej rodiny, naopak, jej rodičia vyštudovali fyziku, brat matematiku. Ale k umeniu majú blízko. Daniela pracuje nielen klasickou technikou, ale k ilustrácii používa aj digitálnu techniku. Niektoré ilustrácie zhotovuje pomocou tabletu a počítača. Má za sebou aj rozprávkový knižný debut Liek pre vĺčika s vlastnými ilustráciami, za ktorý získala cenu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Prvé ocenenie získala už počas štúdií – za ilustrácie k príbehu Slávik (Hans Christian Andersen).
Marek debutoval v roku 1994 postmoderným textom Malý román vo vydavateľstve KK Bagala. Za zbierku poviedok Liečiteľ získal v roku 2007 cenu Anasoft litera, Cenu Bibiany za najlepšiu detskú knihu roka 2004 za Rozprávky z čiernej Afriky a Prémiu Literárneho fondu za rok 1994 za prózu Malý román. V roku 2015 sa v ukrajinskom Ľvove na knižnom veľtrhu Fórum vydavateľov, ktorý je spojený s festivalom Book forum, stretli s Danielou Olejníkovou a rozhodli sa spolupracovať na knihe pre deti.
Marek prezradil, že knihy píše vtedy, keď má inšpiráciu a napísanie knihy Útek o chlapcovi, ktorý uteká spolu so svojím psom Alanom cez mestá a kontinenty, mu trvalo zhruba 3 mesiace. Marekov záujem o Afriku i jej obyvateľov nie je náhodný. Navštevuje Afriku a v malom kamerunskom kráľovstve Nyenjei sa spolu s Emanom Erdélyim, spoluautorom kníh Univerzita a Diabol pod čapicou, stali dokonca poradcami kráľa.
Vydavateľstvo Absynt predstavili bez moderátora jeho zakladatelia. Filip Ostrowski je z poľského mesta Wroclawek, Juraj Koudelazo Žiliny. V roku 2015 založili vydavateľstvo, ktorého cieľom je na slovenský trh prinášať svetovú reportážnu literatúru a fotografiu. Medzi zaujímavé tituly, ktoré im pomohli stabilizovať sa na trhu patrí napríklad kniha „Vojna nemá ženskú tvár“ Svetlany Alexijevič, ktorá získala v roku 2015 Nobelovu cenu za polyfónny literárny štýl. Kniha vychádza po druhýkrát doplnená o pasáže, vyškrtnuté pozorným sovietskym cenzorom pri vydaní v roku 1990 a je doplnená i o nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny.
Ôsmy ročník Medzihmiel nekončil koncertom skupiny a nočnou afterpárty. V nedeľu ráno pokračoval „raňajkami s diskusiou“. Stretli sa na ňom a zaspomínali si starí známi a prišli aj noví priaznivci umenia. Podtitul Zabúdam, teda som... by sa dal po tomto víkende pretlmočiť ako neplánované zabúdanie na „to“, čo nemôže a nedokáže zahmliť „to dobré“, čo napriek všetkému pretrvá možno práve v knihách.
Erika Fajnorová
Foto: autorka