Manželia Šiškovci boli z dlhých pekelných horúčav už celkom mrzutí a otrávení. – Je tak teplo, že aj môj pot sa potí, – vravieval Jozef Šiška svojej manželke s trpkým úsmevom.

Niet sa čo čudovať, že obidvaja čakali na koniec týždňa ako na spasenie, keď sa môžu aspoň na niekoľko hodín vytratiť z panelákového bytu bez klimatizácie a zájsť si niekam k vode. Na kúpalisko sa im nechcelo, veď tam by ich namiesto oddychu čakala iba tlačenica, hlava na hlave, a poriadna nervozita. Rozhodli sa teda, že vyhľadajú nejaké vzdialenejšie osamelé miesto pri Dunaji, kde sa iba oni dvaja s pôžitkom môžu kúpať, vychutnávať ticho a krásu okolitej prírody.

Breh rieky, kde odstavili rozheganú škodovku, bol posiaty úžasne farebnými letnými kvetmi, hlavne červenými a žltými, no vo fľakoch sem– tam aj fialovými. Jozef Šiška sa bez slovíčka na niekoľko desiatok metrov vzdialil od manželky a očarený toľkou jednoduchou krásou navôkol sa pustil do zbierania farebných poľných kvetov.

– Jožo, poď, natri mi chrbát opaľovacím krémom!

Muž mlčal. Tváril sa, akoby nič nebol počul. Ba, ani sám nevedel príčinu, ale manželkina prosba ho trošku napajedila. S vynúteným pokojom naďalej trhal kvety.

– No, poď už! – začul po dobrej chvíli opäť manželkin hlas. – Mám sa ti prosiť, či čo?

Poslúchol. Zastavil sa pri manželke. Tá akoby spala, oči mala zatvorené a bez toho, že by bola vrhla pohľad na muža, sa naň zlostne osopila:

– Nevidíš, že stojíš na mrcha mieste, že mi zacláňaš? Ja sa opaľujem, – nervózne dodala akoby na vysvetlenie.

– Drahá, pozri, toto som ti doniesol, – podával smerom k manželkinej ruke kyticu čerstvo natrhaných kvetov.

– Dobre, no, – riekla žena a s odporom mraštila tvár. Kyticu položila vedľa seba na deku bez toho, že by sa na ňu pozornejšie zahľadela.

– Stalo sa niečo? – spýtal sa Šiška s nemalými obavami a dlaňou jemne krémoval manželkin chrbát. – Čo proti mne máš?

– Ja? Čo by som mala mať? – žena si zhlboka vzdychla.

– Dočerta! Povedz z mosta do prosta! Predsa aj ty si chcela tento náš výlet k vode… či nie?

– No, dobre… – opäť zhlboka vzdychla. – Povedz mi, aký deň bol predvčerom… vo štvrtok?

– Aký, aký… no… naozaj neviem… ľutujem…

– Štvrté výročie našej svadby a, mimochodom, aj moje meniny…

– Dočerta, prepáč… nejako mi to ušlo, – muž zahanbene zakoktal. – Uver mi, nebolo to naschvál…

– Nič to… Už som si zvykla… Radšej sa najedzme, – riekla žena s bezvýraznou tvárou.

Nálada bola zrazu na bode mrazu. Jedli, ale obložené chlebíčky im akosi nechutili, pchali ich nasilu do seba. Muž by bol od hanby najradšej na dobrú chvíľu zdrhol, najradšej by sa bol ponoril do vody a plával, pokiaľ by mu telo vládalo, trebárs až do posledných síl. V tejto situácii však nemal odvahu nechať manželku osamote. Rozhodol sa radšej pre nadviazanie nejakého rozhovoru:

– Mám otvoriť rybaciu konzervu, alebo radšej tú s bravčovým mäsom?

– V takomto teple? Nijakú, – znela strohá odpoveď.

Mlčali. Obidvaja balili nedojedené zostatky obložených chlebíčkov, papriku a paradajky. Zákuskov z cukrárne sa ani nedotkli, žena ich rozhodným pohybom vsunula do veľkého nylonového vrecka. Tiesnivé ticho znenazdajky narušila mladá veselá chasa veslárov, ktorí veslovali neďaleko nich dolu prúdom rieky vo dvoch väčších člnoch. Rozosmiati na plné hrdlo ujúkali a veslami mávali smerom k manželskému páru. Šiškovci predstierajúc tiež veselú náladu hlasnými výkrikmi a širokými gestami im kývali na pozdrav.

– Predvčerom si akiste nebol natoľko mĺkvy ako teraz, – riekla žena podráždene, keď sa veslári už vzdialili. – Aj vtedy, ako obyčajne, si sa s kolegami ožieral do neskorého večera… Viem to dobre, aj to, že s nimi sa cítiš omnoho lepšie ako v mojej spoločnosti… Nie, neprotestuj… tvoje výhovorky už moc dobre poznám, a navyše už ma ani nezaujímajú…

Žena si ľahla horeznak na deku, zatvorila oči a s pôžitkom sa odovzdala hrejivému hladkaniu slnečných lúčov.

– Poď, zaplávame si… Voda nás trošku občerství, – riekol muž mierne prosebným hlasom.

– A kto bude merkovať tieto veci tu? – žena zdvihla ruku a ukázala okolo seba.

– Dáme ich do auta…

– Ty si celkom stratil zdravý rozum! – vybuchla zlostne. – Toto všetko znovu baliť a potom po kúpaní zasa vybaľovať?

Muž rezignovane mávol rukou. Ťažkopádne sa postavil na nohy, pomalým krokom prešiel k vode a po chvíľkovom zaváhaní zrazu sa vrhol do chladivých vĺn. Len čo sa mu pod chodidlami stratila pôda a dostal sa do hlbiny, nemal na výber, musel plávať. Plával smerom do stredu rieky, avšak po kratučkom čase, aby šetril silami a aby ho ani náhodou nepremohla únava, nechal sa unášať prúdom. S pôžitkom držal hlavu nad hladinou a vychutnával krásu zeleňou obrasteného brehu rieky. Tento stav však až tak dlho netrval. Šišku chtiac-nechtiac predsa len trápili výčitky svedomia, v duchu si vynadal do hlupákov, že manželku v jej terajšom, podľa neho v mierne apatickom stave, bez slovíčka nechal na brehu osamote.

Vyplával teda na breh a so sklonenou hlavou kráčal naspäť po úzkom vyhriatom chodníku pozdĺž rieky. Slnko pieklo ako bláznivé, cítil, že od horúčavy má vlasy a plavky už celkom suché a koža na chrbte akoby mu horela. Z chodníka preto zostúpil a zamieril rovno do vody. Chodidlá sa mu citeľne zaborili do príjemne chladného bahna. Ustrnul, poobzeral sa dookola a keď zistil, že manželka ho nemôže vidieť, ani na chvíľku nezaváhal: obidvoma rukami načrel do bahna, natrel si ho najprv na nohy, potom na prsia a vzápäť mal bahno aj na plavkách, ba neodolal, aby si bahnom neschladil aj hlavu, tvár a vlasy.

Mĺkvo, teraz už nie po chodníku, ale medzi kríkmi, zhrbený a po špičkách sa približoval k manželke, aby ju svojou telesnou výzdobou nečakane prekvapil a možno aj rozveselil. Zastavil sa na krok od nej. Žena ležala nehybne horeznak na deke práve tak, ako ju pred odchodom videl, oči mala zatvorené, akoby spala. Nespala však, plakala. Tíško, tichulinko. Šiška sa vyľakal, ľútosť mu zovrela hrdlo. V duchu preklínal sám seba, že manželke narobil toľkého zla, že príčinou jej sĺz je jedine on. Pristúpil k nej ešte bližšie, zohol sa a chytil ju za ruku:

– Milá moja, prepáč, že som ti…

Manželka ako keby ju had uštipol, vzápätí si energicky sadla a pohľadom išla manžela priam prebodnúť:

– Nevidíš, že mi zacláňaš?! – skríkla hystericky. – Už som Ti vravela, že sa opaľujem… A ty mi zacláňaš… furt mi len zacláňaš…

Šiška v momente zmeravel, vzápäť sa však ako obarený zvrtol, vystrelil smerom k rieke a skočil do vody hlavičku. Plával ozlomkrky, ako o život. Nešetril silami, dobre nacvičenými rozhodnými pohybmi rozrážal mierne zvlnenú hladinu vody. Po malej chvíľke si zvolil aj smer plávania – zamieril na náprotivný breh rieky. Pri svojom úniku rozhodne cítil, ako mu prúdiaca voda očisťuje telo od bahna.