K poézii novopečeného deväťdesiatnika, básnika Juraja Dolnozemského

V súvislosti s báčikom Ďurkom sa mi vynárajú v mysli spomienky, z ktorých dve sa viažu k nášmu spoločnému rodisku, k mestečku Slovenský Komlóš. Prvé, čo mi prichádza na um, je skutočnosť, že sa obaja citovo viažeme ku Gajdáčovej ulici: ja som sa tam narodila a jeho rodinný dom, kde dodnes žije, sa nachádza práve na tejto ulici. S báčikom Ďurkom som sa stretla prvýkrát ako deväťročná školáčka, na vychýrenom komlóšskom kúpalisku, kde cez letné prázdniny viedol kurzy plávania pre deti. Pamätám sa, ako trpezlivo nás učil základné techniky plávania v hlbokej vode veľkého bazéna. Môj otec bol jeho priateľom, ktorému ukázal aj rukopisy svojich prvých básní. Každú báseň napísal na osobitnom liste, ceruzkou. Vtedy ešte neboli počítače, bolo to niekedy v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Myšlienky vyjadrené v básňach akoby vytryskli z duše môjho otca. Pohrúžil sa do nich a memoroval niektoré, ba v úzkom rodinnom kruhu ich aj recitovával. Tak som sa dostala do kontaktu s rodiacou sa poéziou niekdajšieho plavčíka, nádejného poeta ešte predtým, ako začal koncom 70. rokov publikovať. Podobne ako otca, aj mňa oslovujú básne nášho komlóšskeho pevca svojou úprimnosťou, jednoduchosťou a čistotou, stvárňujúcou na malej ploche celé dejiny a mentalitu Slovákov žijúcich v južnodolnozemskom priestore. Na tomto mieste blahoželám báčikovi Ďurkovi k jedinečnému okrúhlemu životnému jubileu a prajem mu pevné zdravie a chuť do písania nových básní plných jeho životných múdrostí.

Básnik rovín Juraj Antal Dolnozemský sa 14. novembra 2018 dožíva 90 rokov. Z pohľadu dejín ľudstva je to nepatrne malá doba, no z pohľadu jednotlivca – smrteľníka je to veru obdobie plné výhier a prehier, nádejí i sklamaní, smútku a radostí, ako aj nadobúdania životných skúseností a múdrostí. O tom nás presviedča poetov celý pracovitý a statočný život [Zatiaľ mu vyšli tieto zbierky básní: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006), Živé korene (2013)], ozývajúci sa aj v jeho básňach, v ktorých zostáva vždy identický, respektíve totožný so sebou samým:

„Zďaleka prišiel som, / prebrodiac vŕšky-jamy. / Dobitý, doráňaný. / Až zo dna prišiel som / (ako sa to dnes vraví), / cez neprajnosti, klamy. / Studené závisti, / ako jesenné dažde, / oči mi zašľahali. / Len moje nádeje, / jak vetry vlažnej jari, / zelené listy mali. / Guľôčky drobných perál / po čele leskli sa mi, / tvárou mi stekal znoj. / Po blate, po ľade, / nikdy nie narovnaný, / niesol som osud svoj.“

(Zďaleka, Večerný dážď, s. 47.)

V týchto veršoch sa v zhustenej forme stvárňuje prekážkami plná životná púť lyrického subjektu, ktorý vo svojich génoch nosí aj dejiny svojich predkov, s ktorými sa stotožňuje a ich ťarchu nesie pokorne a vytrvalo aj za nepriaznivých okolností. „Blato“ na jednej strane symbolizuje dolnozemskú čiernu, žírnu, úrodnú pôdu, na strane druhej úmornú prácu na nej, kým „ľad“ odkazuje na chlad, na odmerané ľudské vzťahy a na nedostatok lásky a porozumenia v tomto prostredí. Poet je úzko zviazaný s dolnozemskými kultúrnymi tradíciami, čo sa prejavuje v jeho aktívnej účasti na ich zachovávaní, rozvíjaní a odovzdávaní mladším generáciám. Inšpiruje sa rodným krajom, drobnými momentmi dedinského života, láskou, priateľstvom, príležitostnými aktivitami, týkajúcimi sa svojej národnosti, ako aj rôznymi všeľudskými otázkami. K jeho poézii sa vyjadrili renomovaní odborníci v oblasti dolnozemskej literatúry (napríklad Peter Andruška, Vojtech Kondrót, Michal Harpáň, Dagmar Mária Anoca), ktorí vlastne už všetko podstatné o nej povedali. Uvedomujem si preto, že tradičnou interpretáciou by som sotva mohla pridať niečo nové k ich konštatáciám. Z tohto dôvodu siaham po iné východisko, s cieľom objaviť niektoré, zatiaľ skryté významy poézie Juraja Dolnozemského.

Čitateľ sa v Dolnozemského básňach často stretáva s činnostnými slovesami tkať a pliesť, ktoré podľa mojej mienky v rámci celej autorovej tvorby zaujímajú dôležitú funkciu. Ak uvážime, že slovo text pôvodne znamenalo tkanivo, môžeme tento význam slovies dať do súvislosti s postmoderným spôsobom textotvorby. Postmoderna vníma text ako tkanivo vzájomne prepletených vlákien textových fragmentov a citátov. Spomeňme na tomto mieste významného, tiež komlóšskeho spisovateľa Pála Závadu, autora románu Jadvigin vankúšik (Jadviga párnája, 1994), ktorý už v titule uvádza druh tkaniva (vankúšik). To vlastne odkazuje na spisovateľov spôsob písania, ktoré možno chápať ako tkanivo textov rôzneho druhu. U Dolnozemského však nejde o to. Slovesá tkať a pliesť používa vo svojom primárnom význame, z čoho vyplýva, že sú totožné so svojím zvyčajným významom. Nemožno mu však uprieť, že spontánne vycítil podobnosť medzi tkaním a písaním, a objavil tak súvislosť dvoch archetypálnych pracovných činností, pri ktorých zaujímajú dôležité postavenie ľudské ruky. V básnikovom vedomí slovo je niťou. Niť konotuje ženský rod, konkrétne matku, tkajúcu osud svojho syna. Slovesá tkať a pliesť vyjadrujú typickú ženskú činnosť, výsledkom ktorej sú rôzne tkanivá. Niť a povraz sú atribúty pramatiek, čo poukazuje na silnú väzbu autora s minulosťou. Tým, že básnik preberá od matky túto prácu a púšťa sa do „tkania“, demonštruje kontinuitu minulosti a súčasnosti, ako aj splývanie ženských a mužských úloh:

„Máš / a nosíš ich / v sebe / utajene, / ako matka / pod srdcom / decko, / asi nevieš, / ani necítiš, / čo znamená slovo, / všetko, / vlákna záhady / a skutočnosti / splietaš v povraz, / po ktorom sa chceš / z každodenného / namáhania / spolu s blaženosťou / dostať / do budúcnosti, / lenže tebe ešte / chýbajú k tomu / korene cnosti.“

(Nároky. Ťarcha páperia, s. 34.)

Týmito veršami básnik demonštruje priority svojho života: zachovávanie praotcami zakladanej kultúrnej tradície, vrátane materinskej reči, jej pestovanie a obnovenie v súčasnom globalizovanom svete, túžbu napĺňať ju novým obsahom, dať jej novú funkčnosť (tak slovám, ako aj predmetom, reprezentujúcim starý roľnícky život). V záujme toho je odhodlaný urobiť všetko, čo len vládze:

„Už vidím nevľúdnu budúcnosť / preto tie drahé slová / do košele si zatkám / aby svietili / keď im svietiť treba / a dušu predčasne / si nepredali / za neistý kus chleba.“

(To tretie pokolenie. Ťarcha páperia, úryvok, s. 58.)

Básnik narába so slovami ako matka s niťou a vykonáva hodnototvornú činnosť. Táto jeho aktivita odkazuje aj na povahové vlastnosti typického Dolnozemca, na jeho pracovitosť a zručnosť. Košeľou zo slov vyjadruje svoju slovenskú totožnosť a vernosť tradíciám. Košeľa symbolizuje samého človeka, smerovanie jeho myslenia, konania, predsavzatia, ako v našom prípade aj angažovanosti v slovenskom, dolnozemskom kontexte. Tento význam košele sa uplatňuje aj vtedy, keď sa obracia na svojich rodákov s ústretovým gestom:

„Za srdcami vašimi idem, / moje milé, staré matky. / Za vami stále vyzerám, / vy neznáme babky. / Kráčam smerom ku slovám, / po našej ceste. / Vy jemné hlasy, / len ma neste! / Slová naše, / vy dar živý, / vy dar drahý, / do vás sa odievajú / naše snahy. / Krajania! / Volám vás / ku slovami bohato prikrytému stolu. / K obedu zoberme si každý / košeľu čistú a novú!“

(Smerom k slovám. Večerný dážď, s. 66.)

Oblečenie si čistej košele konotuje mravnú čistotu, úprimný zámer hostiteľa voči pozvaným. Lyrický hrdina dáva najavo svoju otvorenosť, uvoľnenosť, bezprostrednosť a dôveru voči hosťom. Jeho pohostinnosť môže však poukazovať aj na jeho zraniteľnosť, veď v dobe, keď „svet je samé bojište“, vystúpiť nezahalene, s otvorenou náručou, je, zdá sa, idealizmus, pripomínajúci romantického hrdinu, zápasiaceho s celým svetom, aby napokon zahynul. Básnik sa pripravuje na veľký romantický čin, keď chce hosťom odovzdať svoj básnický závet. Vytvára z tohto aktu slávnosť. Výnimočnosť chvíle zvýrazňuje tým, že stôl prikryje slovami. To v mysli čitateľa vyvoláva predstavu obrusa ako druh tkaniny (jazyk, text), ktorý sám „utkal“ a ponúka z nej duchovnú potravu, kultúrne dedičstvo predkov. Nevedno však, či pozvaní prijmú túto invitáciu. Ak áno, či si aj oni oblečú „čistú, novú košeľu“, čím by vyjadrili svoju úctu k darcovi a jeho daru. Reakcia na básnikov symbolický čin je ťažko predvídateľná.

Básnik svoju úlohu akoby videl v znovu-usporiadaní slov (nití) v možnosti dať im nový význam. Sám seba vníma ako sprostredkovateľa medzi dávnymi predkami a dnešnými potomkami. Spletá to, čo bolo roztratené. Zo zlomkov reči tká „povraz“, cestu k budúcnosti.

Katarína Maružová Šebová

Gregor Papuček

Zdravím Ťa, poet!
(Ďurkovi Dolnozemskému)

Zdravím Ťa, poet, básnik Dolnozemský,
želám Ti šťastia hneď na začiatku!
Hrejivým srdcom, bratsky, po slovensky
slávime Tvoju deväťdesiatku!

Ďakujeme Ti za to množstvo básní
(čo k nám pribudli spod Tvojho pera,
čo ako Tvoj dar naša Slovač vlastní)
v mene každého ich čitateľa.

Vítame Tvoje nové vzletné slová,
tento najnovší darček jasavý,
čo nám venuješ vždy znova a znova,
batôžtek básní: Pozdrav z diaľavy.

Nech Ti Stvoriteľ pridá ďalších rokov,
zdravia, šťastia i dobrej nálady.
Nech Ti dopraje ešte veľa krokov
do našej poetickej záhrady.

Poď, priateľ, dnes tu najlepších vín zlato:
tokajský výber kladieme na stôl!
Spolu, veselo štrngnime si na to,
aby si s nami ešte dlho bol!