V rade publikácií o slovenských súvislostiach v Békešskej Čabe začiatkom tohto roku pribudla tenká brožúrka so zaujímavým obsahom. Čabjanskí svetlík zahŕňa históriu čabianskej rodiny modrotlačiarov Sztaricskayovcov, ktorí ešte aj v minulom storočí farbili plátno indigom a tlačili naň prekrásne motívy.

„Sztaričkayovci boli evanjelická slovenská rodina pôvodom z Turčianskej župy, ktorej prvým členom na Dolnej zemi bol András Starycskay, ktorý sa začiatkom 19. storočia usadil v dolnozemskom slovenskom meste Sarvaš. Je pravdepodobné, že už vtedy pôsobil ako modrotlačiar, keďže v Turci aj v Sarvaši existovali modrotlačiarske cechy. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že jeho prvorodený syn Pál Sztaricskay sa ako majster modrotlačiar, spĺňajúci požiadavky vtedajšieho cechového systému, po rokoch putovania usadil v rokoch 1853 – 54 v Békešskej Čabe a založil Sztaricskayovu farbiarsku dielňu na Krivej (Görbe – dnes Garayho) ulici za Veľkým kostolom, ktorú potom viedli ďalšie dve generácie. Po zrušení cechového systému v roku 1872 bol aj jedným z aktívnych zakladateľov Čabianskeho priemyselného spolku a odborného vzdelávania,” dozvedáme sa z brožúrky, ktorú napísal Ondriš Kiszely a vydali ju Slovenská samospráva v Békešskej Čabe a Čaba 300 – Gastronomická a turistická jednota dolnozemských Slovákov.

Po úvode autora etnografka Katarína Király píše o slovenskom dedičstve modrotlače na Dolnej zemi. Spomenie aj fakt, že modrotlač sa dostala do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

V brožúrke o „čabjanskom svetlíku“ sa dozvieme procesy prípravy modrotlače od vzorkovania, cez farbenie a pranie, sušenie, až po mangľovanie. To všetko s názornými kresbami a fotografiami, nakoľko celý proces odpozorovali mladí Čabania od majstrov z dielne modrotlače v Bácsalmási. Potom sa ale vrátime do našej dolnozemskej slovenskej metropoly a dozvieme sa, že „obyvatelia Čaby okrem základných plodín radi pestovali aj konope, pretože ženy ho spracovávali v domácnosti, až kým továrenský výrobok nevytlačil domáce plátno z ich života.“

Vedeli to aj Sztaricskayovci, ktorí vybudovali svoju dielňu koncom 19. storočia a okrem klasických vzoriek používali aj typickú čabiansku, ktorú nazývajú „poľke“, ako Čabania nazývajú egreš. „Zaujímavé je aj to, že okrem klasického modro-bieleho vzoru si mladí Čabänia veľmi obľúbili modré farbivá na báze žltej a zelenej farby (hlavne na šatky), kým starší ľudia uprednostňovali tzv. dvojitú modrú, ktorá mala tmavomodrý, takmer čierny podklad a svetlejší modrý vzor,“ píše sa inde.

Ondriš Kiszely si zaumienil byť kronikárom znovuobjavených dejín. Svoje ciele napĺňa objavovaním nových súvislostí, alebo zbieraním informácií z rôznych zdrojov. Takto sa zrodili knižky o tradičnej architektúre čabianskych Slovákov – o podstenkovej stavbe, ale môžeme si prečítať zaujímavé historky o veľkom evanjelickom chráme a teraz sú na rade šaty, ba práve v týchto dňoch mala prezentáciu najnovšia publikácia o kráľovnej dolnozemskej gastronómie, o čabianskej klobáse. Musíme uznať, že tieto dvojjazyčné publikácie sú vhodné na prehĺbenie lokálnej slovenskej identity a svojím pekným vzhľadom upútajú pozornosť každého, kto si v nich zalistuje. Takto nech sa splnia modro-biele sny čabianskych Slovákov.

Eva Fábiánová

Foto: autorka