Priznávame sa, že sme sa s rozprávkami Ondreja Štefanka (1949 – 2008), významného slovenského kultúrneho dejateľa z Rumunska, stretli prvýkrát až minulý rok v Nadlaku, počas výročnej konferencie spojenej s odovzdávaním Ceny Ondreja Štefanka na rok 2024.

Z jeho široko rozvetvenej, rôznorodej – básnickej, spisovateľskej, prekladateľskej, editorskej, publicistickej, organizátorskej, verejnoprospešnej atď. – pozoruhodnej činnosti sme zatiaľ sledovali predovšetkým poetickú tvorbu. Popritom prvé, čo nám v súvislosti s ním prichádza na um, je jeho záslužný podiel na formovaní a vytváraní „nadlackého fenoménu“, čím sa moderná slovenská literatúra v Rumunsku dostala do pozornosti širších literárnych kruhov v Rumunsku, v širšom dolnozemskom svete, ako aj na Slovensku.

V spomínaný deň sme mali šťastie na súkromné stretnutie s jeho dcérou Andreou, ktorá nám darovala druhé impozantné vydanie otcovej rozprávkovej knihy, načasovanej práve k jeho nedožitým 75. narodeninám. Myšlienka reedície prvého vydania (1986, Kriterion) skrsla v nej po uvedomení si skutočnosti, že od prvého vydania rozprávok ubehlo už skoro štyridsať rokov. Svet sa za tento čas zmenil na nepoznanie, vymenili sa generácie a mladí čitatelia sa už nedostali do kontaktu s touto knihou, ktorá aj im ponúka inšpiratívne, zábavné a poučné zážitky. V záujme toho, aby toto vzácne dielo neupadlo do zabudnutia, vydavateľka publikácie sa rozhodla jazykovo a technicky ho upraviť a obliecť do nového rúcha s cieľom osloviť dnešných čitateľov. V tejto snahe ju podporovala aj jej sestra Tatjana.

Nová atraktívna kniha veľkého formátu v tvrdom obale, tlačená na kvalitnom kriedovom papieri, s pôsobivými ilustráciami slovinského výtvarníka Dareho Kuhara, upozorňuje na seba už pri prvom stretnutí s ňou. Keď zalistujeme v nej a začítame sa do rozprávok zisťujeme, že text a ilustrácie sú vo vzájomnej symbióze, čo napomáha recepciu príbehov. Už z bibliografických údajov titulu knihy vysvitá, že máme dočinenia s autorskou (modernou) rozprávkou, keďže sa jej vznik viaže ku konkrétnemu spisovateľovi. Autorská (literárna) rozprávka nadväzuje na ľudovú (napr. čarovné predmety, nadprirodzené bytosti), ale sa v mnohom odlišuje od nej. Kým sa napríklad v ľudovej rozprávke dej odohráva v neurčitom priestore a čase, v autorskej sú príbehy a postavy zasadené do konkrétneho reálneho priestoru a času. V rozvíjaní deja svet reálny a rozprávkový sa prelína, ako to vidíme aj v rozprávkach Ondreja Štefanka.

Vonkajší – krajinný priestor príbehov

Autor svoje rozprávky situoval do súčasnosti (osemdesiate roky minulého storočia) a do reálneho prostredia. Nepomenúva síce konkrétne miesto rozprávkových dianí (výnimkou je pomenovanie Dolná zem a rieka Maruša), odkazuje však implicitne na jeho povrchové („polia, pruhy polí a políčok“, s. 187; chotár, park, rieka Maruša, piesočné pobrežie rieky) a klimatické atribúty typické pre rovinatý kraj. („tam hore na súši“, s. 55, odkaz z podvodného sveta; „...v poslednom čase je u nás horúco na nevydržanie. A dažde akoby sa prepadli do zeme“, s. 144, „Z hôr sme zostúpili ako do parného kúpeľa“, s. 162, návrat na rovinu). Obraz krajiny dotvárajú rôzne druhy zeleniny a ovocia, ktoré sa pestujú v miestnych záhradách. Rozprávač z nich vyzdvihuje jablká, melóny a tekvice a zapracuje ich do úvodnej rozprávkovej formuly. Tie vo funkcii čarovného rozprávkového motívu dodávajú textom zároveň aj jedinečný lokálny kolorit. Tento efekt autor dosahuje formou zveličovania (hyperbola) – („...v dajakom rozprávkovom svete, kde jablká rastú na zemi ako tekvice alebo melóny“, „melóny rastú na stromoch ako jablká“, s. 31) –, uskutočneného prenášaním vzájomne si odporujúcich vlastností na jednotlivé plodiny. Nadmernú veľkosť týchto plodín reálne možno vysvetliť aj povestne úrodnou čiernou zemou charakteristickou pre fiktívne, zároveň aj reálne dejisko prerozprávaných príhod. V rozprávkovej knihe spomedzi typických plodín rovinatej krajiny je najfrekventovanejším motívom melón. Svedčí o tom napríklad aj scénka, keď rodičia s dcérami sedia za kuchynským stolom, v strede ktorého je melón „veľkolepý zeleno-čierny guľatý hrad“ (s. 138), sladký ako med (s. 142) a netrpezlivo čakajú, aby matka „vrazila nôž do melóna“ (s. 137). Autor aj svoje „poriadne bruško“ pripodobňuje k melónu: „čoskoro predstihne okrúhlosť obstojného melóna“ (s. 56). Spomenuté krajinné znaky roviny sú svedectvom o autorovom dôvernom a láskavom vzťahu k dolnozemskému prostrediu.

Vnútorné priestory rozprávkových dianí a paleta postáv

Narátor po načrtnutí vonkajšieho krajinného prostredia nás zavedie do vnútorných priestorov svojho rodinného domu, kde sa odvíja život jeho rodiny a dejú sa zázračné príhody. Východiskom imaginárnych dejov sú na prvý pohľad bezvýznamné, avšak z hľadiska vymysleného sveta o to dôležitejšie priestory domu: izba, izbový kút, kuchyňa, okolie kuchynských dvier, dvor; priestory mimo domu: ulica, pláž, kraj mesta; priestor ďaleko od domova: chata v horách. Hlavné hrdinky sú autorove roztomilé dcérky, Tada a Dada. Sledujeme ich v rôznych reálnych (napr. písanie domácej úlohy, brigádovanie, parádenie sa pred zrkadlom, obed so starým otcom) aj vymyslených situáciách (napr. pyžamové plachetnice sa stretnú s nosorožcom, boj topánok a papúč v šľahačkovej vojne, dobrodružstvo v stredoveku). Charakterizuje ich hravosť, vynaliezavosť, fantázia, záujem o dobovú hudbu, tanec, módu, majú vyspelú obrazotvornosť, vyhýbajú sa však domácim povinnostiam, sú učenlivé (napr. vedeli uplatniť vedomosti zo školy a čo sa naučili od otca – príbeh v stredoveku). Žijú vo viacgeneračnej rodine, v harmonickej rodinnej atmosfére. Do radu postáv patrí aj rozprávač, napr. v úlohe pozemšťana-spisovateľa v podvodnom svete, alebo v úlohe malého chlapčeka, ktorý chcel dcéram vysvetliť, ktoré sú dobré skutky. Paletu postáv dopĺňajú oživené predmety (pyžamy, topánky, papuče a personifikované zvieratá: rybička a mačka). V rozprávkach nachádzame odkazy na Verneho román Kapitán Nemo (kocúr Nemo) a na filmy štúdia Walt Disney (káčer Donald).

Formálne a štrukturálne znaky rozprávok

Na prvý pohľad upútajú pozornosť čitateľa netradičné názvy rozprávok. Autor sa odklonil od tvorby zaužívaných foriem rozprávkových titulov, keď ich očísloval a k číslovkám pripojil stručný (občas dlhší) extrakt – výťažok, esenciu danej rozprávky: „Rozprávka siedma o tom, ako ma Tada a Dada nepoznali, keď som sa premenil na múdreho chlapčeka a učil som ich konať dobré skutky“ (s. 165). Týmto postupom uľahčil orientáciu v texte.

Spisovateľ zastupuje v jednej osobe viac úloh: je otcom, autorom, rozprávačom, svedkom a účastníkom rozprávkového deja. Súčasne je aj iniciátorom, realizátorom, navigátorom ním konštruovaného rozprávkového sveta. Tieto úlohy autor počas rozprávania majstrovsky zvláda. Prerozprávané príhody, motívy, epizódy nadväzujú na seba reťazovite, a to takým spôsobom, že v závere danej rozprávky sa uvedie téma nasledujúcej príhody, v ktorej sa potom opakujú hlavné elementy predchádzajúcich textov – cyklicky doplnené a rozšírené o nové dejové komponenty. Výsledkom takéhoto rozprávačského postupu vzniká ucelený príbeh zabezpečujúci kontinuitu medzi súborom desiatich rozprávok. Autor tým ponúka detským percipientom akýsi odrazový mostík pri dekódovaní dejovej línie rozprávok a zároveň vytvára v nich aj základné predpoklady – pocit domáckosti a istoty – pre príjemné počúvanie, respektíve čítanie dobrodružných scén zo života jeho dcér Tady a Dady.

Literárna koncepcia Ondreja Štefanka pre deti a mládež v kontexte rozprávok

Spisovateľ v priebehu rozprávania často komentuje svoju stratégiu textotvorby. Robí to z rôznych príčin. Chce

1. poúčať, vyvolať smiech, udržať pozornosť: „Keď mačka nie je doma, myši tancujú po stole.“ „Je to ľudové porekadlo, ktoré sa práve hodí do tejto rozprávky. Aby ste si nemysleli náhodou, že tým som chcel povedať, že Tada a Dada sú myšky a že ich rodičia sú mačky.“ (s. 32)

2. odôvodniť vlastné autorské zásady: „… ja som spisovateľ dosť staromódny: ja dbám na rady starších. A tí starší … hovoria, že dobrá rozprávka má poučovať. A ja som chcel napísať dobrú rozprávku.“ (s. 140)

3. upozorniť na osobitosti literatúry: „A v literatúre možno cestovať aj časom.“ (s. 148)

4. vysvetliť niečo: „Ešte ani teraz neviem vysvetliť mojim dcéram, čo je dobrý skutok.“ (s. 172)

Ako z citátu vidíme, rozprávač sa podelí s čitateľmi aj o svoje spisovateľské dilemy, čím na jednej strane vzbudzuje v nich dôveru a na strane druhej priznáva svoju prípadnú neistotu v určitých otázkach. Na inom mieste zase na otázku, kto vládne tajne rozprávkovým svetom, koho nikto nepozná, odpovie suverénne: „iba ja ho veľmi dobre poznám, ibaže vám neprezradím jeho meno, kde spáva a kde jedáva. Hlavná vec, že tie príhody z rozprávkového sveta vidím jasne, akoby som tam bol.“ (s. 32) My sme už rozlúštili túto hádanku. Vieme istotne, kto riadi z pozadia zázračný svet rozprávok, ale ani my to nikomu neprezradíme. Iste na to príde každý čitateľ.

Ak sa zamyslíme nad tým, čo dnešnej mládeži (a dospelým) ponúka druhé vydanie Štefankových rozprávok, jednoznačne môžeme povedať, že kniha je aj dnes aktuálna, veď sprostredkúva také univerzálne ľudské hodnoty, ako napríklad túžbu po porozumení, zodpovednosť voči sebe a iným, záujem o čítanie, otvorenosť voči svetu. Autor popri tom nadhodí aj veľmi závažný problém klimatických zmien, ktoré v súčasnosti už ohrozujú náš život. Upozorňuje aj na znečistenie prírody a vyzýva mladú generáciu, aby ju zo všetkých síl chránila. To sú najpálčivejšie otázky našej doby, ktoré sa týkajú aj nádejných čitateľov – školákov na Dolnej zemi. Myslíme si, že odkaz otca – rozprávkara v dcérinom dôstojnom geste sa napĺňa.

Katarína Maruzsová Šebová
laureátka Ceny Ondreja Štefanka

Ondrej Štefanko: Desať strelených rozprávok (2024), vydavateľ Andrea Salazarová. Technická redakcia a grafická úprava: Dare Kuhar, Andrea Salazarová. Vytlačila DOLIS GOEN, s. r. o., 200 strán.