V prestížnych priestoroch Salónu Anny Jókaiovej v Budapešti sa 18. septembra zišli milovníci poézie. Apropo stretnutia bola prezentácia a krst dvojjazyčnej zbierky básní Leventeho Galdu s názvom Múry a mosty.
Jeho meno je v kruhu Slovákov v Maďarsku známe, veď okrem toho, že zastáva verejné funkcie, je aj kultúrne veľmi aktívny, spieva, tancuje a je tiež členom národnostného divadelného súboru. Koncom minulého roka sa dostal do životnej fázy, keď si uvedomil svoj stredný vek, a pocítil, že sa potrebuje vyjadriť ďalšou formou. Pustil sa teda do písania básní po maďarsky len pre seba. Keďže aj jeho identita ako väčšiny Slovákov v Maďarsku je viacvrstvová (podobne ako nenápadná, ale k životu nevyhnutná cibuľa), veď z otcovej strany má slovenské korene, kým z maminej nemecko-maďarské, tak vlastné básne preložil do horkosladkej otcovčiny – slovenčiny. Pri tejto fáze práce už potreboval pomoc, takže vyhľadal profesionálov, Annu Kovácsovú, Gregora Papučeka, Juraja Dolnozemského, Lászlóa G. Kovácsa a moderátorku večera Margit Garajszkú, ktorí mu pomohli s prekladmi a taktiež s redigovaním dvojjazyčnej zbierky.
Čo bolo motiváciou na vznik knižky „Múry a mosty“, prezradil autor divákom priamo na prezentácii. Jeho zámer písať poéziu sa zrodil v súlade s výzvou predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej, ktorá v úvodníku prvého tohtoročného čísla Ľudových novín vyhlásila rok 2025 za Rok slovenského jazyka. „Táto myšlienka vo mne hlboko rezonovala,“ povedal autor.
Svoj vzťah k slovenčine opísal ako „dvojité puto“. Slovenčinu mu zanechala ako odkaz babička, neskôr ho k jej bezprostrednému používaniu povzbudzoval aj rodák, básnik Gregor Papuček. „Slovenská kultúra mi dala jazyk a v istom zmysle aj existenciu,“ povedal úprimne L. Galda. Zároveň sa priznal k pocitom hanby za svoju nedokonalú slovenčinu, ktoré pociťuje iba v kruhu Slovákov v Maďarsku, pretože ju neovláda na akademickej úrovni, ako je vyžadovaná, kým prehovoriť po slovensky, hoci aj s prezidentom Slovenskej republiky nikdy nemal zábrany.
Básne zbierky vznikali počas dlhých jesenných a zimných nocí. „Písal som ich pre seba, liečili mi dušu. Pôvodne som ani nemal v úmysle ich vydať,“ vysvetlil. Svoju zbierku vníma skôr ako „momentku“ súčasných myšlienok než ako definitívne dielo. „Som si vedomý, že o päť rokov budem možno uvažovať inak,“ doplnil.
Ústredným motívom zbierky aj Galdovho prejavu bola myšlienka budovania mostov. Citátom Georgea Orwella „Každé umenie je propaganda, ale nie každá propaganda je umenie“ zdôraznil, že všetky umelecké formy, ktorým sa venuje – od folklóru po poéziu – nesú jednotné posolstvo: „Musíme hľadať to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Obzvlášť dnes, keď sa medzi ľuďmi stavia čoraz viac múrov.“
Jednu z najdojímavejších básní inšpirovala tragická smrť učiteľky slovenčiny Lucie Gianitsovej-Ološtiakovej. L. Galda v nej vyjadril presvedčenie, že každý človek prichádza na svet, aby zanechal stopu, často prostredníctvom umenia. Uvedomil si, že práve táto báseň sa stala jeho ars poetikou. Svoju tvorbu vníma ako paradoxný proces, kedy sa z bolesti a utrpenia rodí trváca hodnota. „Človek je schopný, podobne ako fénix, znovuzrodenia a tvorby aj z utrpenia,“ povedal.
Krstnou mamou publikácie sa stala jeho vlastná mama, knižku posypala Pilíšskou rodnou zeminou. Prezentácia bola spestrená speváckymi blokmi Kultúrneho spolku za Mlynky a vystúpením študentov Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Budapešti pod vedením slovenčinárky Anity Holej a členov divadelného krúžku Vertigo Junior, ktorí zarecitovali básne. Sám autor priznal, že počúvať svoje milostné verše v podaní mladých ľudí bolo pre neho veľmi intímnym a dojímavým zážitkom. Študenti okrem recitovania, sa podelili s publikom aj so svojimi dojmami a myšlienkami inšpirovanými slovami identita a slovenskosť.
Slávnostný krst tak nebol len prezentáciou novej knihy, ale aj živou diskusiou o identite, jazyku a spoločnej potrebe byť v živote mostom, nie múrom.
(ik)
Foto: autorka