My, Pilíšania, dnes už novším menom Mlynčania, môžeme byť oprávnene hrdí na svoju bohatú ľudovú kultúru, ktorú si pestujeme a chránime v podobe spevokolu, tanečného súboru, ale aj sólistov a Pilíšskeho tria.

Pričom to ešte nie je všetko, lebo 316 našich prekrásnych ľudových piesní máme zozbieraných a opublikovaných v knihe Zahučali hory (1983) a 77 ľudových rozprávok v knihe Drotár podrotuje slnečko (1999). V ďalšej knižke pod názvom Rozprávky spod Pilíša (1982) sú zozbierané miestne príslovia a porekadlá. V roku 2000 vyšla monografia pod názvom Mlynky a okolie, ktorá obsahuje históriu našej dediny od počiatkov až po rok 1900. Je to solídny základ pre ďalší rozvoj nášho kultúrneho života smerom k literárnej tvorbe.

Niet sa tomu čo diviť, ak z detí – ktoré odmalička deň čo deň počúvajú pekné pesničky, detské veršíky, čarovné rozprávky – vyrastú mladí ľudia, ktorí sa chopia pera a pokúsia sa literárne prejaviť. Urobil tak aj náš rodák z Kúta, syn dedinského kováča Gusta Klausa Laco Klaus (1929 – 2011), ktorý – keby pred ôsmimi rokmi nebol odišiel do večnosti – by sa v tomto roku dožil deväťdesiatky!

Laco Klaus navštevoval základnú školu, ktorá bola v tom čase až veľmi maďarská, doma v Mlynkoch. Do meštianky dochádzal do neďalekého Verešváru. Posledný polrok však už nestihol absolvovať, lebo prišli nemeckí vojaci a ubytovali sa v škole. To už zúrila II. svetová vojna. Po vojne, začiatkom 50. rokov, študoval v Budapešti na učiteľskom ústave – po slovensky. V roku 1953 získal diplom učiteľa slovenčiny. Vyučoval slovenčinu v Hollóháze, potom v mestečku Szerencs, kde aj býval so svojou manželkou až do konca svojho života. Tam túžil po svojom prekrásnom pilíšskom rodnom kraji, po svojich rodičoch, štyroch bratoch a dvoch sestrách. Tieto svoje túžby postupne sformuloval vo svojich 16 básňach. Nie sú to však len nejaké krátke básničky. Napríklad báseň Hrozná vojna bola má 90 štvorveršových slôh, ale báseň Sedem detí ich má až 124!

Mám jednu knižku, zbierku básní, ktorá uzrela svetlo sveta v jednom exemplári. Vydal ju Laco Klaus v mestečku Szerencs v roku 1980. Básne sú napísané na písacom stroji, zviazané žltou niťou v tvrdom obale. Na prednom obale je nalepený pozlátkový obdĺžnik, do ktorého je vrytý text Našej mamičke. Knižka sa končí obsahom, za ním je ešte jedna strana textu: Na záver. Dozvieme sa z neho, že autor písal básne nie pre seba, ani nie pre verejnosť, ale „pre nás, pre našu rodinu, s venovaním za dobrosrdečnú službu, ktorú nám rodičia ťažkými snahami a námahami podávali. Pocit lásky je veľká sila, ktorá mi pierko viedla k tejto zbierke“. Nakoniec sa prihovára mládeži, aby si vážila svoj pôvod, aby si uvedomila drahých rodičov, ktorí svoj život a zdravie obetovali za nás, a my za dnešok, a koniec koncov za nasledujúce generácie.

Nesmierne vzácne v tejto zbierke je, že sa z nej dozvieme, ako žili naši predkovia v dávnych dobách, keď ešte po uliciach nepremávali autá, vo vzduchu lietadlá, nebolo rádio, televízor... Laco vo svojich básňach zaujímavo a hodnoverne opisuje svet, ktorý tí neskôr narodení už nemôžu poznať. Laco je zároveň aj prvý taký mlynský vzdelanec, ktorý písal básne. Aby sa táto dôležitá skutočnosť v pamäti našich ľudí zachovala, ja som jeho texty upravil, zredigoval, aj slovníček som k nim vypracoval, a spoločnosť Fuhl Bt. na čele s ďalším naším básnikom Imrichom Fuhlom ich pripravila do tlače. Tak sa stalo, že v roku 2001 vyšlo 750 exemplárov bohato ilustrovanej zbierky básní Laca Klausa pod adekvátnym názvom Vďaka.

Mlynský rodák, učiteľ a básnik Laco Klaus, autor zbierky básní Vďaka, si pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych narodenín zaslúži, aby sme si naňho s úctou a vďakou spomenuli uverejnením výberu z jeho tvorby...

Gregor Papuček

Laco Klaus
Vánoce
(úryvky)

Svátek je ždi pekní, kerí nám pán Boh dal,
ón nás ňezaňehál, ždicki nám pomohal.
Dal nám ho aj dožit, aj hojnosťi k ňemu,
chlebík a kriskindel ňechíbal ňikomu.

Mali sa roďičé veru čo obracat,
ked g vánočním svátkom šeckého sceli mat.
Vínovú poléfku, perki aj pupáki,
abi zme sa šeci dosíta najelli.

Oťec sa celí ďen zaťali do práce,
mamka nám napékli voňavé koláče.
Veru sa ňebáli ňijakéj roboti,
len ňech nám móžu dat šeckí tí dobroti.

Prežili zme s vami ňemálo radosťi,
premnohé ťisíce chvíl našéj mladosťi.
Bolo to prekrásné, taťíčko, mamička,
prajem vám ze srcca dobrého zdravíčka!

Šecko to zmizlo už, jak ten dím z komína,
lež na čas mladosťi pekňe sa spomíná:
jak kebi to bolo len čéra bívalo,
jak kebi sa mi to téj noci cňívalo.