Toho času som si nebola vedomá, že udalosti, ktorých som očitým svedkom, sú v podstate tragické historické časy a iba ja ich prežívam ako veľkú nevinnú hru dospelých a zúčastňujem sa na nej len ako kibic, bezohľadne a nezodpovedne.

Moja mladistvá panenská duša bola ako filter: odjakživa som išla za svetlom, túžila po kráse a dobre; v hromobití som hľadala hudbu a poéziu, všetko ostatné jej uniklo ako uniká zlý sen, keď sa prebudíš pod jasným nebom. A ak som predsa zočila na hmlistom obzore vŕšiace sa mrazivé mračná, nazdala som sa, že je to iba optický klam. Pochabá, očarená, akoby v stave beztiaže som sa hnala za fatamorgánou šťastia dievčat pred dvadsiatkou. Prežívala som vtedy hádam najkrajší sen svojho života, aj keď trval iba chvíľočku; ešte som ho ani len nedosnívala, už sa aj pominul... Tých udalostí som sa zúčastnila v podstate pasívne, len čírou fyzickou prítomnosťou, ale táto skutočnosť sama o sebe v konečnom dôsledku určila celý môj ďalší osud. Spomienka na tieto časy sa hlboko vryla do mojich útrob, zakorenila a rozvetvila sa v nich tak široko, že ovládla celú moju bytosť, ňou bol poznačený každý krok v mojom ďalšom živote. Tento stav pretrváva dodnes a asi potrvá, kým budem žiť. Mala som osemnásť rokov a bola som zamilovaná. Róbert bol mojou prvou veľkou láskou. Chodila som do gymnázia na latinčinu, chcela som byť archeologičkou alebo právničkou. Časom však moje sympatie voči právu oslabli a to z toho dôvodu, že k politike som nemala žiadny vzťah, nesledovala som denné správy, nečítala som noviny, bez čoho sa právnik nezaobíde. Toto presvedčenie posilňovalo vo mne aj prostredie, najmä moja obľúbená triedna profesorka, latinčinárka. Róbert bol juristom v treťom ročníku, o tri roky starší, ale v mojich očiach pôsobil dojmom zrelého muža. Obdivovala som ho, pozerala som sa naňho s úctou, a nebol by sa našiel človek, ktorý by ma bol presvedčil, že po jeho boku kráčam slepou koľajou, naopak, zaťato som verila, i keď len podvedome, že on je pre mňa jedinou možnosťou výberu, že je mojím osudom a inak to ani nemôže byť. Vo víre októbrových udalostí tisícdeväťstopäťdesiatšesť som ho na každom kroku slepo sledovala a zo svojho užšieho prostredia ani zo sveta som nič podstatné nevnímala, hádam ani nechcela vnímať, iba jeho prítomnosť. Róbert od prvej chvíle našej známosti vzbudzoval vo mne pocity, aké som dovtedy nepoznala, oslobodil sily driemajúce v hlbinách mojich ženských génov a pomaly, ale neodvratne pretváral moje myslenie. Bol to človek obdarený mimoriadnymi schopnosťami, okolo ktorého všetko kypelo, celé jeho okolie bolo v stálom pohybe, konal zázračné veci, ktoré možno porovnávať iba s činmi bohov na Olympe. Už prvé chvíle nášho stretnutia boli neobyčajné a plné mystiky; naša romanca sa začala za mimoriadnych okolností i keď tichučko a v tom najušľachtilejšom zmysle slova – ako keď dva tiché potoky nebadane splynú v jednom spoločnom koryte; po brehoch toku našej lásky rástlo divé bujné bodľačie, ja som sa v ňom brodila bosá a nahá a predsa omámená. Prvýkrát sme sa uvideli na samom začiatku nepokojov v našom meste. Stála som so svojou priateľkou pred internátom, kde som bývala. Po ceste pochodoval smerom do centra mesta zástup mladých, väčšinou študenti, na čele sprievodu dvaja urastení šuhaji niesli veľký veniec s národnou trikolórou. Nevedela som si predstaviť, čo sa tu deje, neboli prázdniny, žiadny sviatok, a odrazu len takpovediac obradný pochod; zdalo sa mi, že nad celým mestom povieva vánok slávnostnej atmosféry. Sprievod po hlavnej ulici sa šinul dôstojne, v jeho radoch povievali zástavy, podaktorí nad hlavou kývali kvetmi. Celkový obraz, pozlátený slnečnými lúčmi, ma dojal; hádam ani nie tak jeho vznešený ráz, ako to, že sa mi pozdával neobyčajný, mystický, ako onoho času jas hviezdy nad Nazaretom zvestujúci narodenie Ježiša Krista. Netušila som – vtedy som to ani nemohla tušiť –, že osud ma už unáša na pobrežie veľkého toku života, v ktorom pokojná hladina vody skrýva závratné hlbiny a v ich divých krútňavách žeravie pekelný oheň. Nevedela som, že nám, študentom, hrozia búrky v ťažko prístupnom svete dospelých, pripravuje sa čosi, čo spôsobí rozruch nielen v krajine, ale v konečnom dôsledku pohne celým svetom. Pred naším zrakom pochodovali samí chlapci, aspoň mne a mojej priateľke sa to tak zdalo, a čím ďalej, tým ich bolo viac, už ani nepochodovali, iba bláznivo uháňali; nikdy som nevidela pokope toľko samopašných chalanov, bavilo nás to, krátili sme si chvíľu, spoza stromov sme si ich potajomky doberali a chichúňali sa, v podstate ani neviem prečo, či len z pochabosti, alebo skôr sme chceli na seba upozorniť. To druhé sa nám ozaj podarilo, dokonca sme vybičovali celé okolie, z ničoho nič všetko okolo nás sa obrátilo hore nohami, priestor pred naším internátom hotová sodoma a gomora: ulicu zaplavili hochštapleri – už naháňajú ženy a čerti unášajú dievčatá... Ako keď udrie blesk, z davu sa vyšvihol vysoký čiernovlasý beťár, rútil sa priamo na mňa ako luniak na svoju korisť, zdrapil ma za ruku. Vzápätí sa vyzliekol zo svojej človečej kože, zmenil sa na čerta, alebo skôr na Pána s capími rohami a nohami, z očí mu šľahali plamene, žiarila divá živelná sila. – Poď s nami, – hrmel a ťahal ma; bol násilný a odporný. Priestor okolo mňa sa zúžil. Zotmelo sa. Iba v očiach toho diabla blčal divý oheň zmyselnosti. Opanoval ma panický strach, zúrila som a výskala, vytrhla som sa z diabolského objatia, utekala som celá bez seba, hľadala skrýšu pred tým netvorom pod bránou internátu. Prišla za mnou moja priateľka, rozjarená, veselá, aj som jej vyčítala, že si robí z môjho trpenia dobrý deň – čert sa mal pomstiť jej, ja som sa iba škľabila, ona naňho nadávala, vyplazovala jazyk... Iba pozerala, nechápala, čo sa so mnou deje... – Len aby sme sa nepovadili kvôli takým odkundesom, – upokojovala ma. Celkom úspešne: ako rýchlo sa mi ten divoch ukázal a stratil z očú, tak rýchlo sa mi uľavilo, strach ma prešiel a hneď sme rázne vykročili, ani si neuvedomujúc, že v podstate sledujeme diabla, ktorý ma chcel uniesť. Po tejto nepríjemnej príhode sme dokonca ožili, bolo nám ešte veselšie, nebáli sme sa už nikoho, i keď po celom meste pochodovali len samí čerti; zvykli sme si na nich, boli nám ľahostajní. (Asi preto, lebo títo boli bez rohov a capej kože.) O chvíľu som na dobrodružstvo s Panom úplne zabudla. Ale keby mi v tejto chvíli niekto tvrdil, že ten rohatý sa po mňa ešte vráti, určite by som bola ušla aj z mesta, a to zďaleka nie zo strachu. Čiernovlasý mi bol v tejto chvíli absolútne nesympatický, dokonca odporný. Preto ani naša spoločná príhoda s Róbertom sa nezačína odtiaľto, ale až o niekoľko dní neskôr, keď už pochodovalo celé mesto a vír udalostí v určitom zmysle zasiahol aj do života našej školy, čo sa prejavilo v tom, že narušil každodenný poriadok v internáte, kde som bývala. Hoci ešte ani teraz väčšina z nás nevedela, čo sa vlastne deje a na ulicu sme išli zďaleka nie kvôli demonštrácii, či so svetospásnymi zámermi vykonať hrdinské činy. Pohnútky našich počinov boli jednoducho detinské: jedných lákala skôr túžba po slobode, na ulicu ich hnal vzdor voči rehoľníckej drezúre v internáte, iných priťahovala hlučná trma-vrma. Na ulici sme sa cítili rovnako, i keď sme si to nepriznali. Chceli sme loviť v mútnych vodách, hoci len rybičky – bolo nám, ako vtáčatám v nekonečnom oceáne neba. S priateľkou sme pobehovali ulicami, ale samy sme nevedeli, čo chceme, plejboji a živáni sa stade vytratili, okolo sa nič nedialo. Už sme si začali lámať hlavu, čo si počať z dlhej chvíle – a vtedy sme naďabili na svoje. Razom som sa ocitla vo svete snov. Našli sme si nezvyčajnú zábavu – panáčika s obrovskou hračkou. Iba jeho oblečenie sa mi nepozdávalo, bolo akési čudné. Ledva som chlapca zočila, už som ho preobliekala ako bábiku: špinavozelenú košeľu som mu vymenila za čistučkú bielu, uviazala som mu pestrú kravatu, obliekla ho do kockovaného saka, navliekla potápky a, samozrejme, vyčarila som mu parádnu frizúru, dlhé vlniace sa čierne vlasy až po plecia. Iba teraz som si všimla, že v novom oblečení sa s tou atraktívnou frizúrou podobá na čerta, ktorý ma chcel uniesť. Ani neviem, či ma to vydesilo, alebo rozveselilo... Pre istotu – nemaľovať čerta na stenu – som ho radšej znovu preobliekla do pôvodného ošatenia. Mojou novou hračkou bol chalan s mladistvou usmievavou tvárou, ktorý však v záplave ľudí vynikal práve tým, že bol v uniforme. Naďabili sme naňho pri moste, tam, kde zaujal svoje bojové postavenie. Ruský vojačik s tankom. Ivan stál a opieral si lakeť o delovú vežu, bol, ako som sa dozvedela neskôr, veliteľom kanónu. Sotva som ho zočila, ocitla som sa vo veľmi vzdialenom, neznámom svete, o ktorom som sa domnievala, že existuje iba vo filmoch. A predsa, mladíka pripraveného k boju som v závratnom víre októbrových udalostí vôbec nevnímala ako cudzí prvok, naopak, akoby bol patril odjakživa medzi nás, možno len preto, že sa stále usmieval – aj som sa čudovala – ako obyčajný normálny človek v spoločnosti jemu rovných. V jeho pohľade bolo toľko naivity, že to dávalo zabudnúť na všetky nepriaznivé okolnosti súvisiace s ním – na uniformu i na výzbroj, ktorú mohol v hociktorej chvíli obrátiť proti nám; tá prostoduchosť skrášľovala jeho tvár, vzbudzoval dôveru. Ale možno mi bol blízky aj preto – a to som si uvedomila dodatočne –, že v škole som počula toľko pekného o bratskej Červenej armáde, o jej zdatných driečnych vojakoch. Neboli sme s priateľkou jediné, čo toho človiečika v oceľovej oblude neobišli bez povšimnutia. Bolo priam potešením vidieť, že ten tank priťahuje ľudí ako magnet železné tyčinky – a vzápätí som jasala, že sa nalepia naň, a on mi bude neprístupný. Nuž, chodci – demonštranti sa hrnuli a pristupovali k tanku, podaktorí – uvedomujem si bizarnosť svojho prirovnania, avšak som presvedčená, že je primerané – sa na chvíľku obradne zastavili – ako veriaci postávajúci pred oltárom v chráme Božom (možno niektorí sa aj prežehnali) a hneď kráčali ďalej. Iba máloktorí sa zastavili na dlhšiu dobu, ako ja s mojou priateľkou a ešte podaktorí diváci. Ja (možno i moja priateľka) som ten piesočný riečny breh s davom a tankom, iste vďaka svojej nedospelosti, vnímala ako veľké ihrisko, tank s vojakom ako skutočnú hračku obrov, ktorá tentoraz čaká na mňa. Dokonca vojakov vzhľad pôsobil dojmom, že vystúpil na to železné monštrum spomedzi nás, iba mongoloidné črty v jeho tvári mi bili do očú, avšak tým viac sa mi pozdával a vzbudzoval môj záujem a túžbu priblížiť sa k nemu. Mala som dojem, že aj pohľadom nás privoláva, dokonca že nám kýva, otvára náruč, akoby čakal na nás odjakživa – akoby som bola stretla kamoša z detských rokov –, z jeho očú bolo vidieť, že sa nám raduje. Nemohli sme si ho teda nevšimnúť, hádam aj keby sme boli chceli, neboli by sme sa mu mohli vyhnúť. Dal sa s nami do reči na prvé slovo, akoby bol očakával toto stretnutie, ktovie prečo bol až taký otvorený, možno túžil po blízkosti dievčat, v uzavretosti tej nevľúdnej oceľovej konštrukcie mu asi chýbalo ľudské teplo, na jeho tvári bolo badať, že naša pochabosť a slová v jeho materčine v cudzom prevrátenom svete pôsobili naňho ako nebeská manna na umierajúceho hladom.

Tému besedy ovplyvnila naša chudobná slovná zásoba ruského jazyka, ktorú sme nadobudli počas doterajšieho štúdia. I keď sme si to vtedy nepriznali, cieľom besedy zďaleka nebola výmena informácií, i keď navonok to tak vyzeralo, lež formou dialógu sme iba pudovo zastierali radosť z dotyku našich naivných seberovných duší. Otázky typu – kak tvajá famílija?... skoľko tibjé let?... što ty délaješ?... sme dokázali „skloňovať“ donekonečna, čo bolo skôr prejavom námahy zo zápasu s ruským jazykom a najmä sebairónie z našej strany nad vlastnou nemohúcnosťou, zato sme predstierali, že si perfektne rozumieme, čomu sme napokon aj samy uverili a to posilňovalo naše sebavedomie. Čím viac sme sa usilovali, tým väčšmi nás to bavilo. Občas naše pechorenie vyústilo do hlasného smiechu, ktorý upútaval pozornosť okoloidúcich. Podaktorí zo sprievodu sa tiež zastavili na pomerne dlhší čas, akoby nám závideli, a tiež sa prihovárali nášmu pajtášovi. Boli medzi nimi aj starší, s dokonalejšou znalosťou ruštiny. Rozhovor podaktorých ma zaujal, keďže vďaka zaujímavým otázkam som sa dozvedela všeličo prekvapujúce. Zreteľne sa pamätám na seriózneho pána, podľa výzoru tridsiatnika, snáď to bol ruštinár, ako plynne rozprával. Už samým zjavom, v trošku ošúchanom, zato pedantne upravenom obleku a s prísnymi črtami v tvári si vynucoval úctu. Iba tak z boku sme počúvali jeho rozumné slová. Pamätám sa na ten dialóg takmer doslova presne, ešte aj na tón a mimiku jeho účastníkov, akoby sa to všetko udialo iba včera.

– Vieš, kde si a čo tu robíš? – spýtal sa ho učiteľ po rusky s primeranou vážnosťou a po dlhšom úvode, z ktorého som rozumela iba veľmi málo.

– Som pri Sueze... – znela odpoveď.

– To nie je Suez!... – skočil učiteľ kapitánovi do reči.

– To je Suezský prieplav! – nedal sa Ivan a ukazoval na rieku, na brehu ktorej zaujal bojové postavenie. – Úlohou našich sovietskych vojakov je zabrániť invázii imperialistov, – nedôverčivo si premeriaval pána so starostlivo upraveným účesom a kravatou, pričom hovoril takmer bez dychu a so zanietením, ako keď mrmle otčenáš. Učiteľ ho márne presviedčal, že tu niet žiadnych imperialistov, lež nespokojní, ale pokojne protestujúci robotníci a študenti, ale vojačik ho nebral vážne a kvôli dôrazu ešte raz zopakoval svoju reč o úlohe sovietskych vojakov v priestore Suezu. Ivan bral rozhovor očividne vážne, zato počas celého dialógu z jeho pohľadu bolo zreteľne vidieť, že namiesto únavného súdruha by sa radšej venoval nám a keď tamten skončil a konečne sa pobral preč, nášmu kamarátovi sa navidomoči uľavilo a bol k nám ešte láskavejší: – Je to váš učiteľ? – spýtal sa s úškľabkom na tvári a my sme si namiesto odpovede od smiechu chytali bruchá. Keď sme sa smiali, náš nový známy sa tiež zakaždým rozveselil. Boli sme už skoro ako kamaráti a čoraz viac sme si dovoľovali. Kapitán nenamietal, ani keď som sa pokúsila vyštverať sa na tank. Nedarilo sa mi to, nenachádzala som náležitý spôsob. Ocitla som sa v čudesnom svete pred pevnosťou, ktorú by som mala dobyť, obsadiť ju, ibaže primerane mojim možnostiam bola nadmieru mohutná, takže každý môj pokus zlyhával. Našťastie priateľka mi podopierala zadok a kapitán ma ťahal za ruku, až konečne som s pocitom úspechu zakotvila takmer na samom vrchole tej pevnosti. Víťazoslávne som sa rozhliadla, ako horolezec, keď zdoláva vysoký štít. (Škoda, že som nemala po ruke našu trikolóru, bola by som ju vztýčila na samý vrchol toho monštra ako to robia alpinisti alebo bojovníci po víťaznom útoku.) Pohľad z výšky bol fantastický, omámilo ma však predovšetkým nie to, čo som videla, lež vedomie, že som sa vyvýšila nad prostredie a to nielen vo fyzickom zmysle. Vďačila som za to tanku a jeho posádke, ktorá mi podľahla... Cítila som sa ako obor vo svete liliputánov, pod mojimi nohami sa hemžili samí trpaslíci, ktorí akoby striehli iba na môj povel... Ešte viac ma však zaujalo moje bezprostredné okolie, kanón a vojaci v tanku. Moju pozornosť upútali záhadné otvory so všelijakými mašinkami. Nakúkala som do veží, na dne som uvidela ďalších dvoch vojačikov, ako sa im tam fajn sedí, závidela som im, provokovala som ich, aby vyliezli nahor; rada by som si s nimi vymenila miesto, hádam by som dokázala ešte aj naštartovať! Ibaže oni nerešpektovali moje želanie, ostali vážni a nemí, iba zízali a keďže sa mi nepodarilo nadviazať s nimi kontakt ako s kapitánom, prestala som sa im venovať, beztak tento tu, na dosah ruky, bol sympatickejší a prívetivejší. Zaujala ma jeho výstroj, čiapka, na nej červená hviezdička, ja že aby mi ju daroval a keďže nereagoval (možno mi ani nerozumel), iba sa usmieval a nevinne pozeral, odvážila som sa siahnuť po čiapke a hviezdičku som starostlivo odmontovala. Ivanovi som sa revanšovala bonbónikom. Prijal to s výčitkou, ktorá sa mu bojácne hniezdila v kútiku očí, pritom sa však na mňa usmieval ako panic. V živote som si často spomínala na túto drobnú, zato pamätnú epizódu svojho života, pretrváva mi v mysli ako jedna z najsvetlejších spomienok. Ani neviem, prečo. Hádam preto, lebo dobrodružstvo na samom vrchole tanku s Ivanom a jeho druhmi som prežívala mimoriadne intenzívne, akoby pod vplyvom akejsi zmesi skutočnosti a najsmelších detských snov. Jas spomienky toho dňa ma neustále sprevádzal, snáď aj preto, lebo naša debata so sovietskymi vojakmi v bojovej pohotovosti bola v tom októbrovom popoludní objektívne ozajstnou idylou, aj keď si to v tej chvíli pod ťarchou prevratných udalostí nikto z prítomných neuvedomil, ani ja, iba dodatočne, v zrelom veku. Dojímavejšiu by hádam nevysníval ani najslávnejší kronikár a žiadny maliar by ju nedokázal vyčariť na svojom plátne. Možno sa uvedený príbeh javí aj čitateľovi až príliš romantický, nereálny, taký, aký nevyprodukoval sám život, lež je iba výplodom precitlivenej detskej duše, obdarenej bujnou fantáziou! Ja som pritom vďačná osudu, ktorý predurčil, aby sa naše cesty s Ivanom skrížili a to práve v jeden z tých osudových historických dní! Vďaka tomuto stretnutiu som dospela k závažnému záveru, poučeniu na celý život, že totiž Človek, porodený matkou kdekoľvek na Zemi, nachádza cestu k Človeku, ak chce. Nezabráni mu v tom žiadna sila, ani uniforma, ani vojenská technika!... Tak teda vo chvíli, keď som vystúpila na tú oceľovú pevnosť, okolo mňa zavládla mimoriadne slávnostná atmosféra: v rieke, nad ktorou stál slnečný kotúč, sa valilo tekuté zlato, zhora sa so slnečnými lúčmi šírila hudba sfér a splývala s pozemským šumom októbrového nepokoja mesta, v jej stopách sa diali zázračné veci (podobné kúzla dokázal iba Orfeus, keď v podsvetí rozozvučal struny svojej lýry a ešte aj skaly ronili slzy).

Keď si spomínam, dodnes vidím – možno táto vidina skrsla vo mne iba s odstupom času, práve pod vplyvom spomienky samej a splynula s ňou v jediný celok len dodatočne – ako sa na obzore za riekou rúcali mohutné múry, vzápätí na ich troskách vyrastali kvetnaté nivy, ako keď rozprestrieš koberec, a po nich z oboch strán pochodovali v ústrety zástupy ľudí rôznych plemien a pleti, ktorí si podávali ruky a nad ktorými poletovali anjeli.

Toho času, pod vplyvom dobrodružného čítania, som často mávala chlapčenské sny, tentoraz dobrodružstvo s Ivanom priam okrídlilo moju fantáziu; tu, na vrchole tanku, som sa vznášala medzi skutočnosťou a snom, zdalo sa mi, že jeden z nich sa mi práve spĺňa. Všetci členovia posádky „pevnosti“ pod Ivanovým velením padali predo mnou na kolená, vzdávali sa mi, čakali na môj povel. Už som sa pripravovala vydať rozkaz k štartu, nech ma povozia na tanku po meste, nech každý vidí, aká som odvážna a mocná. Traste sa, beťári, postrach dievčat! Kde je lapaj, čo ma včera mykal za ruku? Nájdem ho, aj keby sa pod zem schoval. Dám ho zlapať, okovať, budem ho držať v zajatí, kým sa nenaučí móresom. Len aby sa nenazdal, že som krutá a zlomyseľná, budem ho kŕmiť jahodami a mrkvičkou, a ak bude povďačný, naučí sa, že dievčatá treba láskať a nie unášať, bude mať šancu, že ho pustím na slobodu!... Sladká predstava dlho netrvala a impulzy skutočného hmotného sveta pôsobili silnejšie. Naftalínová vôňa kapitánovej uniformy a olejový pach oceľového monštra mi dráždili nos. Prebúdzala som sa. Pritom som zaregistrovala cudzí hlas.

– Spadneš, kráska! Pomôžem ti.

Mimovoľne som sa obrátila tým smerom. Uprene na mňa pozeral chlapec. Bol mladý, odo mňa sotva starší, jeho oblečenie, bledý výzor i tón jeho hlasu mi dali tušiť, že je to zrejme vysokoškolák; bol trošku vzrušený, oči sa mu leskli, takmer kmital medzi zemou a nebom, možno preto i napriek prívetivému osloveniu pôsobil na mňa skôr cudzo, ba odporne a tieto moje dojmy nezmenila ani skutočnosť, že sa milo usmieval. Jeho pohľad bol nespokojný, prenikavý, mala som dojem, že mi vidí do duše, číta v nej, preto som si netrúfala otvorene sa mu postaviť zoči-voči, ešte by vykričal všetky moje hriechy. Radšej som mlčala. Zato som si ho dôkladne prezrela: kto si to dovoľuje obťažovať ma, pliesť sa do mojich vecí! Ledva som si ho všimla dôkladnejšie, už ma opanoval nepríjemný pocit, ako keď ťa pristihnú v neprimeranej situácii. Musela som sa sústrediť, aby som zistila príčinu svojho nepokoja: tohto odkundesa som už kdesi videla, dokonca ktorýsi deň mi už robil nepríjemnosti, napadlo mi, mykal ma za ruku pred internátom, chcel ma uniesť. Akoby bol vystúpil zo sveta mojich snov priamo na tank, je to ten, ktorého by som rada držala na reťazi! Ibaže už nemá rožky! Ale i teraz je bezočivý a dotieravý. Čo si to zase dovoľuje! Po šokujúcom zistení prvou mojou myšlienkou bolo, že ten dotieravec ma zavetril a to iba zvyšovalo môj odpor, keďže lichotivé slová vyznievali z jeho úst falošne. Možno som si to iba namýšľala, lebo žiadny chlapec mi ešte nikdy nepovedal, že som pekná, čo som ani neočakávala. O svojom výzore som mala vlastnú mienku; odjakživa som bola voči sebe až príliš kritická, takže som iba arogantne odfrkla:

– Keby som si mala nechať krk vykrútiť, nezverila by som sa ti... Nenamýšľaj si, nepadnem ti do náručia, – rozchichotala som sa spolu s priateľkou, ktorá stála pri tanku. Svojím cynizmom som mu chcela dať predovšetkým najavo, že nenaletím jeho medovým rečičkám, márne sa namáha a hlavne, bola by som rada, keby sa pratal. On sa však nevzdával, nepostrehla som na jeho tvári, že by sa ho bola moja uštipačnosť vôbec dotkla, naopak, ožil, nadobudol sebaistotu a to ma už skôr štvalo, bola som v stave vystreknúť ďalšiu dávku žlče. Avšak uskutočniť svoj zámer som už nestihla. V tej chvíli nastal hurhaj, šíril sa z blízkeho hlavného námestia, iba čo by kameňom dohodil. Každý sa obracal tým smerom, až sa dav pohol akoby na povel, postupoval skôr pomaly, ale rázne čoraz ďalej.

Aj mne sa zachcelo ísť, mala som obavy, že zmeškám čosi dôležité, neopakovateľné a nenahraditeľné. Chcela som sa spustiť z kanóna, lež nevedela som ako, v zajatí oceľového monštra som bola ako kus železa v magnetických siločiarach. Zmocnila sa ma panika z toho, že zostanem sama, dokonca s týmto cudzím vojakom! Sprotivil sa mi aj on. On je všetkému na vine...

Aj moja priateľka sa mi stratila z očú, strhol ju dav, a to ma celkom vykoľajilo z duševnej rovnováhy. Nadovšetko lapaj tu vytrvalo postával a čakal na mňa. Ako sa priestor okolo tanku vyprázdňoval, ten satyr (opäť mu narástli rožky a brada), pokročil vždy bližšie, až sa takmer prilepil na tank. Asi vytušil môj odpor voči sebe a chce sa pomstiť, pomyslela som si. Čupel ako kocúr na postriežke pri myšej diere, zdalo sa mi, že si ostrí zuby, otŕča pazúry – mal ich ako lev –, vrčí podráždený pocitom slasti z istej koristi. Bolo to už na nevydržanie, od zúfalstva sa mi chcelo revať. Môj zmätok iba stupňovala skutočnosť, že som sa márne namáhala, pokúsila som sa zliezť, ale v rozpakoch som nevedela ako – či sa mám spustiť po prednej, alebo po zadnej strane. Iba som sa zvŕtala. Zakaždým, keď som sa otáčala okolo vlastnej osi, mala som dojem, že sa zrútim do priepasti, na dne ktorej čaká vyhladnutý a na všetko odhodlaný netvor! Svojím vzrušením a nemotornosťou som mu iba nahrávala. Dotieral na mňa: – Nepovedal som ti? – upozornil ma trošku vyčítavo, potom sa zaškľabil so strojenou škodoradosťou, roztvoril náruč a díval sa mi do očú, akoby mi niečo sugeroval. Najradšej by som ho bola vyzauškovala, otočila mu zadok, ale hneď som si uvedomila, že to nejde, preto som sa rozhodla pre kompromis: Prijmem jeho ponuku, ak sľúbi, že ma nechá na pokoji. Sľúbil. Hoci som mu neverila, ale nemala som na výber – vystrašená som mu takmer padla do náručia. Len čo som sa dotkla pevnej zeme, ponáhľala som sa vytrhnúť z jeho objatia, aby si nenamýšľal, že som taká... kto vie, čo by si ešte dovolil, a ešte som mu aj vynadala. Čím viac som vzdorovala, tým pevnejšie ma držal.

– Nenamáhaj sa, – rapotal a ťahal ma k lavičke zopár krokov od brehu rieky. – Oddýchni si! Neutekaj, veď nemusíš. Nechám ťa na pokoji, sľúbil som ti to predsa!

Posadil ma, otočil sa a odišiel. Akoby ma boli nečakane posadili do výkladu nahú. Dosiaľ som sa cítila vážne fyzicky ohrozená, teraz sa mi totálne rozvrátila aj duševná rovnováha. Tento čert sa mi z ničoho nič postaví do cesty, dotiera, otravuje, stíska, prikuje k lavičke a potom ma odsunie bokom ako nejakú opotrebovanú hračku, búrilo sa moje ženské sebavedomie, hádam prvýkrát v živote. Vzápätí som si však vyčítala, že som mľandravá, miesto aby som ho vyzauškovala nechala som ho tichučko zmiznúť, akoby sa nič nestalo. Nie som ja pobehlica, chcela som ho vyhodiť. Bola by som sa rozbehla za ním, lež nemala som dosť síl a možno ani odvahy povstať. Svet okolo mňa sa rúcal, schovával, z môjho zorného poľa sa strácali všetky predmety, akoby ich ktosi gigantickou gumou zotrel z povrchu zeme a na ich miesto prenikla nepreniknuteľná hustá tma. Videla som iba jeho, ako sa pomaly vzďaľuje, cupká v akejsi úzkej chodbe, obávala som sa, že sa mi stratí navždy a nikdy sa s ním neporátam. Cítila som sa ako vyhnanec, úbohá a potupená, mala by som sa dostať z tejto šlamastiky, kým nebudem na smiech, ale nevedela som, čo si počať. Mala by som ísť po radu aspoň za priateľkou. Počkala som, kým sa mi ten diabol stratí z očí a až potom som sa odvážila pohnúť. Nešla som za ním priamo, lež okľukou, aby som ho ani náhodou nestrela. Snažila som sa postupovať nenápadne, poza stromy. Najviac mi záležalo na tom, aby som ostala inkognito, pričom som sa pristihla, že vlastne pátram po ňom a chcem vedieť, čo sa s ním deje. V pamäti sa mi neprestajne plietli jeho slová, ktoré mi predtým povedal. V jeho lichôtkach som pociťovala cynizmus. Totiž, od chvíle, keď som si uvedomila svoju ženskú podstatu, bola som si dokonale vedomá všetkých svojich daností, vonkajších výhod i nevýhod, a pritom som zďaleka nebola spokojná s vlastným zjavom. Napriek tomu ma mimoriadne urážalo, ak mi hocikto čo len pripomenul môj hendikep: Moje celkové vystupovanie, štíhla vysoká postava s prirodzene bujnými plavými vlasmi, zapletenými do veľkého drdolu, mohli byť síce nápadné, ba atraktívne, zato trošku silnejšie, vypuklé lícne kosti, výrazné dolné čeľuste robili moju tvár nanajvýš zaujímavou, možno i exotickou, ale nikdy som si nenamýšľala, že predstavujem ideál ženy; bigotne som verila, že zďaleka nevyhovujem panujúcemu pánskemu vkusu. Z tohto pohľadu ma slová môjho únoscu mimoriadne urážali, považovala som ich za falošné, bola som presvedčená, že mi lichotí so zákerným úmyslom. Inak vtedy som ešte mala kategoricky odmietavý postoj voči mužom vôbec – prejav to ešte stále pretrvávajúcej puberty, čo sa prejavovalo v nápadnom pohŕdaní príslušníkmi mužského pohlavia vôbec, pri dôvernostiach som chlapcov trošku povýšenecky zaraďovala nanajvýš do dvoch kategórií – rozoznávala som chlapákov a chalanov. Táto moja „teória“ určovala zároveň môj vzťah k nim. Pokiaľ chlapákov som jednoducho neznášala, obchádzala som ich a hoci aj odháňala, s chalanmi som sa ako tak vyrovnávala, dávala som sa s nimi do reči, avšak nezaujato, bez akéhokoľvek zámeru, nanajvýš len aby sme si s kamoškami krátili chvíľu. Toho, ktorý ma prepadol pred internátom, som zaradila do prvej skupiny, nebola by som sa s ním dala do reči, skôr ho vyhnala trebárs aj na okraj sveta, len aby ma nechal na pokoji. Teraz tu, na lavičke, i keď len v mysli, som s ním už spriadala dialóg, oslovovala som ho, vynadala mu, čo zároveň znamenalo, že na mojej hodnotovej stupnici postúpil do druhej kategórie. Sama by som nebola vedela povedať, čím si toto povýšenie vydobyl. Azda práve jeho dotieravosť ma nútila všimnúť si ho väčšmi, možno som sa chcela iba pomstiť za urážku, alebo čosi celkom iné ma hnalo jemu v ústrety. Lež vír udalostí tentoraz nežičil môjmu rojčeniu: hluk na námestí sa stupňoval, priestor na predmostí sa už úplne vyprázdnil. Jedinú živú dušu som nablízku neobjavila a to ma ešte viac rozrušilo, akoby každý utekal iba predo mnou. Už aj on sa ma chce zbaviť, – namýšľala som si. Snažila som sa vyviaznuť z nepríjemnej situácie, ale čím ďalej, tým menej sa mi to darilo. Ešte stále som bola pod dojmom, že sa nachádzam v akomsi hmlovitom obale a okolo sa vznášajú tiene. Dav sa opäť zhlukoval, tentoraz už pred mestskou radnicou. Vliekla som sa tam pudovo. Keď som sa ocitla uprostred námestia, bolo mi smutno, ako keď dieťaťu namosúrení dospelí zoberú hračku. V tieni pod mohutnými platanmi mi bolo až príliš clivo, akoby som sa bola dostala do celkom cudzieho sveta. Aj som si sama sebe vyčítala, že som zbehla z pobrežia zlatého toku, zaplaveného slnečnými lúčmi, mala som sa radšej dať uniesť Ivanom na kanóne... Chýbalo mi čosi a nevedela som čo. Čím viac som sa blížila k stredobodu zmätku, tým viac rozhnevaných ľudí som videla, podaktorých s rožkami a vo vlčej koži, ako ten, ktorý čakal na mňa pod kanónom. Uprostred kruhu ľudí sa tackali dvaja muži v uniforme, vedľa nich na zemi ležala zvalená motorka značky Panónia, vytekal z nej benzín. Jeden spomedzi doráňaných mal strhnuté výložky, druhý bez čiapky a so zakrvavenou tvárou, až sa mi zatmievalo pred očami, zdalo sa, že je to Ivan z kanóna. Za chvíľku som zistila, že obaja sú príslušníkmi štátnej bezpečnosti. Hneď vedľa nich stálo niekoľko urastených civilov zo sprievodu, chránili ich vlastnými telami pred ďalšími útokmi a krotili dav. Dozvedela som sa, že tí dvaja v uniforme chceli prejsť námestím na motorke, keď sa im demonštranti postavili do cesty, tlačili sa vpred aj za cenu, že pozrážajú okoloidúcich. Dav sa preto vrhol na nich a zbil ich. Našťastie niektorí z davu sa ich zastali; asi organizátori, ktorým sa podarilo skrotiť rozhnevaných diablov. Čo som videla a počula, ma pobúrilo a znechutilo. Pohľad na rozbitú tvár, roztrhané uniformy pôsobil na mňa tiesnivo, s ľútosťou som sa postavila na stranu zbitých. (Pripomínali mi môjho ujca, vekom sa mu tiež podobali, nosil uniformu, i keď vojenskú ako dôstojník.) Odsudzovala som bitkárov, snáď je medzi nimi aj ten, ktorý ma pred chvíľou obťažoval, možno on tiež pozná môjho ujca a za moju nepovoľnosť sa mu chcel pomstiť, namýšľala som si a moja nenávisť voči nemu len vzrastala. Tak by som ho chcela vidieť na reťazi priviazaného o kanón! Navyše tých v uniforme ešte stále obťažovali, ochrancovia ich strkali s motorkou smerom k radnici. Ľudia si odpľúvali a nadávali... Vchod do radnice strážili tiež ávoši a to už bol olej na oheň. – Fuj, avéhá, practe sa! – skandoval dav. Stíchol iba vtedy, keď stráž spolu s prenasledovanými zmizla za bránami. Vtedy ale nastal rachot. Prenasledovatelia sa domáhali do radnice, boli to samí čerti, ako ten, ktorý mi ušiel. Za to, že nerozbili brány, možno ďakovať asi tomu, že v tejto chvíli už väčšina davu začala obracať pozornosť iným smerom. Tí, ktorí stáli v pozadí námestia, lepšie videli na neobarokovú budovu radnice s vežou, na vrchole ktorej sa skvela päťcípa červená hviezda. Jej lesk dráždil. Dav v pozadí sa rozkričal: Dole s ňou! Postupne sa do chóru zapájali ďalší, až sa ozývalo celé námestie. Dole s ňou! Nech padajú hviezdy! Keďže výzva nevyvolala žiadnu odozvu, ľudia sa začali dobíjať do brány. Keď začalo praskať a rinčať sklo, v otvore na veži, priamo pod hviezdou, sa zjavili dvaja muži v uniforme. Ak sa dobre pamätám, boli to hasiči. Dav ich prijal s ováciami. Hviezdu odmontovali a vrhli ju do hĺbky. Námestie jasalo v radostnom opojení. Dav sa vrhol na trosky ako na korisť. Kopali a šliapali po nej s výkrikmi: – Preč s ňou! Chopili sa jej, zodvihli ju nad hlavy a dôstojne vykročili. Polámanú a pošliapanú hviezdu vyniesli na most a vo víťazoslávnom opojení ju vrhli do mútnej vody. Ja som nešla až na most, nechcelo sa mi, ponevierala som sa popod stromami na predmostí, odkiaľ som sledovala udalosti. Myslela som na to, že hviezdička od Ivana je práve taká, ako tá rozšliapaná, iba menšia. Keby tí okolo o nej vedeli, vzali by mi ju a pošliapali? Možno by ma aj zbili. Nedala by som ju, volala by som na pomoc Ivana... Hviezdičku som úzkostlivo zvierala v hrsti. Prilipla som k nej ako dieťa k obľúbenej hračke. (Mám ju dodnes medzi svojimi suvenírmi, pridržiavam sa jej hádam ešte viac, ani odvtedy som sa ňou nikomu nechválila, sama neviem, prečo.) Hviezdový ceremoniál sa skončil spevom štátnej hymny, potom sa ľudia hrnuli z mosta ako keď sa zvalí múr a vydali sa tým istým smerom, ako prišli, len trma-vrma bola čoraz väčšia. Mňa to už vôbec nepriťahovalo, asi som banovala za Ivanom, bolo mi s ním dobre, ale možno mi chýbalo čosi iné. Aj priateľka sa mi definitívne stratila (večer mi povedala, že sa ešte pri tanku stretla s priateľom a vzápätí sa vyparili...). Môj žiaľ vrcholil, sprotivil sa mi celý svet, nechcelo sa mi domov. Razom nastalo ticho. Pohľady ľudí sa obrátili smerom k radnici, upierali sa na nákladné auto stojace niekoľko metrov od nej. Celé námestie ustrnulo takmer v úplnej nehybnosti, iba okolo auta sa šíril ruch a zhon. Spočiatku som z toho nič rozumného neregistrovala, ani ma to príliš nezaujalo, keďže moja myseľ sa vznášala ponad hory a doly. Z myšlienkových potuliek ma vykoľajilo čosi strašné; pod nohami sa mi pohla zem, mala som dojem, že sa prepadnem, akoby sa nad námestím blýskalo a bili hromy.