Aj odchod do civilu môže byť sviatkom. Paľo Kovalčík ho za sviatok aj považoval. Na kasárni sa od samej radosti ešte aj okná chveli.

Nuž a o Paľovi aj veliteľ roty vravel, že patrí medzi tých, čo najťažšie vyčkávajú chvíľu, kedy rotmajster prevezme samopaly do skladu. Najsamprv rátal iba dni, potom si už písal hodiny, napokon počítal minúty, ba aj sekundy.

Za Terou začal chodiť hádam tak pol roka pred narukovaním. Neprekážalo mu, že je dcérou starej vdovy, čo bývala na vzdialenej samote a čo sa dobrého slova málokedy dopočula. Bývali ďaleko ešte aj od nového centra samôt, čo vyrástlo v posledných rokoch na mieste niekdajších ostrovov ľudskej samoty v blízkosti mesta. Ta sa nasťahovali družstevníci. Aj Paľovi rodičia sa nasťahovali do nového. A stará samota? Čože po nej? Zbúrali ju.

Včerajší vojak a dnešný civil vlastnil iba to, čo zvieral v taške pod pazuchou. Ničoho nemal, iba ženiť by sa chcel. Čudné pocity ho zvierali, ako sa tak blížil k novému domovu. Rodičia čakajú. Ako ich pozná – dávno už počítali aj s jeho zárobkom. Čaká aj družstvo. Čaká na jeho vodičský preukaz, čo získal v armáde.

Kto čakal väčšmi – Tera či Paľo? Azda ona. Dva roky diaľav často zastreli jej vieru závojom beznádeje: kto vie, či vôbec budem manželkou Paľa Kovalčíka? V dňoch, keď sa mládenci za múrmi balili, opäť svitla nádej. Mala ho rada. Veľmi ho ľúbila. Čírou láskou dievčaťa osamelých nížin. Lenže ký div, ak dvojročné odlúčenie pričasto rozbúrilo jej myseľ. Neverila diaľkam a neverila budúcnosti. Nik ju neučil viere v tomto vzdialenom zablatenom svete samôt tri kroky pánubohu za chrbtom. Keď prišiel zriedka list od Paľa – potešil ju, lenže šťastnou sa cítila iba vtedy, keď cez dovolenku zovrela jej ruku mocná svalnatá dlaň.

Vraví sa: nastala chvíľa. Tá Veľká Chvíľa. Len či sa nič nezmenilo? Paľove sľuby... Ľúbi ju ešte aj po týchto dvoch rokoch? V listoch niekedy písal aj o podrobnostiach veľkého mystéria, čo nazývame Manželstvom, lenže iné je to na papieri a ináč to vyznieva z jeho tvrdých perí. Ešte aj teraz, po dvoch rokoch. A čo ak ju iba mámil? A tam kdesi ďaleko sľúbil ruku i meno inej? A čo ak teraz povie pravdu, ktorú sa neodvážil položiť na papier?

Ľudia sa v spánku otáčali na druhý bok, keď sa Paľo doteperil domov. Prvá zvesť, čo ho vítala – keď chce, už zajtra môže nasadnúť do kabíny družstevného nákladného auta. Vraj to odkazujú súdruh predseda.

Po pravde: Tera túto noc oka nezažmúrila. Potajomky azda aj snívala o tom, že jeho cesta povedie najsamprv k nej. Nenapísal, kedy presne príde, iba toľko, že v utorok. Akiste si utrhne toľkú chvíľu, aby mohli byť spolu aspoň pol hodinky.

Ráno jej brigadír rastlinárov len tak cez zuby prehodil, že Paľo už robí. Družstevného šoféra.

Zmĺkla. Navštívi ju. Večer istotne príde. Lenže s akým chýrom, s akou zvesťou... Sám pánboh vie.

Terina matka si inokedy psí brechot nevšímala, ale teraz večer, keď sa havkáči rozžalostili, vedela naisto, že to môže byť iba Paľo.

– Ide, – odvetila dcére, ktorá sa vrtela v kúte kuchyne.

Tie najkrajšie šaty viseli na háku zo štyri dni. Tera ich nemusela dlho hľadať. Ani dlho obliekať. Oboma dlaňami si prihladila živôtik i sukňu a zovrela pery, ani keby tak chcela utíšiť vzrušené srdce. Prižmúrila oči, aby lepšie videla drobným okienkom do hustej čiernej noci.

Nie, von vyjsť sa neopovážila. Ticho drobnej kuchyne, čakanie v tme a horúčka nádeje jej zmrazila v hrudi slová. Hoci nechcela toho povedať veľa, iba materi toľko, nech vyjde ta von, nech sa pozrie, či to tie psiská nenaháňajú nocou zajaca – a ony sa plašia, že to človečina.

Kým pozbierala v mysli to, čo nevládala vysloviť, rozplynula sa jej strnulosť v dunení ťažkých mužských krokov. Dvere boli ďaleko, ale jej stačil jediný skok, aby zdrapila drevenú kľučku, vykmasla temer dvere z pántov a kým prišla k sebe, plakala už na Paľovej hrudi. Aké tu pozdravy? Bozk na ústa, ešte raz...

– Poďte dnuká, Tera, vítaj, syn môj, – zaznelo z pološera drobnej kuchyne. – Naá nech si ťa obzriem zblízka... Ale si sa u tých vojakov počlovečil! Ale ťa je kus chlapa... Naá vidíš, ja už len starnem, lepšie by bolo, keby ma nebolo. Nie som ja už veru potrebná nikomu...

Rozkašľala sa a kašeľ zatriasol stareniným telom.

– Juj, mamka, len mi teraz nezačnite s tou starou pesničkou! – prerušila ju Tera a utrela zásterou stoličku pre Paľa.

Málokedy zvykne ona materi protirečiť, len teraz, v tejto chvíli to z nej akosi vybúšilo. Nech by matka povedala čokoľvek, ona by jej odsekla, aby dokázala sebe i svetu, že náleží Paľovi, stojí pri Paľovi. Oprela sa oňho a prižmúrila viečka, aby celým telom precítila, že patria k sebe.

Paľo vrhol pohľad za odchádzajúcou starenou. Chcel byť s Terou sám. Cvakol záver tašky a mládenec zdvihol oči k dievčine:

– A toto je pre teba...

– Paľo... Zo žoldu?

– Tak... A keď som to kúpil, ťažko mi bolo, nevedel som, či sa ti to zapáči. Chlapci vraveli, že sa potešíš. Nuž ale čo môžu chlapi o takých veciach vedieť ?... Ani ja neviem...

Ešte nikdy nechmatla po veci tak ako v tej chvíli. Privinula si k hrudi škatuľku. Keby tá petrolejka nečmudila, ale svietila, mohol zočiť slzy, čo sa jej zaligotali v kútikoch očí. Ani malé dieťa, čo dostalo prvú bábiku. Strelila očami po všetkých kútoch, božemôj, len teraz nech nepríde mama, božemôj, iba kým to schovám na policu za kanvy. Pretože toto neprezradím nikomu, toto sa nesmie dozvedieť nik, toto je dar iba pre mňa, jedine pre mňa...

Zlaté náušnice. Po akých vždy túžila!

– A... a nedáš si ich ? – ozval sa Paľo, ktorému sa ťažko darilo schovať pod dôstojným mužným výzorom radosť z Terinho naivného nekonečného šťastia.

Bol by ju chcel vidieť s náušnicami a bozkávať ju, ale tak, ako to zvykol vravievať desiatnik Baláž, keď už mal v sebe siedme pivo: bozkávať dovtedy, kým náušnice nezmeravejú...

Tie letmé bozky z nádvoria túžili po opakovaní. Horeli na perách. Dva roky odriekania stačili. Mládenci sa aj posmievali, aj tie neumyté papule sem-tam čosi prehodili, lenže on nie... Teraz by im vedel ukázať, že Paľo Kovalčík je chlap na mieste. Aj vtedy by im bol vládal ukázať, lenže ľúbil iba jednu. Iba jedinú, ale tú veľmi.

Spod viečok si premeral Teru. Nie ako verenicu... Ako ženu! Pekná je. Dlhé čierne kadere až po samé plecia. Z krátkeho rukáva tmavobelasých šiat belie sa okrúhle, svalnaté rameno. Ruky skrížené na mocnej hrudi, čo sa ide pri vdychu roztrhnúť. Telo samý sval. A ten plný driek... Koľko zmyselnosti môže driemať pod tým jemne narysovaným oblúkom perí?

Posadil si ju k sebe. Oprela sa mu plecom o hruď a hlava jej spočinula na jeho ramenách. Bohaté kadere oviali jeho horúcu tvár. Privrela oči, pretože sa jej zakrútila hlava, vyschli ústa a jazyk znehybnel...

Paľo sa zachvel. Naklonil sa nad jej tvár, mocne si ju privinul k sebe a pritisol svoje ústa na jej horúce pery, žeravú tvár a planúce čelo. Horúce objatie ho temer zabolelo.

Dievčina v jeho objatí stratila sily. Zachvela sa, keď si zmyslela na čosi, čo ju predtým nikdy ani nenapadlo. Keby... keby ma teraz Paľo... urobil svojou.

Milujem ho. Budem mu manželkou. Zostal mi verný! Zostal a prišiel a jeho objatie nebolo ešte nikdy také mocné ako teraz. A ja viem, cítim, že Paľo to chce, Paľo veľmi chce, len sa hádam neodváži... A ja nemám síl povedať nie. Ako by som aj vládala? Veď je môj, veď som jeho...

– Ľúbim ťa, – zašepkala.

– A ja ťa tiež. Ale veľmi.

– Dokedy?

– Naveky...

Zachveli sa obaja. Jeho ruka...

– Naále, aké je tu ticho, – hundrala starena. – A ja som si povedala, reku: odišli ste, kuchynské dvere nechali dokorán. Ktosi trafí prísť...

Čaro tej chvíle pominulo. Zostala iba horúčosť v lícach a triaška v tele. Tera sa temer hanbila, ako tak hľadela na mater. Čo mohla vidieť? Hádam aj nič... Ale to búrlivé ticho prezrádzalo samo o sebe dosť, čo sa v kuchyni deje alebo čo sa udiať má.

– A mala by si si ľahnúť, – ozvala sa starena. – Zajtra treba robiť, ustatá budeš, no.

Paľo zaškrípal zubami a sklonil hlavu. Kým Tera nie je jeho ženou, paňou domu je jej mať. A ak už raz povedala, že treba do postele... Lenže ja odtiaľto nepôjdem, kým si svoje nepoviem. A niet čo vyčkávať. Môj samopal visí opäť na stojane v sklade, páchnem naftou, pracujem, nuž nastal čas, aby som sa oženil. Aj rodičia...

Nuž súhlasiť práve súhlasili, len ľúbiť Teru nebudú. A neobľúbia si ju nikdy natoľko, aby ju prijali za nevestu... Čudné reči viedli.

„Hja, keď je láska veľká, nuž aj hory prenáša... A len si bývajte u nich, u Tery, akže sa tak milujete, aj tam budete šťastní... A nás už len navštíviš, ak ti zvýši Čas..."

– Vezmeme sa, ujčiná, ľúbime sa. Lenže radi by sme tu prebývať, – vyhabkal zo seba náhlivo.

Stará pridrobčila k stolu, šatka na pleci, vlasy rozpustené poniže pliec. Zastonala a posadila sa. Zahľadela sa na dcéru, ani čo by jej chcela z očú vyčítať radu, ako odvetiť. Veď my dve sme už o tejto chvíli neraz hovorili aj snívali. .. A čo sa Tera neozýva, čo mi nepomôže?

– Naá, syn môj, naá, keď aj tvoji rodičia takto... nuž vy len buďte šťastní ako sami najlepšie viete... A kde sme sa doposiaľ my dve pomestili, nájde sa miesto aj pre tretieho...

Mnohohlasný psí koncert vítal šťastného mládenca, ktorému neprekážalo ani bezodné jesenné blato, aby si po ceste hvízdal. Aká tu únava? Trielil k domovu, k novým družstevným domom. Záprahy sa hrnuli po novej makadamovej hradskej do mesta na trh. A jemu stačili dve hodiny spánku.

Kto bežal prvý s veľkou novinou k susedom ? Bohvie! Isté je len toľko, že na druhý deň už celá dedina vedela o chystanej svadbe.

Slovo o večnej vernosti a láske vyslovili v poslednú novembrovú nedeľu. Predobedom na obecnom dome, poobede v mestskom kostole. Podľa katolíckeho obradu. Nech sa rodičia tešia.

Novembrový dážď polieval nížinu neprestajne už po tretí deň. A lial sa za krky ešte aj vtedy, keď sa Paľo so svojou polovičkou vybrali vo dvojici k novému domovu na starú samotu. Pešo. Ako poslední, čo opustili Kovalčíkovský dom. Terina matka ešte pred večerou poprosila Paľa, aby ju dakto odviezol domov, nevládze ponocovať. Vozom ju vyviezli. Tak prikázal Ján Kolompár, predseda družstva. A mladí merali cestu pešo zasa preto, lebo Paľo prisľúbil rodičom, že tu zostanú aj na noc. Lenže s Terou nepohne ani dobré slovo, ani plané. Ona veru u Kovalčíkovcov nezostane, ešte by si nebodaj pomysleli, že tu chce nová nevesta zostať natrvalo. A mater doma čaká. Aj sa jej mohlo medzičasom čosi prihodiť, no nie!? Nuž jednostaj dobiedzala do Paľa, aby už len išli.

– Ale veď uvidíme, ako im to pôjde, – zavrčal Pavol Kovalčík žene, keď sa Paľo a jeho žena vytratili. – Hádam sme aj my len takto začínali a nenariekame. A hádam je aj dobre, keď sú začiatky ťažké. Väčšmi si ocenia to, čo si raz nahonobia. Ak nahonobia. Lebo všetko záleží od ženskej...

Komu chcel Paľo dokazovať svoju pravdu? Rodičom, či sebe? Kto by aj vedel povedať. Tie dva roky v práci uleteli mihom. Mesiace bežia, peniaze nachádzajú cestu do domu. Iba jeho doma nikdy nebolo. Jazdil po všetkých kútoch krajiny, často nebýval doma aj zo tri-štyri dni.

Keď' sa po takej vyčerpávajúcej túre náhlil domov k žene, nikdy neprišiel s prázdnymi rukami. Najsamprv vláčil drobnosti, potom už látky na šaty, aj také drobné črievičky just na končeky prstov, šály, šatky, rukavice a všeličo, po čom Tera zatúžila.

Opätovné stretnutia budili opätovné vzrušenie. Mladá žena vedela byť neskonale vďačná za akúkoľvek drobnosť a spoločne sa tešili novým veciam. Dokonca v nich skrsla myšlienka, že o rok by mohli azda pomyslieť aj na auto...

Kabelka, ktorú teraz Paľo vybalil, vyčarila na jej perách úsmev. Zvrtla sa. O chvíľu stála pred ním v šatách, čo považovala za najkrajšie, obula si nové črievice, prevesila si kabelku cez ruku a poprechádzala sa pred vysokým nástenným zrkadlom. Paľo sa usmieval módnej prehliadke, usporiadanej iba na jeho počesť. Podišiel k žene, objal ju a vybozkával líčka. Je pekná. Ale tie šaty jej už nepristanú... Ba pristanú, lenže... Darmo, už sa nehodia. Tera čaká dieťa!

Pavol Kovalčík si našiel chodník k mladým. Nuž zvedavosť ho ta hnala. Ako ďaleko to dotiahli. Tera nedbala. Aspoň sa mala komu pochváliť novými haraburdami, poukazovať ich, chváliť si Paľa, aký je k nej milý a poriadny. Ešte aj rádio sa chystá kúpiť. So siedmimi tranzistormi. Také zahraničné! A bude po nude v drobnej samote.

Svokor počúval chvály tak trochu na kyslo. Zaťal zuby, lebo život dokazuje, že on mal pravdu. Tera je baba, čo celkom pomútila synovi gebuľu. Čo lepšia ženská by ťažko zarobené Paľove groše odkladala a šetrila, lenže táto sa fintí, oblieka sa, dá si kúpiť rádio aj šuštiak a boh ho vie čo ešte.

Z niekdajšej panej z Nemajniču sa stala milostivá pani! A to všetko zo zárobku jeho jediného syna, ktorý drhne dňom i nocou ani kôň. Márne, veď si toho Tera ani vážiť nevie. Vyhadzuje peniaze na márnosti... A či kedy chcela moja žena črievice? Na samote, do blata. Načo? A toto sú dnešní mladí. Aj na družstve si takto porábajú.

Starý Kovalčík zaškrípal zubami. Takto to ďalej nepôjde. O syna mi ide! Ja mu dám – zarábať na takéto ničomnosti! Iní mladí aspoň zarábajú. Ale Tera ani nepracuje. A toto nie sú Paľove nápady. Paľo bol vždy poriadny. Nikdy ho nebavili nákupy. Iba šetrenie. My sme ho tak vychovali.

A vyslovil všetko, čo si myslel.

Tera dlho mlčala. Potom sa rozplakala. Ako presvedčiť svokra, tvrdohlavého dedinčana, čo verí iba vlastnej hlave? Vadiť sa s ním? Čo na to povie Paľo? Vznietiť vojnu medzi synom a otcom?

Nie... len to nie. Radšej to strpí, radšej bude ticho, nech je svokrovi po vôli... Nech je medzi nimi mier. O zvade nepovedala ani Paľovi. Tranzistorák mlčal po celé dni a nové šaty zhltla čierňava skrine.

Paľo brázdil po svete ďalej. Za volantom nákladného voza. Nikdy nie sám. Dvaja-traja vospolok. Závozníci.

Z mesiaca na mesiac je čoraz viac ukonaný. Často, keď odstaví prehriatu mašinu, oblíže si dopukané pery a zamyslí sa: a teraz poďme ho, do blata, vyšliapať dlhé kilometre k manželke.

Musel byť nesmierne unavený, keď zostal po prvý raz u rodičov na noc. Nebolo chuti, ale najmä síl, aby sa doterigal domov. A nepomohol ani Trabant. Škoda zaň bolo toľko peňazí. V zime ho treba odstaviť na špalky. Aj zjari. Aj na jeseň. Blato, blato a blato...

A vôbec – auto poslúžilo iba starému Kovalčíkovi, aj jemu len na to, aby sa mohol ešte raz vyvŕšiť na neveste. Lebo veď kto iný by aj mohol zapríčiniť toľký nerozum, ak len nie táto márnotratnica? Istotne ona nahovorila Paľa. Darmo, žena je aj podľa Písma nádobou hriechu... Takáto ženská je nenásytná. Nikdy na tej bohom zabudnutej samote nedýchal ani len cigánsky kôň a dnes sú tej babe málo aj črievice! Otcovské srdce sa upokojilo iba vtedy, keď zistilo, že Paľo spáva častejšie u nich ako u vlastnej ženy.

Paľo ďalej chodil po svete. Taký šofér toho vidí i počuje neúrekom. Vidí, ako sa svet vrtí doma a vidí, ako sa krúti inde. S oboma závozníkmi si dobre vychádzal, veď boli rovesníci, len si ho často doberali, aby sa tak neuzatváral. A veď sme chlapi, boha jeho, zaflámujme si, no! Takéto chodenie po svete je tak pre otrokov, uťaháme sa, treba sa občas trochu uvoľniť. Zabavíme sa a ráno pôjdeme zasa ďalej, naložíme, vyložíme, robotu si urobíme ako sa patrí, komu tým ublížiš, ak pôjdeš s nami?

Musel. Nie preto, že ho nabádali, lež preto, lebo jemu samému sa zachcelo. Nie z ledačiny. Kdesi na nížine narodil sa Paľko. Nuž na synovo zdravie. Narodil sa tak, že otca ani doma nebolo. Ale keď zablahoželajú a zazdravkajú, zaplatiť treba. V priateľskej trojici závdavok na krstenie.

Dym z cigariet a sporé svetlo. V boxoch vôkol steny ani za dlaň miesta. Iba prostredné stoly sú prázdne.

– Pivo, – zahrmel Fojtáš.

– Tri pivá, – doložil Paľo gavaliersky.

Obstarožný čašník si premeral hostí skúsenými očami, čo za dlhé roky v nočnom šere veľa toho videli. Nahrbil ubolenú chrbticu a zdvorilo nalial z troch fliaš do polovičky vysokých pohárov. Ako sa pánom patrí naliať. Bohatá pena zašumela a obrus zvlhol. Vypime si! A pozhovárajme sa... O mestských ľuďoch. O ľuďoch v tomto meste. A o tom, ako ináč žijú. Robí aj mestský človek, no môže sa aj zabaviť. Ako mu je vôľa.

Lokálom sa rozniesla vrava. Niekde nablízku hádam skončilo kino. Za vedľajším stolom sa usadili štyri mladé ženy. Takých u nás ani nevidieť. Šaty... Hotová báseň! A nevysedávajú ostýchavo, mĺkvo, ako tie naše zákonité a počestné, čo pod stenou žmolia vreckovku, ale tieto sa hlasne smejú a hlučne sa rozprávajú.

Traja muži zmĺkli. Po desiatej šťúply holohlavý trpaslík prebehol po klávesoch klavíra. Rozozvučali sa bicie a zavyl saxofón. Ako to vravieval desiatnik Baláž? Po piatom pive sa stáva nálada srdečnou. Na tanečnom parkete sa ľudia rýchlo zblížia. Tam sa neostýchajú ani u nás doma, kde triatridsať párov očú jazyčnatých bosoriek striehne, kde držíš ruku na chrbte svojej tanečnice a či sa ti prsty nešmýkajú...

A ako pekne spieva táto platinová ženská na pódiu... ejha! Ani v rozhlase, no! Desiatnik Baláž hovorieval o piatom pive, no za Paľovým stolom sa toho minulo trošku viac, lebo mu prestalo chutiť. Jazyk zatúžil po koňaku.

Koňak je čarovný nápoj. Dá ti zabudnúť, že na rukách ti tvrdnú mozole od volantu, že páchneš naftou od hlavy po päty... Koňak je živá voda, slabým dáva silu, mocným ju znásobuje.

– Zatancujete si so mnou? – obrátil sa Paľo k susednému stolu.

Plavovlasá krásavica prikývla. Nie hanblivo, ako tie naše devy, ale dôstojne a sebavedome, ako sa na dámu patrí. Zavesila sa do svalnatého ramena v prepotenom zamastenom menčestrovom saku.

Obzrieť si ju stihol iba na parkete. Zamatové šaty sa jej priam lepili na telo. A výstrih... Paľo radšej odvrátil oči na upotené čelo tučného saxofonistu, pretože sa mu hlava zakrútila od sladkej vône.

Krátke vlasy, ale starostlivo učesané. Krk radšej dlhší než krátky. Driek... radšej z neho trošku ruku odtiahol. Moderná pestovaná žena.

Takúto by bol chcel vidieť Teru. Márne. Tera je iná. Márne na ňu vyhadzujem more peňazí, nikdy nebude takáto. Skutočná, naozajstná mestská žena.

Zvŕtali sa. Po treťom tanci vedel, že sa volá Zuza. Po piatom vedel o nej už viac než ona sama. Jej život, bolesti. .. no všetko. Aj to, že nikdy nevystáva z domu po polnoci. Nie je taká. Deti zverila susede, aby si trošku prevetrala hlavu po ťažkom pracovnom dni, ale slovo nikdy neporuší. Sľúbila, že do polnoci bude doma.

Paľo skrivil pery.

– Smel by som vás...

– Tykáme si, – zašepkala.

– Smiem ťa... odprevadiť?

Rozmýšľala.

– Neviem, – povedala a sklonila hlavu na jeho rameno.

Z predizby doliehalo tiché šepkanie. Potom buchli dvere. Akiste ide domov suseda. Pohodlnejšie sa usadil v kresle. Ešte nikdy v takomto pohodlnom čomsi nesedel. Stojaca lampa s červeným tienidlom zafarbila pološero do fialova. V susednej izbe spia deti... Deti, čo nesmierne ľúbili otecka. Deti, ktorým vzala otecka nehoda. Čakajú ho. Nevedia ešte, že už nikdy viac nepríde. Ešte sú malé.

Matný ligot vysokých pohárov na úzkych stopkách ho vzrušil. Nikdy predtým neochutnal šampanské. Len desiatnik Baláž vravieval, že je to nápoj bohov. Zuza naliala. A Paľo si uvedomil, že po mori piva a koňaku mu chýbal práve tento lahodný nápoj, aby celkom vytriezvel. A aby si zvlažil suché pery. Vnímal jej postavu čoraz zreteľnejšie. Ani keby bola rozsvietila obrovský tmavý luster nad ich hlavami. Pripila na jeho zdravie a položila pohár na stolík. Spoza ligotavého hodvábu županu zasvietila jej bielizeň. Strhol ju k sebe.

Nohou odkopol zo zásuvky prípojku lampy.

Tma...

Znova ju uvidel až na svitaní, keď prvé zore premohli tmu. Ležala popri ňom bezvládne, s dlaňami pod temenom, a jej nahé ramená boli slabé a bezbranné. Pootvorené pery sa jej chveli. Spala. Paľo nechápal, ako môže toto žieňa po jeho boku spať. On sám nevládal ani oko zažmúriť.

Betón pod kolesami ubiehal monotónne. Paľo dnes nepredbiehal a nehnal motor. V hlave mu vírila predošlá noc. Nezaháňal dorážajúce myšlienky.

Zuzu treba pochopiť. Nie je taká... Ak so mnou hej, nuž iba preto, lebo sama priznala: chce ma. Chce manžela. Treba ju pochopiť. Má iba dvadsaťšesť rokov...

Most, ktorého piliere položila medzi pekným Kovalčíkovským domom a zablatenou samotou pred piatimi rokmi láska, sa začal zachvievať. Stačil vánok, aby sa zatriasol: Zuzin dych.

Víchrica po tichu pred búrkou.

Muž tvrdej tváre za volantom zaťal zuby a v duchu zasyčal: preč zo samoty! Preč s celou minulosťou! Neprivyknem tu nikdy. Chcem viac, chcem sa mať lepšie! Ešte aj v armáde mi bolo lepšie ako teraz. Videl som kus sveta, neviem si zvyknúť, nevládzem...

Nitky, čo ho kedysi viazali k Tere, sa začali trhať nie tejto noci. Po prvý raz hádam vtedy, keď bol ukonaný a zaklopal na otcovské okno. Kdesi musela tlieť pahreba, ktorej stačila kvapka oleja, aby sa vznietil oheň. Jeho plameň chce spáliť všetky mosty. U Zuzy sa prvý raz v živote cítil naozaj dobre.

Postaral sa, aby prvé stretnutie nebolo posledným.

Na Vianoce ešte navštívil manželku a syna. Dvojročný Paľko sa mal k svetu, ale záujem o otca čoskoro utlmil záujem o darčeky. Najmä o tú raketovú motorku, čo ihrala toľkými čudesnými farbami.

S Terou sa nepovadil. Ani dávnejšie, ani teraz. Nikdy.

Žiadosť o rozvod podal na súde v máji.

Pred sudcom a dvoma ženami po jeho boku neváľala Tera vinu na nikoho. Iba pravdu vravela, iba toľko, čo vedela a len to, čo sama skúsila. Ako sa to všetko začalo...

V ten večer sa starý Kovalčík obesil. Na vyschnutú vŕbu v cintoríne. Visel na opratách. Našli ho nad ránom. Čistý májový dážď stekal po jeho vyblednutých lícach. Ani keby plakal. Vychladnuté, mŕtve nohy v čižmách viseli nad ružovým krom, ktorého rubínová farba zvestovala nový život, novú vesnu.

Pochovali ho na druhý deň poobede neďaleko ružového kríka.

Po pohrebe Tera zmĺkla ešte viac. Svokor zúčtoval so životom i so svojou vinou – ak dáku mal, lenže tá je neviditeľná a nehmatateľná, tú spáchal ešte vtedy, keď si syna vychovával, nie vtedy, keď ho začal od manželky odrádzať – lenže jeho tragédia nemohla napraviť Terin život.

Paľo sa odsťahoval ešte vtedy, keď Tera bdela nad mŕtvym. K matke. A opäť jazdil nákladným autom po krajine. Stretali sa iba z času na čas.

Pokorila sa. Raz, keď vyliezal z kabíny, sklonila čiernu hlavu a podišla k nemu... Vráť sa, vraveli jej pery, oči, duša, srdce... Vráť sa k nám. Vráť dieťaťu otca... A keby si chcel, odsťahujeme sa do mesta, nech si mama pomôže sama; budem ti taká mestská, ako tá druhá...

Ale Paľovo srdce jej už nepatrilo. Zostala sama. S dieťaťom. Opatrovala matku, ktorá chorľavela a zaklínala sa, že nikdy nechce vidieť lekára.

– Nech sa deje vôľa božia... Proti smrti lieku niet, – vravievala, najmä vtedy, keď dcéra vláčila choré dieťa do nemocnice.

Tvár mladej ženy poznačil bôľ. Veľa plakala? Ktože ho vie? Či potrebovala pri plači svedkov? Nikomu sa ani slovíčkom nesťažovala. Zápolila s osudom, ktorý jej podľa matky nadelil sám pánboh.

Kamže pôjde, čo si počne? Či by jej samej nebolo najlepšie tam niekde v blízkosti starého Kovalčíka, pod ružovým krom?

Paľko v posteli zastonal. Strhla sa. Pohladila červenú tváričku, čo horela v horúčke.

Aká to smrť? Akže ja nepotrebujem tento život, to ešte neznamená, že život nepotrebuje mňa. Život. Paľko. Dieťa, ktoré má iba mňa. Dieťa, ktoré vychovám a v ktorom budem ľúbiť toho, kto sa k nemu už nikdy nevráti.

Predsedu družstva prekvapiť nemohla. Z tisícerých vrások, čo rámovali jeho tvár, hľadeli na ňu múdre sivé očí, zdedené po nespočetných predkoch, ktorí sa na tejto nížine od nepamäti ruvali so životom.

Nedal jej dohovoriť...

– Hybaj, – povedal nahlas a drsne, lebo ináč vravieť nevedel. – Hybaj a nevykladaj... Viem, viem, všetko viem, – vzdychol si. – A veď nejako už bude... Hybaj... Hybaj... Teraz choď domov. A ráno... ráno sa už pre teba nejaká robota nájde...

Vyprevádzal ju zrakom. A azda sa aj tešil. Nie preto, že má o jedny pracovité ruky viac. Skôr preto, lebo ho tešil pohľad na ženu, na jednu z tých mnohých, ktoré sú silnejšie než smrť a silnejšie než sám život.

Ilustrácia: Ondrej Lukoviczký