Proti vetru sa nedá… A či predsa?
Slovenská literatúra v Maďarsku ako zázrak
Je čoraz ťažšie hovoriť alebo písať o slovenskej literatúre v Maďarsku. Desaťročia po období výmeny jazyka, ktorá síce otriasla základmi nášho národnostného bytia, ale dúfame, že s konečnou platnosťou sa nikdy nedovŕši, a niekoľko dekád po zlatom veku našej literatúry čoraz viac bolí akákoľvek úprimná sebareflexia.
Za symbolikou stiahnutých roliet v našich dušiach doznieva tiché rekviem, pritom prednedávnom sme ešte ako veľmi protestovali proti svojmu statusu zaživa pochovaných. Odpovede na otázky typu prečo? a ako? sme, samozrejme, vo veľkom hľadali už vtedy, keď ešte ani slovo nepadlo o kolektívnej tvorivej kríze vlastne už aj vtedy iba hŕstky našich domácich slovenských literátov. V časoch zrýchlenej straty jazyka a identity sme si namýšľali, že sme kŕdľom jarných lastovičiek; vzdorujúc živlom a prúdom sa prízrak trepotu našich dolámaných krídiel zdal byť len akousi nepravdepodobnou surreálnou mátohou. Pritom mali (mohli) sme vedieť: proti vetru sa nedá… A či predsa? Nevďačné potomstvo môže na nás povedať všeličo, môže nás mať za snívajúcich bláznov, precitlivených „písmakov“, ktorí sa vzdialili realite, alebo aj oduševnených – dobroprajných amatérov, ktorí však neboli dostatočne nainfikovaní „izmami“ a ani len neprivoňali k hyper-super-post-pozérskej dobovej moderne, ale to, že my sme to aspoň skúsili, nám nemôže nikto uprieť. Ako ani to, že sme zašli riadne ďaleko, ponad celý ten cirkus napohľad ukážkovej politiky, zvysoka sme kašlali na vypudrovaný obraz národnosti, v živote ktorej „všetko je veľmi dobré, veľmi pekné“, a že sme sa sústredili na podstatu, upriamili sme pozornosť na alfu a omegu prežitia všetkých národností: na jazyk. A to v dobe, keď húf falošných prorokov roztruboval slová, ktorými si odpúšťali vlastnú obmedzenosť, vzdanie sa vlastného ja, poondiatosť a zrady: „Aj po maďarsky môžeme byť Slováci, ani nie je až také dôležité vedieť po slovensky, stačí, ak sa cítime byť Slovákmi, ak sme spätí so svojimi koreňmi...“ Jasné, isteže, bodaj by (nie)..., z určitého pohľadu, keď sa to tak vezme... veru, aj oni, ba dokonca aj páchatelia sú obeťami... Mohli by sme to rozoberať ďalej, všímajúc si aj sociálne makro– a mikroprostredie, mohli by sme načrtnúť celkový stav tunajších Slovákov v Maďarsku, pritom by sme mohli právom nadávať na politické, školské a iné systémy uplynulého storočia, avšak v súvislosti s našou súčasnou slovenskou literatúrou v Maďarsku je najdôležitejšie, že napriek všetkým doteraz spomínaným (a mnohým ďalším) ťažkostiam existuje. Mohli by sme povedať, že to hraničí so zázrakom, čo by však nebola celkom pravda, pretože samotná existencia slovenskej literatúry v Maďarsku je zázrakom. (2011)
Naše klenoty v Banke
Pre väčšinu našich Slovákov pojem „Banka“ nemá nič spoločné s bankovníctvom. Naša „Banka“ totiž znamená kapitál nie v prvotnom, ale v tom oveľa krajšom zmysle slova. Ide o duchovnú hodnotu a zároveň potenciál, predstavujúci bohatstvo našej Slovače, ktoré sa nedá porovnať so žiadnymi trezormi napchatými bankovkami. Folklórny festival usporadúvaný z roka na rok v novohradskej obci Banka (Bánk) prezentuje naše klenoty, je to jedno z najvýznamnejších kultúrnych podujatí Slovákov v Maďarsku. Potešenie v prírodnom amfiteátri pri banskom jazere pramení v úcte k našim predkom a predstavuje akési svojské vzdávanie holdu pestovateľom našich folklórnych tradícií. (1996)
Prečo ich nenosíme na pleciach?
Iní by ho zrejme nosili na pleciach a ukazovali svetu: „Tento vzácny človek je náš, sme naňho právom veľmi hrdí.“ My si však akosi nedokážeme vážiť svoje skutočné hodnoty a osobnosti, ktoré ich vytvárajú. Tu je napríklad náš skvelý maliar a medzinárodne uznávaný jazykovedec Imrich Pacsai. Čím sa to dá ospravedlniť, že jeho rodáci si tohto skromného človeka nevšímajú? Pravda, česť výnimkám, konkrétne Slovenskej samospráve vo Vacove, ktorá ho pravidelne pozýva na svoje stretnutia národnostných umelcov. Moja maličkosť sa doteraz snažila túto výnimočnú osobnosť popularizovať aspoň uverejňovaním ukážok z jeho odborných prác. No a vzhľadom na „naše pomery“ treba zdôrazniť: s naším sarvašským rodákom, okolo mena ktorého by sme oficiálne mali uvádzať aj vedecké tituly PhD. a CSc., sme sa zvykli rozprávať zásadne po našom, čo je o to vzácnejšie, že Imrich Pacsai sa vlastne nikdy v živote v nijakej škole po slovensky neučil. Osobnosti typu Imricha Pacsaiho prečo vlastne nenosíme na pleciach, prečo ich neukazujeme svetu? (2009)
PolyEtyKvety – „Zelená sa v poli tráva“
„Ó, mládež, drž sa verne ideálu!“ (P. O. Hviezdoslav) Ideál, ideál... – Občas mám vážne obavy, či z toho časom nebude „Ide áll, oda áll...“ a či nastávajúce generácie mladých ešte-vraj-sZlovákov v .hu-krajine si nezmýlia nášho najväčšieho básnika s PO Boxom. A čo ak „Nič krajšieho ako z jara zelená sa v poli tráva“ im už vôbec nepripomenie ľudovú pieseň, iba zelenú „marišku“ alebo v horšom prípade dokonca nejaké zbabrané polyEtyKvety-toxikuš narkotiká v poli? Ako dáka apokalypsa v čase, keď už zakopali psa. Áno, tu je pes zakopaný, inak povedané: v tom je ten háčik = toto ma trápi ako jedného zo zakladateľov a dlhoročného prvého ideo-logického tajomníka 30-ročnej Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. MaSzFiSzáci všetkých vekových kategórii, prosím vás, postarajte sa o to, aby som nemusel mať takéto strašidelné sny a vízie ani o 30+1 rokov! Inak ideo-logicky budem nútený po nociach vracať (aj bez sa) a strašiť nielen vás... (2020)
Foto: akvarely a olejomaľby Imricha Pacsaiho