Katarína Maruzsová Šebová: Poetika priestoru v poézii Slovákov v Maďarsku
Red. Tünde Tušková, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku.
Békešská Čaba, 2019
Katarína Maruzsová Šebová je známou univerzitnou pedagogičkou, uznávanou znalkyňou literárneho fenoménu vznikajúceho v komunite Slovákov v Maďarsku, autorkou početných prác venujúcich sa tejto oblasti. Jedna z nich je excelentná monografická publikácia o próze Slovákov v Maďarsku, prvá svojho druhu v mapovaní spomenutého fenoménu. Vo svojom úsilí pokračovala bádaním poézie, výsledky teraz predkladá v ďalšej knihe. Aj v novej monografii sa jej prístup k danej téme vyznačuje fundovanou odbornosťou vďaka dobrej znalosti klasických a súčasných bádateľských orientácií, rozhľadenosťou v skúmanej substancii, keďže už celé desaťročia si okrem iných oblastí svojej činnosti a popri iných povinnostiach všíma a komentuje daný literárny fenomén.
Poézia Slovákov v Maďarsku sa na verejnosť dostala v kolektívnych publikáciách (Hrušky mamovky Špiakovej, Výhonky), v časopisoch, no aj v samostatných autorských zbierkach. Predovšetkým práve tie sa stali podkladom interpretácie Maruzsovej, pričom však prihliadala aj na iné pramene a zdroje. Všeobecne známe aspekty, pertraktované v doterajších „tradične“ poňatých prístupoch, postavili autorku pred výzvu, aby hovorila o iných aspektoch a inak: „popri ich všeobecne známom a reflektovanom totožnom tematickom zameraní (vízie o strate a zániku materinskej reči; obava z rozpadu slovenského spoločenstva v Maďarsku; snaha prinavrátiť rodákov k opusteným koreňom; národnobuditeľské poslanie menšinového básnika) spája ich poéziu aj ďalší dôležitý faktor, ktorý môže byť východiskom nového prístupu k ich tvorbe.“ Autorka skonštatovala, že sa „priestorovosť stáva základným princípom ich tvorby a ostáva aj v neskorších obdobiach jej konštantným znakom (najmä v tvorbe Gregora Papučka).“ K rozvíjaniu tejto línie knihy bezpochyby prispieva ako podnetná výzva aj výstižná ilustrácia na obálke významného čabianskeho výtvarného umelca Lászlóa Lonovicsa. Centrálnou osou Maruzsovej vedeckého záujmu sa stáva práve kategória priestoru. Pravda, skúma ju vo vzťahu s ďalšími, čím vzniká obraz poézie Slovákov v Maďarsku z ozvláštneného zorného uhla a takto sa autorke podarilo nahradiť chýbajúcu syntetizujúcu monografiu, ktorá by „pristupovala z aspektu súčasnej literárnej vedy“.
Dôkladné ovládanie moderných, tradičných i postmoderných stratégií komentovania a interpretácie textov, počnúc od techniky „znovučítania“, uplatnenia hermeneutiky a semiotiky, jazykovedy, občas aj sociologických, kulturologických a psychologických súvislostí, inšpiratívne načierajúc aj do výsledkov svetových, regionálnych či lokálnych bádateľov (Kornélia Faragóová, Jan Assman, Michel Foucault, Jurij Lotmann, Peter Andruška, László Sziklay, Anna Divičanová, István Käfer, Karol Wlachovský, Oldřich Kníchal, Vojtech Kondrót, Michal Harpáň, Patrik Šenkár a. i.) umožnilo autorke „odkryť“ hlbinné významy, skryté súvislosti, dať ich do vzťahu a podať svieži, nový, objavný pohľad na poetickú tvorbu predovšetkým štyroch básnikov, a to troch „vrchárskych“ – Gregora Papučka, Alexandra Kormoša a Imricha Fuhla – a jedného „nížinného“ – Juraja Dolnozemského. Z ich diela si na konkrétnu ukážku rozboru a výkladu vyberá príznačné básne a vyhľadáva tam významové uzly, napríklad v druhej kapitole sleduje motív vrchu Pilíš ako inšpiratívneho prameňa v poézii Gregora Papučka (úryvky z básne Pilíšske etudy), Alexandra Kormoša (Pilíšska svadba) a Imricha Fuhla (Pilíš), zároveň vyčleňuje a porovnáva charakteristické črty, ako je Papučkova „žánrovosť,“ Kormošova apoteóza domova, Fuhlovo demýtizovanie, scivilnenie. Demonštruje tak aj podstatu mentálnej mapy jednotlivých tvorcov, ktorá vychádza z objektívnych daností prírodného úkazu a prijíma aj rôznorodé subjektívne elementy, a zároveň identifikuje rôzne funkcie kultického priestoru, symbolu. Pilíš dostáva hodnotu svedka histórie, inšpirátora boja za práva, rodiča starajúceho sa o živobytie svojich „detí“, azylu v ťažkých životných situáciách, novej formy pestovania pilíšskeho kultúrneho dedičstva, kultického miesta, kde sa aktualizuje prežívanie slovenskosti, pocitu spolupatričnosti, a znamená vieru v perspektívu miestnej slovenskej kultúry. Zároveň však zaznamenáva aj zmenu významov, a tak sa predovšetkým v tých „iných miestach“ združujú aj rozpory, jednak z jednej strany pocity domáckosti a istoty pre jednotlivca, etické odkazy rodičov, spolupatričnosť s predkami, osudové primknutie k rodnej zemi, z druhej strany sú tu aj posuny, ako pocity žiaľu, obavy a neistoty, týkajúce sa budúcnosti podpilíšskej slovenskej kultúry, anticipujúc aj takú možnosť, ako je strata etnickej identity.
Vnútroliterárne a mimoliterárne vzťahy sú interpretované ako „zvláštny druh prechodu z rituálnej koherencie na textuálnu koherenciu“ (vzťah s ľudovou slovesnosťou, s ľudovou piesňou, ktorá je zdrojom intertextu, folklórne antológie pilíšskych slovenských autorov, impozantné zbierky ľudových piesní, iné publikácie, poznámky inšpirované biografiou autorov a ich predstavami, presvedčeniami, aktivitami v rôznych kultúrnych oblastiach, spoločenskými podujatiami atď.).
Cieľom a predsavzatiam autorky zodpovedá aj štruktúra práce, ktorá potvrdzuje „zrelosť“ jej interpretačnej praxe. Svoje zámery, východiská, metodológiu, postupy a iné pripomienky autorka ozrejmuje na začiatku v stati K novej publikácii Poetika priestoru v poézii Slovákov v Maďarsku. Úvodné reflexie. Metodicky pristupuje k vysvetleniu teoretickej bázy a samotnej metodológie svojho vedeckého i (so značnou dávkou aj osobne podmieneného) čitateľského záujmu. Po úvodnej eseji všeobecného charakteru zaostrenej na vývinové tendencie slovenskej poézie v Maďarsku, kde nás metodicky sprevádza po „mentálnych mapách“ nových, na danú matériu aplikovaných teórií, nasledujú kapitoly, kde sa tieto nové kategórie uplatňujú a tak prezentuje výsledky svojich „znovučítaní“ v novej perspektíve.
Obsah je kompozične rozvrhnutý, ako sa to dalo očakávať vzhľadom na vedecký charakter predkladanej knihy, do troch celkov: dvoch rámcových častí, t. j. Úvodné reflexie (motivácie a teoretické východiská) a Záver, pričom samotné gros práce pozostáva z viacerých kapitol, podkapitol, paragrafov: I. kapitola: Esej o slovenskej poézii v Maďarsku (krátky historický prehľad; geokultúrne znaky súčasnej poetickej tvorby; predstavenie analyzovaných básnikov); II. kapitola: Vrch Pilíš ako svojrázna heterotopia Pilíšanov v tvorbe Gregora Papučka, Alexandra Kormoša a Imricha Fuhla; III. kapitola: Nížina ako rázovité „iné miesto“ v tvorbe Juraja Dolnozemského; IV. kapitola: Poetika priestoru; problematika priestorovosti; svojrázne heterotopie „iné miesta“ v poézii štyroch vybraných básnikov: vrch Pilíš, cintorín, loď, dolnozemský kostol; Meniace sa funkcie vrchu Pilíš – nové formy využívania priestoru; V. kapitola: Tematizácia materinského jazyka a identity.
Kniha Kataríny Maruzsovej Šebovej venovaná výskumu slovenskej literatúry v Maďarsku, presnejšie poézie, je nevšedným, potrebným, neodmysliteľným pokračovaním úsilia autorky zachytiť, komentovať a interpretovať slovenskofónny (a nielen) literárny fenomén. Vedecká úroveň, svieže podanie a podmaňujúca dikcia nás opodstatňujú úplne sa stotožniť s mienkou pani profesorky a knihu „Odporúčame [...] do pozornosti najmä učiteľom slovenčiny, odborníkom a študentom slovakistiky, ako aj všetkým tým, ktorí sa o (dolnozemskú) literatúru zaujímajú.“ Je to čítanie, ktoré obohacuje autorov aj čitateľov.
Dagmar Mária Anoca
(úryvok z recenzie)
Foto: Imrich Fuhl