Do mojej knižnice pribudla ďalšia kniha Zoltána Bárkányiho Valkána, slovenského prozaika, žijúceho v Maďarsku.
V roku 1998 mi autor, v tom čase redaktor Ľudových novín, podaroval po prvýkrát svoju zbierku krátkych próz Návrat. Po pätnástich rokoch (v roku 2013) sa mi dostala do rúk kniha drobných próz Jabloň a napokon tá tretia s názvom Balada o starkej vyšla v roku, keď autor dosiahol už svoju sedemdesiatku.
Prv ako pripojím niekoľko hodnotiacich poznámok k literárnej tvorbe spisovateľa, dovolím si nasledovné intermezzo. Keď som v lete roku 1998 prezidentovi Árpádovi Gönczovi odovzdával svoje poverovacie listiny, bez akýchkoľvek okolkov mi začal tykať. „Hallomásból már ismerlek“ – oslovil ma. Onemel som a pánovi prezidentovi som naďalej vykal. Poučil ma však, že v Maďarsku, ak starší začne mladšiemu tykať, potom to znamená reciprocitu. Takže. Pán Zoltán Bárkányi Valkán, tvoje meno je príliš dlhé, ja som o niekoľko rokov starší, preto ťa budem oslovovať Zoli. Verím, že tvoja matka a otec, starká i starký ťa tak oslovovali. Verím, že na oplátku budem pre teba Števo.
Čítal som tvoje krátke prózy. V tej poslednej knižke uvádzaš aj niektoré príbehy v maďarčine. Pre mňa je to lahôdka, lebo ja si cibrím svoju maďarčinu tak, ako vy Slováci v Maďarsku si cibríte čítaním slovenských textov reč svojich predkov. Čítať príbehy ako Gyere, fiam, hazamegyünk, alebo Ballada az öregasszonyról boli pre mňa vskutku zážitkom. Viem, že viaceré príbehy sú autobiografické. Tie ma zaujali najviac. Vraciaš sa do minulosti a vyťahuješ z pamäti spomienky na zážitky v dedine, kde si vyrastal a stretával svojich príbuzných. Slovenskú verziu Balady o starkej som čítal s tužkou v ruke. Podčiarkoval som si niektoré slová a neraz kládol otázku, či výrazom ako na baku, povreslo, strožliak, lichva, rezať sečku, hrotok či dúži orech by rozumela napríklad moja vnučka (už gymnazistka). Veď sám v niektorom príbehu do úst stareny dávaš vetu: „Teraz už sa mi tisnú na jazyk aj také slová, aké som v detstve alebo neskôr ako žena veru ani nepočula. Dlho-dlhočizne som napríklad nevedela, čo je to nudiť sa alebo sa zabávať na správaní mojich už dávno dospelých vnúčat, aj sama chápem, že sú to slová dnešného sveta.“ Náš jazyk je zmenený a súčasnosť je nezrovnateľná s obdobím našej mladosti. Veru tak. Pripomínať dnešnej generácii svet v akom sme my žili nesie v sebe didaktický náboj. Preto vnímam tvoje texty o tom, „aké to bolo“, ako poučenie pre potomstvo, ktoré prichádza po nás. Malo by vedieť, čo sme zažili, s čím sme sa borili a ako sme sa trápili. V tom oceňujem tvoje miniprózy.
Na niektorých českých televíznych kanáloch beží už roky zábavný program s názvom „Kurňa, co to je?“ Program uvádza známy český herec Pavel Zedníček a dvojiciam súťažiacich ukazuje „tajomné“ predmety a pýta sa na čudne znejúce slová. Zábavné sú ich odhady a odpovede. Človeku postmoderny je minulosť predkov totálne zahalená. Z pamäti sa vytráca aj štýl života. Milý Zoli, píš naďalej a odkrývaj záhady minulosti, ktorá bola všelijaká, ale ktorú si prežil a o ktorej dokážeš autenticky svedčiť. Minulosť, najmä tá zlá, nech sa nevracia, ale nech nie je zabudnutá. Tá skutočnosť je a zostáva pre všetkých nás výzvou.
Štefan Markuš
Foto: archív