Jozef Vojáček, družstevný dôchodca, už dlhší čas vdovec, sa pred takými dvanástimi rokmi náramne urazil. Presnejšie: na smrť ho urazili. Ako čerstvému dôchodcovi vlastná dcéra v prítomnosti a za súhlasného prikyvovania zaťa mu vyhodila na oči, že nijako nepomáha jej rodine, že jeho žobrácky družstevný dôchodok veru nestačí ani na studenú vodu, tobôž nie na taký drahý tabak, aký on fajčí. Cmúľať fajku, to hej, ale šetriť, zveľaďovať dom, to sa mu veru už neráči…

Jozefovi Vojáčkovi sa od toľkej nespravodlivosti až dych zastavil. Neprehovoril ani slovíčka, zvrtol sa, nasadil si klobúk a v momente zašiel za vedúcim agrofarmy, aby mu dal nejakú robotu, hocijakú. Ešte v ten deň sa nasťahoval do koliby pri jazere, na farmu kačíc domácich. Stal sa kŕmičom a strážcom. Už dvanásť rokov je od prvého slnečného jarného až do prvého jesenného mrazivého dňa obyvateľom koliby. Cíti sa tu dobre, má tu pomerne pohodlie: posteľ, stoličku, malý stolík a pred kolibou drevenú lavicu, ktorú si sám pozbíjal z dosák. Iné ani nepotrebuje. Traktoristi, ktorí sem raz týždenne vozia krmivo, mu podľa potreby prinášajú chlieb, syr, papriku, paradajky, aj nejakú lacnú salámu. Ináč občas si aj sám uklochtí jedlo na otvorenom ohnisku pred kolibou. Slovom, je si svojím vlastným pánom. Spokojný je aj s prácou. Hravo zvládne všetko, čo tu od neho žiadajú. Sypať krmivo kačiciam ani nepokladal za opravdivú prácu. Ako ani ich stráženie, veď občas sa iba poprechádza okolo jazera a sem-tam hodí do trstiny kameň, či sa v nej neskrýva nejaká vyhladnutá, po kačacej pečienke bažiaca líška. Zo zlodejov si tiež nerobí ťažkú hlavu, jazero je od dediny ďaleko a k nemu vedúca poľná cesta je pre motoristov a cyklistov prakticky nezjazdná.

Dni Jozefovi Vojáčkovi plynuli pri jazere jeden ako druhý, rovnako, ticho a jednotvárne. Pre neho neexistoval robotný deň, nedeľa, sviatok. Iba dni, míňajúce sa pomaly alebo rýchlejšie. Pochopiteľne, v takomto rozpoložení nemal sa s kým ani zhovárať. Iba s traktoristom prehodil slovko dve. V zimných mesiacoch, keď bolo jazero zamrznuté a on bol nútený opustiť kolibu a utiahnuť sa do prístavby za vlastným domom, sa veru neprihovoril ani dcére, ani zaťovi. Na tú urážku zabudnúť nemôže. Zaumienil si, že na ňu do smrti ani nezabudne.

V tretiu májovú nedeľu sa Jozef Vojáček priskoro zobudil, ešte pred svitaním. Na lavicu pred kolibou ho vylákala vôňa blízkeho agátového lesíka a šum trstiny, čo sa mierne vlnila vo vlažnom jarnom vetríku. Pomaly sa brieždilo, čoskoro malo vyjsť slnko. Jozef Vojáček v tom rannom šere zočil, že obloha je čistá, priam oceľovosivá, nikde ani najmenšieho obláčika. Bude pekný deň, bez dažďa, zamrmlal si popod nos. Prešiel sa kúsok po brehu jazera, občas hodil do trstiny kameň. Nič. Po chvíľke sa s uspokojením vrátil k lavici a posadil sa na ňu. Starostlivo napchal fajku lacným tabakom a zapálil si ju. Po prvých poťahovaniach mu fajčenie akosi nechutilo, ba od dymu sa začal dusiť a silne kašľať. Takéto čosi sa mu doposiaľ ešte nikdy neprihodilo. Nechápal, veď dym neťahal do pľúc. Nikdy to ani nerobil. Predsa každý fajčiar vie, že fajka sa nešlukuje. Po kratučkej úľave dusivý záchvat kašľa opäť zaútočil. Čosi ho ako obruč zvieralo aj okolo srdca. Oddávna cítil, že srdce ho občas akosi neposlúcha, no nikdy si nenašiel čas ísť k lekárovi. Horko-ťažko vstal z lavice, vošiel do koliby, zdvihol z hlinenej podlahy fľašku pálenky vypálenej z vlastných sliviek v obecnej pálenici. Nalial si z nej do pohárika a vypil ho na jeden dúšok. V tom okamihu pocítil, ako mu krištáľovo čistá a ohnivá slivovica zohrieva žalúdok a hrejivé teplo ako sa postupne rozlieva po celom tele. Citeľne sa mu uľavilo. Vrátil sa k lavici s fľaškou a pohárikom v ruke. Asi nejaká choroba na mňa striehne, dumal, veď doposiaľ ma ešte nikdy takto nedusilo. Potom mu napadlo, mal by zájsť do dediny, aby sa zbavil tohto zlého pocitu. Posedieť si s priateľmi v krčme, to by teraz potreboval. Spoločnosť. Áno, byť v spoločnosti priateľov a známych, tam by sa mu nič zlého nemohlo prihodiť. Ach, to je predsa nemožné, dumal s horkosťou, krčma je takto skoro ráno zatvorená a priatelia určite ešte spia spánkom spravodlivých… Znovu si nalial do pohárika pálenky a ako obyčajne, aj teraz ho prudkým pohybom obrátil do seba. Po chvíľke sa už dobre cítil, natoľko dobre, že uvažoval, či tá jeho nevoľnosť nebola náhodná. Možno sa viacej ani nevráti? Opäť si zapálil fajku. Bafkal a ako zavše pri fajčení spomínal. Spomínal hlavne na udalosti, o ktorých si myslel, že boli rozhodujúce v jeho živote. Na detstvo nikdy nemyslel. Už si ho ani nepamätá. Pamätá si však celoživotnú drinu na poliach a pri zvieratách. Najprv po boku otca, potom ako mladík sám sa pokúšal gazdovať na rodinných poliach, neskôr spolu s manželkou a napokon aj s deťmi. Od družstva aj on očakával, že mu prinesie ľahší, lepší život. Nestalo sa. Pracoval v kravíne od svitu do mrku. Bol hnojárom, ako mu posmešne hovorili. V tých rokoch odchod do dôchodku očakával ako spasenie. Už aj preto, lebo cítil, že na tú namáhavú prácu v kravíne jeho sily veru nestačia. Neskôr potom ešte silnejšie túžil po penzii, lebo manželka bola už doma na dôchodku. Aj tá sa dosť nadrela v družstevnom záhradníctve, uznával s ľútosťou. V tom čase po večeroch spoločne kuli plány: ako dôchodcovia budú spolu robkať ešte v malom vinohrade a v zeleninovej záhradke pri dome. Plány však ostali plánmi. Už je všetko het. Nemohlo sa tak stať, dumal Jozef Vojáček s trpkosťou. Manželka niekoľko týždňov pred jeho odchodom do dôchodku nečakane zomrela. Nikdy predtým nebola chorá. Nepamätá sa, že by bola polihovala v posteli alebo si ťažkala na niečo. Nie. Nečakane, rýchlo odišla na pravdu Božiu. Všemohúci ju odmenil za jej celoživotné trápenie tým, že nemusela odchádzať z tohto sveta vo veľkých bolestiach. Bola to od Pána Boha veľká láskavosť. Nie každý má takéto šťastie ako ona. Netají, aj sebe by doprial takúto smrť…

Dofajčil. V hlave cítil tupú bolesť a akési vírenie. Srdce mu hlasito búšilo v ušiach. Chcel vstať z lavice, aby si ľahol v kolibe. S hrôzou zistil, že ho neposlúcha ani jeden sval, že sa nemôže hýbať. Nie, nesníva sa mu, ani si nenamýšľa. Skutočne nedokáže vstať. Vystrašene myslel na syna, ktorý by mu v tomto jeho úbohom stave určite pomohol. Ale nepomôže. Nemôže. Už dávno žije ďaleko na západe, kam odišiel za prácou a odkiaľ sa už ani nechce vrátiť. Má sa tam dobre spolu s celou rodinou. Potom jedna za druhou sa mu pred očami vynárali tváre vnúčat. Detí syna a dcéry, ktoré by teraz preveľmi chcel vidieť. Na tie sa nehnevá, ani sa na ne nemá prečo hnevať. Vždy s nimi dobre vychádzal. Nikdy ho nedráždilo ich šantenie, hlučné hry, výmysly. Škoda, že tu nie sú. Preveľká škoda. Rád by im ukázal kolibu, voňavý agátový lesík, spolu by kŕmili kačice a potom by im v kotlíku navaril chutnú kačaciu polievku… Odrazu sa mu pred očami vynorila dcérina tvár. Bola akási oveľa krajšia, než si ju pamätal. Teraz v jej tvári nevidel tvrdosť, ale skôr spolucítenie, akoby sa pozerala naňho vľúdnym pohľadom. Žeby sa bola zmenila voči nemu? Možno, dumal. Predsa si nezaslúžil, aby mu toľko a tak drsno nadávala, hrubo mu ubližovala. On, čo len bolo v jeho silách, všetko urobil pre dcéru a jej rodinu. Keď nič iné, rozhodne by si mala ceniť to, že jej prepustil celý svoj dom. Aj dôchodok, i keď skromný, ale predsa peniaze v hotovosti jej dával, aby s nimi gazdovala. Nechal si iba na tabak, na ten najlacnejší fajkový tabak. Vždy s trochou hanby sa priznával, že bez jedenia a pitia by vydržal celé dni, ale bez tabaku sa mu zdá byť preveľmi dlhá hoci aj jediná hodina. Za túto jeho náruživosť ho často hrešili, ba stalo sa, že mu vynadali do somárov sprostých. Karhali ho napriek tomu, že nikdy nefajčil v dome, ale vždy iba na dvore alebo na ulici pred domom…

Opäť sa ohlásila zvieravá bolesť v hrudi sprevádzaná suchým, bolestivým kašľom. Sotva lapal dych. Pomaly siahol po fľaške, ale toľko sily už nemal, aby si nalial do pohárika. Pil z fľaše. Po každom malom glgu sa mu trošičku uľavilo. Po chvíľke však mal pred očami už len hmlu, ktorá sa zmenila na tmavosivý oblak a napokon na čiernu tmu. Strašne sa vyľakal. Som tu sám ako prst, dumal, a pritom mám dcéru, syna, vnúčatá... A nikto mi nepomôže, nikto mi nemôže pomôcť… Že by to bol začiatok konca? Vari sa len nemám vydať za manželkou, na púť do večnosti? – pýtal sa vydesene sám seba. Vzápäť si s hrôzou uvedomil, že sa s nikým nerozlúčil, že sa ani nevyspovedal a že odchádza bez sviatosti pokánia a bez posledného pomazania…

Mal by som ísť dnu do koliby, povedal si po chvíľke, aby ma nenašli na hanbu tu, na lavici. Áno, mal by ísť dnu, pomyslel si viackrát za sebou, ale akosi sa mu nechcelo pohnúť. Ležal horeznak, pravá ruka mu spočívala na hrudi, v ľavej držal fľašku s pálenkou. Chcel si z nej glgnúť, ale nijako sa mu to nedarilo. Po chvíľke nechal, aby mu vypadla z ruky. Zatvoril oči. V duchu sa prežehnal a začal sa modliť. Otče náš, ktorý si na nebesiach… Pane Bože, prosím ťa, dožič mi prežiť ešte tento deň, aby som sa mohol rozlúčiť… V modlení potom pokračoval anjelským pozdravením Zdravas, Mária, milosti plná… Spod privretých viečok sa mu občas vytisla veľká slza. Stonal od bolesti. Jeho jojčanie bolo čoraz silnejšie, až sa zmenilo na hlasité chrčanie.

Keď sa pri kolibe rozhostilo ticho, slnko práve vyslalo svoje prvé lúče, aby na červeno zafarbili vodu jazera a aby svojou farebnou žiarou starostlivo prikryli a ohrievali na lavici pokojne, nehybne ležiaceho strážcu kačíc.