Recenzia zbierky Gregora Papučka Pilíšske anekdoty a ľudová poézia
Na obálke knihy Pilíšske anekdoty a ľudová poézia od Gregora Papučka sedí obrovská, na prvý pohľad odpudzujúca ropucha. Je to obraz, ktorý v sebe nesie dvojitý význam. Je odkazom na jednu z miestnych legiend o bosorke premenenej na žabu, ale zároveň dokonalou metaforou obsahu knihy. Na prvý pohľad môže byť lokálny folklór pre čitateľa z iného kraja „nepekný“ – plný nárečia, zdanlivo naivných príbehov a drsného humoru. Ale ten, kto sa odváži túto „ropuchu“ pobozkať – čiže ponoriť sa do textu –, objaví skrytý poklad. Pod slizkou studenou a drsnou kožou sa ukrýva oduševnené a autentické srdce kultúry Slovákov z pilíšskych obcí.
Gregor Papuček, rodák z Mlynkov (Pleš, Pilisszentkereszt), v publikácii predkladá výsledok svojej celoživotnej zberateľskej práce. Kniha je rozdelená do štyroch častí, ktoré ponúkajú parciálny pohľad na život Pilíšanov približne od polovice 19. storočia do 70. – 80. rokov 20. storočia.
Zbierka je výnimočným etnografickým a literárnym dielom, zachytáva autentickú podobu slovenského ľudového rozprávania, humoru a poézie z oblasti Pilíšskych hôr. Autor tu vystupuje nielen ako zberateľ, ale aj ako pokračovateľ tradície, čím dielo nadobúda hĺbku a osobný rozmer. Spojenie anekdot, rozprávok, básní a detských veršov vytvára retrospektívny obraz kultúry miestnych Slovákov. Zaujímavosťou a možno aj prínosom je dvojjazyčnosť (nárečie a spisovná slovenčina), ktorá umožňuje čitateľovi nahliadnuť do jazykového bohatstva regiónu.
Prvá časť Pilíšske anekdoty tvorí jadro knihy a je pokladnicou ľudového humoru a mystiky. Sú v nej krátke, často moralizujúce alebo humorné príbehy, mnohé z nich sú situované do sveta, kde sa prirodzene stretávajú svätí (Kristus so svätým Petrom) s miestnymi figúrkami a ich každodennými problémami. Tieto príbehy sú cenné najmä preto, lebo G. Papuček často uvádza obe verzie – pôvodnú v mlynskom nárečí a prepis do spisovnej slovenčiny. Tým nielen zachraňuje miestny dialekt, ale aj umožňuje laikovi vniknúť do melódie a vynaliezavosti (enďujtó) miestneho nárečia.
Za zmienku stoja najmä pasáže venované miestnym „celebritám“. Lokálny „zbojník“ Vajzlík je charakteristickou postavou ľudovej imaginácie. Jeho triky (napr. výmena pečenej husi za bačkoru) sú vtipné a typické pre archetyp ľudového hrdinu. Portrét Jozefa Grenteka (Baláža), nespútanej duše, improvizátora, miestneho básnika a humoristu a jeho rýmovačky (napr. Oženil sa Kulifaj) sú živé a autentické. Práve tu sa ukazuje pravý rozmer lokálneho humoru, ktorý je drsný a nevyumelkovaný. Zaujímavá je aj pasáž o miestnych povestiach, ako je príbeh o zjavení Panny Márie pri Lieskovej studničke. Je to silný a poučný príbeh so zázračnými prvkami. Fascinujúce je spojenie viery, zázraku a miestnej legendy. Príbehy o pokladoch poukazujú na večnú túžbu človeka po bohatstve a tajomstvách ukrytých v horách. Tieto texty už prekračujú rámec anekdoty a svedčia o hlbokom, takmer mytologickom vzťahu miestnych ľudí k okolitej prírode a histórii.
Druhá časť knihy O Huti aj o Huťanoch je venovaná susednej obci Huť (Pilisszentlélek). Anekdoty sú plné šibeničného humoru a stereotypov o hlúpych Huťanoch.
V podkapitole Iné pilíšske príhody v Mlynkoch sú rozmanité príbehy – od strašidelných až po autobiografické. Rozhovor Jána Fuzika s tetkou Marišou Jánskou je výnimočne cenným etnografickým záznamom. Tetka Mariša rozprávala o svojom ťažkom živote, zvykoch a tradíciách. Jej príbeh je svedectvom o dobe a ľuďoch.
Tretia kapitola publikácie Naša dedinská poézia je pestrou paletou ľudových veršov. Nájdeme tu ľudové piesne, básne a rýmovačky. Väčšina textov je v nárečí, čo im dodáva hodnovernosť.
V štvrtej, poslednej časti zbierky Hravé detské veršíky spod Pilíša, ktorá je pokladnicou detského folklóru, nájdeme dojemné aj vtipné detské riekanky, uspávanky a vyčítanky. Táto časť je ako výlet do detstva nielen autora, ale celej komunity. Ukazuje, ako sa básne a piesne pretavili do každodenného života, ako sprevádzali prácu, zábavu i výchovu detí.
Z jazykovej a editorskej stránky je dvojjazyčnosť publikácie prínosom. Umožňuje čitateľovi porozumieť nárečiu a zároveň vychutnať si príbeh. Slovníček, resp. vysvetlivky na 50. a 51. strane, sú veľmi užitočné, no mohli by byť rozsiahlejšie aj v ostatných kapitolách zbierky. Fotografie a ilustrácie vo väčšine prípadov prispievajú k autenticite a pútavosti diela (fotografie respondentov, Svätá studienka, Vajzlíkova diera), ale ilustračné zábery (koza, baran, slimák) sú príliš didaktické a neautentické. Najväčšia sila knihy spočíva práve v jej autenticite. G. Papuček nie je len suchým zberateľom, ale zapáleným milovníkom a znalcom svojho kraja. Každý text dopĺňa o cenné poznámky, vysvetlivky a hlavne o mená svojich informátorov, často svojho otca alebo ďalších príbuzných. Tým kniha nadobúda osobný rozmer a stáva sa aj rodinnou kronikou. Publikácia je tak viac než zbierka folklóru, je to etnografický a historický dokument zachytávajúci svet, ktorý po rozpade tradičnej dedinskej spoločnosti takmer zanikol.
Publikácia môže byť pre bežného čitateľa výzvou. Nárečie môže spočiatku pôsobiť ako bariéra a niektoré humorné pointy môžu pôsobiť archaicky. Ale práve v tejto neupravenosti je jej krása. Pilíšske anekdoty a ľudová poézia nie je kniha na jedno prečítanie, ale na neustále listovanie a objavovanie.
Záverom odpoviem na titulnú otázku. Áno, pobozkať túto „ropuchu“ sa oplatilo. Autor nám ponúkol príležitosť nahliadnuť do fascinujúceho mikrosveta, ktorý by inak bol už navždy stratený. Je to kniha, ktorá by nemala chýbať v knižnici nikoho, komu záleží na folklórnom dedičstve Slovákov v Maďarsku. Je to výnimočná publikácia plná oduševnenia, ktorá zachránila kus našej identity a spoločnej pamäti.
(ik)
Foto: autorka
Vajzlík
Pilíšska slovenská dedina Mlynky je zvláštna o. i. tým, že mala svojho zbojníka. Nazývali ho Vajzlík. Je to vlastne slovenská zľudovená forma jeho pôvodného nemeckého mena Weißlich (Belavý). Síce jeho bydliskom bola tzv. Vajzlíkova diera, ktorá sa nachádzala mimo chotára obce na strane vtedy ešte dediny, dnes už mestečka Pomáz. Ale keď bol hladný, ťahalo ho to akosi pod Pilíš, do Mlynkov. Nasledujúce historky o ňom porozprával v 70. rokoch Gregor Papuček starší (1909 – 1990).
*
Vajzlíkov jarok bol v pomázskom chotári, v Pomázskych horách. Odtiaľto, táto hora od Lieskovej studienky, to je už pomázske. Ešte som tam ani ja nebol, ale vidíš, ten jarok viem, kde je. Tam že je taký ten jarok, keď doňho vojdeme od spodku, nedá sa z neho vyjsť, len až na jeho hornom konci. Také má strmé a vysoké boky.
A ten Vajzlík tam mal tú dieru. A keď ho naháňali – vtedy pandúri boli, však ja sa už na nich nepamätám – že ho chceli chytiť, on utekal hore tým jarkom a oni za ním. On frnkol do tej diery a rýchlo hore navrch! Mal tam železný rebrík. Ten že je tam aj podnes, ale pandúri nevedeli že je tam tá diera. On vyšiel z tej diery, utekal od nej ďalej hore, aby nezbadali, že je tam tá diera, a odtiaľ zhora im zavolal: – No čo chcete? Ak ma chcete chytiť, poďte hore! Ale pandúri po tom strmom boku jarku nemohli ísť hore. Museli ísť až na horný koniec toho jarku, až tam sa mohli hore vyškrabať. Kým sa však oni hore dostali, on už bol zase dole v jarku! Pandúri si nevedeli rady, nemohli ho chytiť.
*
Bačkorandes napekandes!
Vajzlík chodil aj k nám do dediny. Bárkde vošiel, večer tichučko zhľadával jedlo a keď nejaké našiel, hneď ho zjedol. Raz v Slováckej ulici – najviac že ta chodieval – u Kadlecov mali hostí a v pitvore piekli v peci na pekáči hus.
Keď sa tam Vajzlík tichučko prikradol, pozrel do okna a videl, že v izbe sa všetci pri stole radia, aj hostia, aj domáci. Vošiel do pitvora, tam nebol nikto. Tichučko išiel až k peci, otvoril dvierka a vidí, na pekáči sa pečie hus! Rýchlo si vyzul bačkoru, hus vzal do tanistry pod kabát, a na pekáč položil tú bačkoru, nech sa tam praží. Dvierka pece zatvoril, opatrne vyšiel von, a už keď išiel dole dvorom, pod oknom zakričal:
– Bačkorandes napekandes, a husandes podkabandes!
– Kto to tam kričí? – čudovali sa tí tam v izbe.
– Voľáki mamľasi sa tu bláznia vždy, – povedal domáci gazda.
A viac sa tým nezaoberali, zhovárali sa ďalej. Čas ubehol a odrazu sa ozve gazdiná:
– Budeme večerať, idem doniesť tú hus! Vyšla do pitvora, vytiahla pekáč, doniesla ho do izby a položila ho na stôl. Ani si nevšimla, čo to vlastne doniesla. Iba keď sa strhol veľký smiech! Všetci sa išli puknúť od smiechu, že bačkora sa tam vypráža v tej masti!
Ten musel tú hus zobrať, mal ju pod kabátom a ušiel s ňou. A na pekáč nám položil bačkoru!
– To nemohol byť iný, iba Vajzlík! Ten také fígle vystrája! – vysvetľovala gazdiná.
*
Vajzlík u Hudíkov
U Hudíkov len starý Hudík aj so ženou boli doma, ba už aj ležali v posteli. Tak na Vianoce to bolo. Ostatní že odišli do kostola, na polnočnú omšu sa vtedy chodievalo. Keď po večeri ostali pirohy, to na kraj stola nechali, že keď dôjdu z polnočnej domov, budú ešte jesť. Taký zvyk bol zaužívaný, tak sa to vtedy robilo.
Vajzlík tieto pilíšske zvyky dobre poznal. Aj teraz že opatrne otvoril okno a potichučky vošiel dnu. Nejako tam na stole našmátral misu. Aha, tu bude voľačo! Bolo to len handrou zakryté. Odokryl misu, a tam pirohy! Hneď sa ich dal jesť, ale nejako trošku chlopol, a starý hovoria: – Počuješ, stará?! Ten kocúrisko je už pri tých pirohoch! Šic! Ideš odtiaľ?! Chytím metlu a tak ho vyprášim!
Vajzlík bol trošku ticho. Ale tak potichučky zase jedol. Starý o chvíľku zase začuli, že voľačo zaškrabotalo.
– Ale, zapáľ tú lampu, stará, vyobšívame toho kocúra!
Vajzlík vtedy už aj vačky mal plné pirohov. To jak jedol, aj do vačkov si napchával. Aby aj na cestu mal. Vyskočil cez okno a zavolal:
– Pán Boh zaplať za pirohy! Ale som si chutno zajedol!
– A to si ty, Vajzlík? – hovoria starý. – Však mal si povedať, boli by sme ti dali! Mohol si sa najesť smelo! Boli by sme zapálili lampu, a mohol si jesť!
Z knihy Gregora Papučka Pilíšske anekdoty a ľudová poézia