Pozadie vzniku novej knihy

Problematike slovenskej literatúry a v rámci nej osobitne problematike slovenskej literatúry vznikajúcej v Maďarsku sa venujeme už desaťročia. Táto téma sa stala doménou našich výskumov, o nej vznikli naše početné publikácie, o ktoré sme sa opierali v dizertačnej práci Alföldi szlovákságkép a kortárs magyarországi szépprózában / Obraz dolnozemských Slovákov v súčasnej slovenskej literatúre v Maďarsku(2004), napísanej v maďarskom jazyku a obhájenej v Ústave slavistiky ELTE v Budapešti.

Doteraz nám v tejto vednej oblasti vyšli dve monografie: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku (Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2013) a Poetika priestoru v poézii Slovákov v Maďarsku. (Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 2019).

Ciele publikácie

Predložená nová kniha Retro/Perspektíva súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku(Retro/Perspective – Contemporary Slovak Literature in Hungary; Retro/Perspektíva – A kortárs magyarországi szlovák irodalom esélye a 21. században)nadväzuje na uvedené monografie, avšak tentoraz ponúka výber príspevkov v pôvodnom znení alebo v prepracovanej či upravenej forme z oblasti dvoch literárnych druhov a žánrov – epiky a lyriky –, uverejnených v poslednom desaťročí v rôznych časopisoch, zborníkoch či v knižných publikáciách. Jej predmetom je sledovanie, mapovanie a komentovanie vnútorných pohybov a tendencií prebiehajúcich v súčasnej slovenskej literatúre v Maďarsku, existujúcej bezmála 50 rokov. Ako to už aj prvý člen z dvojice kľúčových slov titulu „retro“ signalizuje (slovo retro odkazuje na diania odohrávajúce sa v minulosti, na predmety, relikty, knihy, hudobné skladby, módu, atď. z dávnejších časov), k vybraným retro textom – zrodeným prevažne v období od 80. rokov minulého storočia, až do prelomu 21. storočia – sa približujeme zo spätného pohľadu, avšak očami dneška. Naším cieľom je načrtnúť vývinový oblúk súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku. Od nádejných tvorivých iniciatív zavŕšených vznikom dnes už legendárnej antológie Výhonky (1978) sa cez explóziu literárneho vývinu – trvajúcu približne do konca 90. rokov minulého storočia – dostávame až k súčasnej literárnej stagnácii. Rovnako venujeme pozornosť aj pomerne málopočetným novším, resp. najnovším dielam. Zároveň sa pokúšame načrtnúť aj svoju víziu o možných ďalších osudoch fenoménu slovenská literatúra v Maďarsku.

Znovučítanie a (virtuálne) znovupísanie vybraných literárnych diel

V období vzniku našich interpretácií o emblematických literárnych dielach slovenských autorov v Maďarsku – pojatých do novej knihy – sme sa opätovne presvedčili o tom, že znovučítanie či nanovo čítanie starších a novších textov je nielen osožnou činnosťou, ale je aj dobrodružstvom sľubujúcim aj zaujímavé objavy tak vo vzťahu k danému dielu, ako aj k sebe samému. Tento spôsob čítania nám ponúkol možnosť vrátiť sa k vlastným interpretáciám, konfrontovať naše dávnejšie názory, zároveň ich aj korigovať v tomto novom knižnom vydaní. V centre nášho uvažovania sú literárne texty a ich spomínané interpretácie, cez ktoré nahliadame do životných príbehov našich rodákov žijúcich v rovinatom či v horskom priestore. Medzi pertraktovaných autorov sme zaradili aj Pála Závadu, dvojdomého maďarského spisovateľa slovenského pôvodu, píšuceho v maďarskom jazyku o slovenskom dolnozemskom prostredí. Jeho tvorbu eviduje slovenská i maďarská literárna veda.

Vo svojich interpretáciách, štúdiách a recenziách sme sa snažili odkryť nové, doteraz skryté, tradičnými interpretačnými metódami neodhaliteľné významy a súvislosti vybraných literárnych diel. Vychádzali sme zo skutočnosti, že väčšina textov oboch žánrov, o ktorých sme v knihe písali, je tradičná, upevnená na realistických základoch (výnimkou sú romány Pála Závadu, mikroprózy a básne Imricha Fuhla) s menšími posunmi k modernizmu. Pri ich interpretácii sme pokladali za vhodné kombinovať tradičné kontextuálne postupy s dnes aktuálnymi textuálnymi a intertextuálnymi metódami, ktoré nám ako interpretátorom umožnili ponárať sa do hlbín tkaniva textov a dostať na povrch prekvapivo nové významy. V práci s textami sme s podobným cieľom uplatnili v slovenskej literatúre v Maďarsku zatiaľ nepoužívané interpretačné aspekty, pohľady a postupy, akými sú napríklad priestorovosť, zelený postoj, gastrosemiotika, literárna a krajinná semiotika či geokultúrne súvislosti.

Pri pohľade na druhý člen titulnej dvojice: „perspektíva“ (slovo perspektíva odkazuje na budúcnosť evokujúcu nádej, niečo pozitívne, niečo nové/obnovené), pociťujeme síce isté významové napätie medzi týmito dvomi slovami, ktoré sa však v súlade s našimi predsavzatiami dopĺňajú a splývajú v jedno „retro/perspektíva.” Uskutočňuje sa to v priebehu interpretácie (nielen) retro textov, pri používaní vyššie spomenutých metód, postupov a zohľadňovaní nových aspektov, keď nepriamo spájame staré s novým, čím vytvárame nové významy a hodnoty. Takýmto spôsobom uvádzame texty do nového svetla, obohacujeme ich o nové obsahy, „občerstvujeme“ ich, zvyšujeme ich prestíž, motivujeme k ich novému čítaniu a pod. Myslíme si, že aj táto forma môže byť jedna z alternatív, ako udržať/udržiavať našu literatúru pri živote. Napríklad v postmoderne sa staršie diela bežne stávajú základom na tvorbu nových literárnych textov. Ide o „prerobenie” témy, kompozície, narátorskej pozície či o prepis literárneho žánra. Dobrým vzorom je Pál Závada, ktorý vo svojom románe Jadviga párnája / Jadvigin vankúšik (1997; 1999) siaha po denníku a obnovuje ho tak, že namiesto jeho jediného majiteľa – autora zapája do písania denníka viac autorov, respektíve pohľadov. Sem možno zaradiť aj novú dvojjazyčnú publikáciu Imricha Fuhla s názvom EXTRAKT – Drobná publicistika s fotografiami autora / FUHLEXTRA – Apró publicisztikai írások a szerző fotóival (2021; 2023), v ktorej autor úspešne zrealizoval experiment o priblíženie tradičného tlačeného žurnalistického prejavu k jeho online forme. Pod pojmom retro/perspektíva možno chápať aj vydania starších diel v reedícií obnovených dizajnom, redakčnými postupmi, novým pred- alebo doslovom. Aj v novej knihe nachádzame na to viacero príkladov.

Štruktúra knihy

Kniha sa skladá z piatich kapitol rámcovaných Úvodom a Záverom. V prvej kapitole podávame pomerne široký obraz o formujúcej sa slovenskej literatúre v Maďarsku, a to v zrkadle troch antológii. V druhej kapitole dostali priestor autori spod Pilíša (Z. B. Valkán, I. Fuhl, A. Kormoš, G. Papuček). Do tretej kapitoly sme zaradili autorov z nížinného prostredia (J. A. Dolnozemský, M. Hrivnák, P. Kondač, Pál Závada). Do štvrtej kapitoly sa dostali nadlacké autorky (Dagmar Mária Anoca a Mária Štefanková). V poslednej piatejkapitolke si našli miesto autori monografií (Patrik Šenkár PhD. a Tünde Tušková PhD.). Publikáciu uzatvárajú jednotlivé prílohy: Úvod s podtitulom Ku knihe – Retro/Perspektíva slovenskej literatúry v Maďarsku a Záver v maďarskom a anglickom preklade; Bibliografia k príspevkom nachádzajúcim sa v knihe Retro/Perspektíva súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku; Bibliografia k jednotlivým kapitolám; Z pera recenzentov).

Do knihy sme zaradili svoje príspevky uverejnené predovšetkým v domácej slovenskej tlači, najmä v Ľudových novinách, v Lúči, v Našom kalendári a v knižných vydaniach vydavateľstiev Legatum, Croatica a SlovakUm. Náš výber padol zámerne na tieto vydavateľské produkty – predovšetkým na Ľudové noviny a Lúč – z toho dôvodu, že nám dlhé roky vychádzajú v ústrety, záleží im na našom názore, podieľajú sa na propagácii a uverejňovaní slovenskej literatúry v Maďarsku. Aj vďaka nim mohla táto knižka uzrieť svetlo sveta. Patrí sa taktiež spomenúť, že bez jediného slovenského týždenníka – Ľudových novín by ťažko došlo k vydaniu Výhonkov, respektíve k vzniku súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku. Naša vďaka patrí aj kultúrno-spoločenskému periodiku Barátság za publikovanie našich príspevkov o slovenskej literatúre v Maďarsku v maďarskom preklade.

Komu odporúčame novú knihu?

Slovenská literatúra v Maďarsku v rámcoch dolnozemskej slovenskej literatúry rodiacej sa v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku je súčasťou učebných osnov na gymnáziách s vyučovacím jazykom slovenským, je povinným, resp. voliteľným predmetom na univerzitných slovakistických pracoviskách v Segedíne, v Budapešti, ako aj v zahraničí (Komárno, Nitra, Bukurešť, Nový Sad, atď.). Knihu odporúčame učiteľom stredných škôl, univerzitným pedagógom, literátom, študentom a všetkým čitateľom, ktorí sa zaujímajú o slovenskú literatúru. Veríme, že novú publikáciu príjmu záujemcovia o túto tému so zvedavosťou a nájdu v nej nové myšlienky, interpretačné postupy, inšpirácie a impulzy k novému (opätovnému) čítaniu niektorých z diel našej ponuky, držiac tým túto literatúru pri živote aspoň takto sprostredkovane.

Poďakovanie

V závere by sme sa chceli poďakovať všetkým, ktorí pomáhali pri vzniku tejto knihy, pričinili sa o jej vydanie: Výskumnému ústavu Slovákov v Maďarsku, jeho riaditeľke a zároveň redaktorke publikácie doc. Dr. Tünde Tuškovej, PhD., za recenzentské posudky literátke Dr. Zuzane Plešovskej Novákovej, PhD. a literátovi Imrichovi Fuhlovi, jazykovému lektorovi PhDr. Ladislavovi Györgyovi, PhD., za technické redigovanie publikácie Zuzane Kunovacovej – Gulyásoveja autorovi obalu knihy, akademickému maliarovi Lászlóovi Lonovicsovi.

PhDr. Katarína Maruzsová Šebová PhD.

Imrich Fuhl
Počarbané školské lavice

Slovo často odletí, popísaný papier zdvihne a odfúkne vietor času, ale lavice zostanú niekoľko rokov ešte v triede a potom ich vynesú na povalu, alebo bohvie kde. Hlavné je, že zachovajú otázniky, výkričníky a bodky svojich bývalých majiteľov.

Škola je zmenšenou kópiou Života (S veľkým písmenom!). Nájdeš v nej všetko, len trochu musíš otvoriť oči, uši a srdce. Mal by si nájsť napríklad priateľa v nepriateľovi, nepriateľa v priateľovi, nádej v sklamaní, sklamanie v nádeji, prekážky vo voľnosti, voľnosť v prekážkach... Ale, žiaľbohu (alebo našťastie), máloktorý z nás to nájde. O tom hovoria aj počarbané lavice: „Prečo žijem? Život je škaredý. Dal mi len zlo. Načo som sa narodila? Nechcem žiť! Nezaujíma ma nikto. Nemôžem žiť bez Teba! Zbláznim sa. Nič mi nedávajte! Ľúbim Ťa, Eva! Aj ja Teba. Zomriem, ak...“ (Ďalej preškrtnuté.)

Takýmito a podobnými nápismi je počarbaná väčšina školských lavíc. Žeby s takýmto životným pocitom vstúpila do veľkej Školy Života naša generácia? Neviem. Našou poslednou nádejou je, že – ako každý – aj školské lavice niekedy klamú.

*

Pavol Kondač
Ujo Pavol

Keď si napne pamäť, z ľudovej školy si obyčajne spomenie na piatu triedu. Dlho nevedel, prečo. Snáď kvôli osobnosti učiteľa? Alebo skôr preto, lebo onen rok priniesol zmenu v jeho živote?

Dobre sa pamätá, že namiesto do šiestej triedy ho dali zapísať do gymnázia. Aby nestrácal rok. Za jeho detstva, už po štvrtej ľudovej, sa mohlo v štúdiách pokračovať na gymnáziu, ktoré bolo osemročné. Kým by bol vychodil osem tried všeobecnej školy – ako to bývalo zvykom neskoršie – štyri nižšie ročníky gymnázia už mal za sebou...

Ozajstnou príčinou, pre ktorú si spomína na piatu triedu, bolo jednako to, že vyučovanie prebiehalo dvojjazyčne, čo mu vždy pripomenie pána učiteľa Banku. To on vyučoval v maďarskej škole aj po slovensky. No nie na pokyn zhora. Jednoducho preto, lebo postrehol, že keď vyučuje dvojjazyčne, žiaci ho lepšie pochopia. Najmä tí zo sálaša. Aj on sám bol stadiaľ.

Ujo Pavol bol prísny človek. Neváhal trestať. Z vychudnutej ruky by trstenicu nebol zložil ani na chvíľu. Švihal ňou do vzduchu a jeho pohyby pripomínali deťom šermiara. Alebo celkom blízko pred nimi ňou neúnavne bil o lavicu. Už aj jej zvuku sa báli. Vedená prudkými pohybmi často zasvišťala v tichu triedy.

Touto pružnou trstenicou trestal nezbedníkov. Ale postrach žiakov nebol vtedy v jeho ruke, lež v rukách žiakov. Tých, ktorých práve pristihol pri šantení. Najviac ho zlostilo, keď vystrájali počas výkladu. Neznášal, keď ho niekto rušil.

Aj dnes ho vidí sedieť za katedrou, so škodoradostným úsmevom, ktorý sa snažil skrývať. Keď bolo zle, zlostne udieral trstenicou o stôl, ktorého farebný náter bol od jeho úderov celý popraskaný. Stôl nikdy nevymenili, zato trstenicu dosť často. Rýchlo sa ničila.

– Nože, poďte sem, vy dvaja zo zadnej lavice, – zavelil prísne, keď zbadal, že vystrájajú. Pohľad mal vtedy desivý. Okuliare mu skĺzli na koniec nosa, oči mu sršali zlosťou, trstenicou ukazoval na vinníkov. Tí sa tvárili, akoby nešlo o nich, no triasli sa strachom ako pri čine prichytení zlodeji. A dúfali v nemožné: že nie oni sú na rade. To sa však nikdy nestalo.

Ujo Pavol nasrdený vyskočil spoza katedry a raz-dva bol pri nich. Tvrdé klepnutie po hlave ich neminulo. Žiaci dobre vedeli, čo bude nasledovať. Tomu, ktorý stál bližšie, strčil trstenicu do ruky a prísne prikázal:

– Teraz začneš ty! Hybajte! Tam, pred katedru, pred triedu! Päť palíc kamarátovi. Samozrejme, na zadok, aby nekríval. Neľutuj ho. Mal si ho ľutovať v lavici. Teraz drkoc! Trstenicou. Čujme ju!

V nasledujúcej chvíli stokrát prekliata trstenica sa chvela v chlapcových rukách. Ľútostivo pozeral na spolužiaka, ktorý si už zakrýval zadok oboma dlaňami. Takto sa pokúšal brániť. Ale darmo.

Ujo Pavol mu prikázal:

– A ty urob rýchlo predklon. Ruky nech sa dotýkajú topánok. Kolená vystri!

Keď sa tak stalo, vydal ďalší povel:

– Tak do toho! Nemáme čas.

Údery tvrdo dopadali na spolužiakov zadok. Keď padol aj piaty, vymenili si úlohy. Udieral ten, kto predtým dostával.

Tým by bola vec vybavená. Keď údery boli rovnako silné, mohli sa vrátiť na miesto. Lenže neraz sa stalo, že jeden sa pokúsil udierať slabšie, aby ho aj ten druhý šetril. Mocný švih, slabý úder. Dúfali, že pán učiteľ ten fígeľ nezbadá.

Ujo Pavol, podopierajúc si rukou zarastenú bradu, striehol spoza katedry ako mačka na myš. Oči mal bystré, zbadal najmenšiu lesť. V takomto prípade vyskočil a trstenicu vytrhol chlapcovi z ruky. So škodoradostným úsmevom – akoby čakal len na túto chvíľu – pomaly vyslovujúc povedal:

– Nože sa zohni, chlapče, ja ti ukážem, akú treba vyšiť. Lebo viete, táto trstenica sa musí prilepiť k nohaviciam. Nehladkáme ňou, deti moje. Bijeme a bijeme po chlapsky. Takto, ľa.

A na napnutý poplátaný zadok dopadol taký úder, že najbližšie sa už dotyčný neopovážil pána učiteľa oklamať. Už aj preto nie, aby viac nemusel odchádzať do lavice v popraskaných nohaviciach, dlaňami si zakrývajúc zadok, aby dievčatá nevideli tú hanbu.

Touto nádielkou sa však celá záležitosť ani zďaleka neskončila. Beda chlapcovi, ktorý prišiel domov v takto upravených nohaviciach. Aj od rodičov dostal svoje. Nazdávali sa, že kto sa v škole nevie správať, tomu treba nadeliť aj doma...

(Úryvok z románu Neskorý návrat)