V druhej vlaňajšej prílohe Lúč sme vám predstavili útlu publikáciu učiteľky na dôchodku Idy Kuncziusovej s názvom Pilis völgyének rejtett szépsége – Pilisszentlélek, teda Skrytá krása údolia Pilíša – Huť.
Bývalá slovenská osada, ktorá je dnes súčasťou Ostrihomu, sa stala pútnickým miestom potom, ako televízna stanica RTL Klub kúpila licenciu populárneho slovenského komediálneho seriálu televízie Markíza Horná Dolná, na základe ktorej natáča maďarskú adaptáciu seriálu pod názvom A mi kis falunk (Naša malá dedinka). V brožúrke na 28 stranách dostal záujemca náhľad na krásy, minulosť a prítomnosť Hute a okolitej prírody, ako aj odkazy na slovenské dedičstvo obce.
Prednedávnom sa nám dostalo do rúk značne rozšírené vydanie brožúrky, z ktorej vďaka podpore Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), Samosprávy mesta Ostrihom, Modelovej nadácie mieru a spravodlivosti v Huti, Festivalu JátszóTér v Huti a Tlačiarni Spori Print Vincze sa stala ozajstná ilustrovaná, vyše 260-stranová kniha.
„So svojimi malými zverencami sme už v päťdesiatych rokoch v rámci hodín environmentálnych poznatkov začali bádať minulosť dediny, zbierať starodávne úžitkové predmety – nábytok, šaty, náradie atď.,“ píše v úvodníku bývalá pedagogička. „S plynutím času nastali v obci veľké zmeny: vybudovali príjazdovú cestu, zaviedli autobusovú dopravu, elektrifikáciu, telekomunikáciu, vybudovali vodovodnú a kanalizačnú sieť. Pomreli starí i mladí, iní sa odsťahovali a prázdne domy obsadili noví obyvatelia, staré inštitúcie zanikli a vznikli nové. Stará súdržná dedinská komunita je už minulosťou! Keďže v obci žijem už 63 rokov, cítim sa byť Huťankou. Rozhodla som sa, že spracujem pozbierané historické materiály, tradície Huťanov, dejiny vysťahovania a prisťahovania obyvateľov a v súvislosti s tým napíšem aj o pohnutom osude mojej rodiny Kuncziusovcov.“ Autorka sa, samozrejme, nevyhne ani slovenskej minulosti obce, o čom píše v úvodníku nasledovne: „Slovenské nárečia počuť v pilíšskych dedinách čoraz zriedkavejšie a ovláda ich čoraz menej ľudí. Preto na ilustrovanie tunajšieho svojrázneho pilíšskeho slovenského dialektu uvediem niekoľko príkladov podľa miestnej výslovnosti: pôjde o pomenovania náradí, predmetov, zemepisných miest a o zopár vinšov a porekadiel.“ V krátkom zhrnutí v závere publikácie sa dokonca v slovenčine dozvieme aj to, že autorka v nej opisuje dejiny obce, kostola, školy a škôlky. Hovorí o úspechu miestneho ľudového speváckeho zboru, tzv. pávieho krúžku, o dome miestnej ľudovej kultúry, ktorý otvorili v roku 2001 a ktorý slúži ako obecné múzeum. Predstavuje skutočnosti, ktoré podporili a dodnes podporujú slovenský jazyk a zvyklosti, čím prispievajú k zachovaniu slovenskej kultúry v obci. Tým istým cieľom slúžia aktivity zakotvené v dohode z roku 1997 medzi Slovenskou národnostnou samosprávou Hute a obcou Svodín. Obcou na Slovensku, ktorú si mnohí rodáci v roku 1948 dobrovoľne zvolili za svoj nový domov.
Kniha pozostáva z pätnástich kapitol. Hneď z prvej sa dozvieme zaujímavosti o Pilíšskom pohorí počnúc jeho slovanským osídlením a rôznymi prírodnými pozoruhodnosťami. O Slovákoch v obci Huť nájdeme zaujímavé záznamy citované od návštevníkov obce v minulosti. József Helischer v roku 1827 píše: „Obyvateľstvo osady činí 230 slovenských katolíckych duší. Žijú v 33 domoch a 39 rodinách.“ Slovenskosť dediny postupne potvrdili v roku 1851 aj Elek Fényes a takmer o sto rokov neskôr, v roku 1938, Andor Osváth: „Dnes má obec 460 rímskokatolíckych obyvateľov hovoriacich po tótsky.“ Z historického prehľadu sa dozvieme aj to, že z potomkov rímskokatolíckych Slovákov, ktorých sem začiatkom 18. storočia prisídlili pavlíni z Horného Uhorska, podľa Frigyesa Pestyho z Dolnej zeme, Komárna a Sliezska, a ktorí si úspešne zachovali svoju materinskú reč, sa po druhej svetovej vojne v rámci výmeny obyvateľstva 183 občanov presídlilo do Československa.
Z publikácie sa dozvieme o možnostiach obživy, o zamestnaniach v obci, o vojnových rokoch, ktoré sa citeľne dotkli miestneho obyvateľstva, o rozvoji verejnej správy Hute, o miestnej katolíckej cirkvi, ako aj o materskej a základnej škole s osobitným ohľadom na výučbu slovenčiny. „Podľa našich vedomostí v miestnej katolíckej základnej škole prebiehala výučba v maďarskom jazyku, hoci materinská reč detí bola slovenčina. Dospelí členovia slovenských rodín síce nevyhnutne ovládali maďarčinu, doma však komunikovali v miestnom slovenskom nárečí a aj ich deti sa ho naučili. Dávnejšie dieťa, ktoré nechodilo do škôlky, v škole zápasilo s jazykovými ťažkosťami, keďže takmer vôbec neovládalo maďarčinu. Od roku 1913 fungovala v obci materská škola. Cieľom škôlky bolo hravou formou naučiť deti po maďarsky predtým, ako nastúpia do školy.“ Po zavedení povinnej výučby cudzieho jazyka, ktorú stanovila školská reforma z roku 1945, v huťanskej škole vyučovali slovenčinu, ba vďaka výnimke pri nej mohli ostať aj po roku 1948, keď sa povinným cudzím jazykom stala ruština. V nasledujúcom období výučba slovenčiny v rôznych formách pokračovala, stalo sa, že sa pozastavila, až v roku 2013 pre nedostatok detí miestnu školu definitívne zatvorili.
Autorka v ďalšej časti publikácie predstavuje čitateľom čulý kultúrny život v obci, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je páví krúžok. Ľudový spevácky zbor založil írečitý Huťan Ján Minczér v roku 1987, keď aktivizoval miestne ženy s dobrým hlasom, aby sa na 700. výročie založenia obce mohli Huťania popýšiť vlastným spevokolom. Jeho cieľom bolo naučiť sa slovenské piesne od starších Huťanov, ako aj ďalšie ľudové piesne pozbierané Bélom Kálmánfim v okolí Ostrihomu. Páví krúžok odvtedy úspešne vystupuje na rôznych kultúrnych podujatiach Slovákov v Maďarsku a dodnes dôstojne reprezentuje svoju obec. V publikácii sú vymenované aj úspechy a ocenenia, ktoré počas uplynulých desaťročí získal.
O histórii a zbierke Oblastného domu a dedinského múzea v Huti nájdeme v knihe fotografiami bohato ilustrovanú kapitolu, rovnako ako o miestnych tradíciách, medzi ktorými nechýba popis tradičných miestnych slovenských krstín, svadby so svadobnou hostinou, zvykov a obyčají viažucich sa k cirkevným sviatkom či k vinobraniu, zabíjačke alebo páračkám či „drápačkám“, ako je to uvedené aj v miestnom slovenskom nárečí.
V samostatnej kapitole sa čitateľ dozvie všeobecné informácie o Slovákoch, ako aj o Slovákoch v Maďarsku a v Huti s odvolaním sa na takých uznávaných odborníkov, ako napr. Anna Divičanová či Ondrej Krupa. V tejto časti sa píše o dôsledkoch maďarizácie, o používaní slovenského jazyka v obci a o jeho legislatívnom prostredí a na záver sa môžeme oboznámiť s činnosťou miestnej slovenskej samosprávy, ktorá po založení v apríli roku 1995 fungovala do júla roku 2017, o čom sme informovali našich čitateľov v 45. čísle LXI. ročníka nášho týždenníka, na ktoré sa odvoláva aj autorka knihy. Záverečnú kapitolu venuje I. Kuncziusová výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom, ktorá sa v značnej miere dotkla tak obce Huť, ako aj autorkinej rodiny, ktorá ju zažila na vlastnej koži.
Publikáciu uzatvára zbierka príloh. Nechýba v nich menoslov respondentov, ktorí poskytli autorke informácie, časový harmonogram najdôležitejších udalostí v živote obce a kvíz pre pozorných čitateľov s otázkami a voliteľnými odpoveďami z obsahu knihy.
Ako I. Kuncziusová v úvodníku píše, pred rokmi vedecký tajomník VÚSM Ján Chlebnický mal v pláne vydať dvojjazyčnú čítanku so stručnými dejinami šiestich pilíšskych obcí so slovenským obyvateľstvom, tento zámer sa však nepodarilo zrealizovať. Autorka si preto zaumienila usporiadať počas desaťročí pozbierané informácie o svojom bydlisku, výsledkom čoho je táto určite osožná a cenná publikácia, ktorá môže byť príkladom pre znalcov miestnych dejín tých pilíšskych obcí, ktoré zatiaľ nemajú spracovanú svoju minulosť.
(zp)